Dračia perla 2 - Nečakaná odbočka č.3/3

Ren preto so záujmom sledoval nízku modrookú blondínu, keď sa od nich postavila. Šance na to, že ešte niekedy uvidí ďalšiu Danliu, totiž neboli vysoké. 


Z myšlienok ho vytrhol až starec, ktorý si k nemu a Atesovi čupol, aby Renovi pomohol podoprieť raneného bojovníka. Zana sa následne ujala vedenia ich skupiny a vybrali sa lesnatou oblasťou smerom na juhozápad. 

  

„Ďakujeme ti za pomoc, bojovník. Ako ťa nazývajú?” pozrel premoknutý starec s vráskavým úsmevom na Rena.


„Ren,” odvetil stroho, mračiac sa na cestu kvôli neustále padajúcemu dažďu. 


„Ja som Gošu, Nerelon z Juánu. A tuto náš ranený mladý bojovník je Ates.”


Ren nijak obzvlášť nereagoval, hľadel hlavne dopredu a obozretne si prezeral Zanu. Keď si to všimol Gošu, usmial sa pod fúzmi.


„Ešte si nevidel Danliu? Z ktorého kmeňa vlastne pochádzