Dračia perla 2 - Olen č.3/3

 Ren sa zatiaľ vybral po brehu bystriny hľadajúc stopy. Prešiel riadny kus, kým narazil na kamienky so zaschnutou krvou. Čupol si k objavu pri svojich nohách a obzrel sa po okolí, či neuvidí ešte niečo iné. Viac krvi v okolí neočakával, Gošu mu hovoril, že veliteľov syn mal na krku len malú ranu, ale netrvalo mu dlho zahliadnuť miestami rozrytý breh rieky. Vyzeralo to, akoby niekto malý vláčil čosi ťažké. Ale nedávalo to zmysel, prečo by Olen ťahal toho chlapca k rieke, ak ho už niekde inde ulovil? Mohol mu predsa vysať dušu tam.

Ren sa na moment otočil k svojim spoločníkom, v diaľke uvidel Hasinovu kamennú tvár a Gošuho priam počul. Preto rozhodol, že ak bude sám, má väčšiu šancu stopy nenápadne sledovať a namieril si to do lesa, odkiaľ viedli stopy. 

Čoskoro na jednom zo stromov, vo výške kolien, zahliadol škrabance od pazúrov - tam sa Olen zastavil s veliteľovým chlapcom na chrbte - svedčili o tom i väčšie kvapky krvi na vystúplych koreňoch. Stopy šli z hĺbky lesa, čo vyzeralo veľmi podozrivo. 

Ťahavé šľapaje po chvíli zmizli, na čo sa Ren automaticky pozrel do korún stromu, pri ktorom videl posledné. Premkol ním zlý pocit, načiahol sa za opasok pre dýku a pripravený na útok premeral pohľadom svoje okolie. Zhora už vedel, že na neho nič nečíha, preto sa oprel chrbtom o strom, aby si tak kryl chrbát. 

***

Svet sa s Renom ale nečakane pootočil. Obloha kompletne sčernela, pričom mu do nosa udrel nepríjemný zápach rozkladu. Kompletne mu ten smrad zmiatol zmysli, kvôli čomu mu neostávalo nič iné, len sa rýchlo schovať za neďaleké kríky, kým sa spamätá. 

Keď si jeho oči zvykli na náhlu tmu, lepšie sa obzrel po okolí. Rýchlo si uvedomil, že sa nachádza v jednej z dimenzionálnych slučiek jeho sveta, pretože sa v nej čas citelne ináč pohyboval, ale prekvapilo ho, jej umiestnenie. Predsa mimo lesa Niú by nemala žiadna existovať.

Myšlienky mu prerušil zvuk dopadu a následné jemné pukanie kôry stromu. Ren vypúlil oči, keď len pár krokov od neho uvidel tvora, ktorý mal byť podľa všetkých rozprávaní dávno vyhubený. Chlpatá bytosť s ľudskými obrysmi a chvostom, ktorá mala otvorené len oko v strede čela, pevne zaryla svoje dlhé pazúry na nohách do spadnutého kmeňa stromu, kam zoskočila. Zahľadela sa priamo Renovým smerom. 

„Mik? Ty? Už dobre ty?” ozvalo sa stvorenie. Rena to zaskočilo! Síce Olen rozprával trhane, škriekavo, ale fakt, že poznal nejaké základné slová jeho reči bol neuveriteľný. 

Tvor nervózne zavetril. V momente, keď si uvedomil, že má nečakanú návštevu, srsť sa mu zježila, vyceril zuby a otvoril svoje druhé dve oči, ktorými dokázal rozoznať tepelné rozdiely. Vďaka nim videl votrelca dosť jasne, i keď sa pred ním stále schovával. No Olen namiesto útoku zvolil útek a svojou neuveriteľnou obratnosťou sa rýchlo ocitol v korunách najbližšieho stromu.

„Počkaj!” zvolal za ním Ren, vyskočiac z úkrytu. Ani nevedel, čo ho to vlastne popadlo. No v Gošuho teóriu, že tento Olen zaútočil na veliteľovho syna, neveril. Nesvedčili o tom ani stopy, ktoré našiel ani to ako sa nezaujímal o chlapcov stav. „Ty poznáš Mika?” začal neisto. Následne si schoval dýku, ktorú doteraz stále pevne zvieral, späť za opasok, aby dal zvieraťu najavo, že mu nechce ublížiť.

Stvorenie ale neodpovedalo, len sa viac skrčilo do svojho úkrytu na strome. 

„To ty si ho dotiahol k bystrine, však? Čo sa mu stalo?” pokúsil sa opatrne Ren začať konverzáciu, no tvora v húšťave listnatého stromu rozoznával veľmi zle a nepomáhalo ani to, že sa vôbec nehýbalo. „Ten chlapec potrebuje pomoc, vieš čo sa mu stalo?” Olen mlčal a Ren začal pochybovať o tom, že by mu zviera naozaj rozumelo. „Mení sa na Olena, vieš o tom? Ako je to možné? Je to z toho škrabanca, čo má na krku?” 

Lenže Renove otázky ostávali nezodpovedané. Vybavil si Mikovu matku a sťažka si vzdychol, nechcel sa k nej vrátiť s prázdnymi rukami. „Ak mi nepomôžeš, tak toho chlapca zabijú. Nedovolia mu premeniť sa, ani keď ide o veliteľovho syna. Rozumieš mi?!” lomcovalo ním zúfalstvo, prežíval to akoby išlo o jeho vlastného brata, ktorého musí kvôli matke zachrániť.

Renovi sa zatočila hlava a musel si kľaknúť na jedno koleno. Ten hnilobný pach, ktorý cítil pri prechode do tejto slučky mu priam rozožieral nosné dutiny. Jeho zmysli boli rozhádzané, kvôli čomu si nevšimol, kedy sa Olen ocitol priamo pred ním. Stvorenie mu mohlo v tom momente prerezať hrdlo svojimi dlhými pevnými pazúrmi, ale namiesto toho priam zahanbene pozrelo do boku. Napriek tomu, že boli Oleni považovaní za zvieratá, týmto gestom i svojím postojom pripomínal viac človeka.   

„Mik ja nie bolesť. On padať,” povedal napokon tvor.

„Kam spadol?” spýtal sa Ren stále šokovaný faktom, že sa rozprávala s Olenom.

„Veľa telo,” no zviera videlo, že mu muž nerozumie. Tvor naštvane zaškriekal až sa Ren zľakol, že na neho zaútočí, ale nakoniec od neho len odbehol o kúsok ďalej, tam zastavil a  začal nemotorne kývať rukou, nech ho nasleduje. Ren chvíľu váhal, ale nakoniec poslúchol.

***

Pri pohybe bolo priam cítiť, že v tejto temnej a studenej slučke sa čas pohybuje výrazne pomalšie. Renova myslel totiž ešte nedokázala úplne spracovať túto zmenu a napriek tomu, že už vydala rozkaz na urobenie kroku, trvalo stále dlho, aby sa tak stalo.

Olen ho doviedol k časti lesa, kde stromy už nemali lístie a tráva bola úplne vyschlá. Chvíľu šli touto spúšťou, až zastavili u obrovského rozpadnutého kmeňu stromu, ktorý ležal na zemi. Ren rýchlo zistil, že ho tvor zaviedol k zdroji hnilobného zápachu, pretože sa z toho skoro zložil. No niet divu, boli na kraji priehlbiny plnej tiel mŕtvych Olenov. Jednotlivé tvory sa už od seba nedali ani rozlíšiť, pretože tvorili veľkú zhnitú masu, z ktorej vyčnievali kosti, či nechty.

„Ako je toto možné? Aj prirodzenou cestou sa tie telá mali dávno kompletne rozložiť,” vydýchol sťažka Ren, snažiac sa radšej znovu nenadýchnuť.

„To smyčka,” odpovedal tvor. 

„Čo tu vôbec ten chlapec robil?” nechápal Ren.

„On sám. Ja sám. Tu spolu. Mike priateľ. Hra zle. On padať,” súkal zo seba pomaly Olen.

„Vieš ako sa mu dá pomôcť?” opýtal sa ho znova Ren, pričom videl, ako sa zviera začalo krčiť. Vedelo odpoveď, ale nechcelo ju prezradiť. „Toho chlapca bude musieť zabiť jeho vlastný otec, ak mi ho nepomôžeš zachrániť.”

„Mike spadnúť. Ja nevidieť škrabanec. Ja by ho nepustiť,” hovorilo stvorenie ľútostivo až ľudsky. Už sa Ren nečudoval, že si ho mýlili s dieťaťom, i v ňom samotnom vyvolával súcit. Tento Olen bol posledný preživší svojho druhu a mnoho splnov strávil sám v tejto smyčke sledujúc, ako telá jeho druhov hnijú s plynúcim časom. 

„Dá sa Mikovi pomôcť?” opýtal sa znovu Ren. Zviera však mlčalo, pred očami malo vidinu, že by nemusel byť sám. „Buď tomu chlapcovi pomôžeš, alebo umrie. Záleží už len na tom, aký mu budeš priateľ.”

Olena zamrazilo pri slove PRIATEĽ a jeho pohľad, ktorým pozrel na Rena, priam trhalo srdce. Chvíľu na to sa vyštveral na schátralý kmeň stromu, na kraji priehlbiny s mŕtvolami, a odlomil si z jednej vyčnievajúcej ruky necht. Zviera sa potom otočilo k Renovi, čím sa ocitli zoči-voči. 

„Toto na živé telo, ťahať dušu. Na mŕtve telo, vypustiť dušu. Olen žiť ďalej,” mával nechtom. „Ty vziať. Nasadiť. Pomôcť Mike,” povedalo vážne stvorenie. Ren si od neho zobral zvláštny vrúbkovaný nažltlý pazúr skoro tak dlhý ako jeho malíček. Tvor vzápätí prudko zoskočil na zem a pár rýchlymi pohybmi sa mužovi stratil z dohľadu. 

Ren bol zmätený, ale veril, že pochopil, čo sa mu Olen snažil povedať. Hlavne videl v očiach zvieraťa skutočnú starosť o zdravie veliteľovho syna.

***

Renovi chvíľu trvalo, kým sa vymotal z Olenovej dimenzie, vzhľadom k tomu, že sa mu v tme horšie hľadali jeho vlastné stopy k východu. Mno akonáhle sa dostal von, vybral sa k rieke. Na jeho prekvapenie, vonku už tiež sadala tma, preto sa nemohol diviť, že Gošu s Hasinom neboli pri rieke. Našťastie si cestu do Targy dobre zapamätal a svojich spoločníkov dobehol tesne pred hranicami dediny. 

Gošuovi, pri pohľade na Rena odľahlo ako otcovi, ktorému sa zatúľalo dieťa a nečakane našlo cestu späť. „Á Ren, vďaka Radosovi,” vzdychol Nerelon. „Už som sa bál, že ťa dostal Olen.”

Hasin naopak z Rena tak nadšený nebol, ba naopak, na čele sa mu objavila hrubá žila pulzujúca hnevom. „Nemal si sa od nás oddeľovať cudzinec! Mal som na starosti ochranu vás oboch a vďaka tvojej ľahostajnosti som si to mohol schytať!”

„Nepotrebujem tvoju ochranu,” odsekol Ren vecne.

Bojovníka z Targy to vytočilo, ale dobre vedel, ako šikovne odpovedať, aby to zabolelo. „Počul som, že si bol bojovník - výprave si pomohol,” ukázal palcom vedľa seba na Gošuho, referujúc na to, ako zvyšok jeho skupiny zachránil pred Hourénom. „Ale šťastie ti môže ľahko vyprchať. Toto sú nebezpečné územia, ochranná ruka Zeleného draka sem nedosiahne. Možno doma by si ako kripel prežil, ale tu si dobrý len vďaka svojim zázračným očičkám.”

V Renovi to vrelo! Po tom, čo sa totiž rozhodol nenechať si vziať život, keď prišiel o ruku, mu vôbec nedošlo, že bude musieť bojovať s predsudkami ostatných. Vďaka bratovi sa na neho obyvatelia Severného kmeňa pozerali ako na hrdinu a jediný s kým si myslel, že bude musieť bojovať, je sám so sebou. Stále si nebol istý svojim miestom vo svete, kvôli čomu ani nevedel, ako reagovať na Hasinovu poznámku.

„Tvoja úloha bola jednoduchá. Mal si sa len obzrieť po okolí, či niečo nevidíš, nech môžem vziať do kmeňa hlavu toho Olena, ale ani toho si nebol schopný.”

„Hasin!” zahrmel Gošuho hlas tak desivo, že i Ren na neho prekvapene pozrel. „To by stačilo!”

„Čo sa tu deje?” ozval sa za skupinou hlas veliteľa Targy. Koba ku skupine kráčal v doprovode dvoch mohutných mužov, ktorí ale nezastavili pri nich a pokračovali ďalej do lesa. „Akurát rozosielam posledné hliadky do okolia,” ukázal na bojovníkov, ktorí ich obišli. „Podarilo sa vám niečo nájsť?” pozrel na nich s chladným pohľadom, pričom to vyzeralo, akoby sa v duchu už rozlúčil s akoukoľvek nádejou.

„Nič sme nenašli. Začínam pochybovať o Nerelonovom úsudku, že to bol Olen,” rypol si Hasin i do Gošuho. Nepáčilo sa mu totiž, že sa zastával toho cudzinca.

„Hovor za seba,” odsekol Ren, vykročiac pred veliteľa. Z vrecka na nohaviciach vytiahol dlhý vrúbkovaný pazúr a zdvihol ho pred svoju tvár. No predtým, než stihol hocičo povedať, Gošu priam od vzrušenia piskol.

„Ííí, to je ono! Olenov pazúr! Kde si ho našiel chlapče?”

„V lese som natrafil na slučku,” začal Ren, no Koba mu neveriacky skočil do reči.

„Čože? V tejto časti lesa? To nie je možné,” konštatoval veliteľ.

„V skutočnosti,” vložil sa do toho Nerelon. „Kmeň Bai vytvoril slučky pre všetky pôvodné druhy tohto sveta, ale do lesa Niú preniesol len tie, ktoré podliehali vláde Rady Dimian. Áno, boli tam prenesené aj zvieratá, ktoré tak nečinia, lenže Oleni sú niekde na pomedzí. Sú inteligentní, no predsa zverskí a Rada Dimian ich nikdy nedokázala skrotiť. Takže by dávalo celkom zmysel, že ich tu nechali.”

„Takže si našiel toho Olena, ktorý napadol Mika? Alebo si sa prišiel oháňať len s tým pazúrom?” odfrkol Hasin, na čo si už zaslúžil škaredý pohľad aj od veliteľa.

„Mik nebol napadnutý, spadol na hromadu rozkladajúcich tiel Olenov a podarilo sa mu reznúť sa pazúrom.”

Gošu sa zatváril sklamane, kvôli tej hláške sa okamžite rozlúčil s možnosťou pomôcť tomu chlapcovi. „Bez živého Olena neviem, ako postupovať. Dúfal som, že z neho niečo dostaneme, ak ho nájdeme, ale mohol som vedieť, že sa spisy nemýli a všetci boli povraždení.”

„My živého nepotrebujeme. Moc Olenov je v ich pazúroch. Živí sú schopní vysať niekoho dušu a mŕtvi dávajú ďalej tú svoju.”

„Moment, dávajú dušu?” zastavil ho Gošu. „To by to ale vysvetľovalo! Už mi začínajú dávať zmysel niektoré spisy…” mrmlal skôr pre seba starec.

„To je síce pekné, ale ako toto pomôže Mikovi?” prudil ďalej Hasin svojimi negatívnymi poznámkami. 

„Stačí si nasadiť pazúr a ten z neho dušu vytiahne,” odpovedal Ren na položenú otázku, ale pritom hľadel na Kobu, ktorému pazúr podával. V skutočnosti vracal otcovi do rúk osud jeho dieťaťa. Tá vďaka, ktorá sa vtedy zračila vo veliteľových očiach priam vyvolávala v Hasinovi žiarlivosť voči cudzincovi. 

Daný moment narušil akurát Gošu, ktorý začal do Kobu okamžite hustiť s postupom, ktorý budú musieť nasledovať. Jedine Hasin, ktorý sa cítil obraný o česť a slávu, nebol zo situácie nadšený.

„Odkiaľ toľko vieš o Olenoch? Myslel som si, že si bol len bojovník,” premeral si cudzinca podozrievavo Hasin, keď sa od nich Nerelon s veliteľom vzdialili. 

No Ren nemal potrebu mužovi nič vysvetľovať, či sa nad neho vyvyšovať. Síce mu malý škodoradostný úsmev ušiel, ale s tým tam nechal muža z Targi vrieť vo vlastnej šťave.

Prvá časť   Predošlá časť   Pokračovanie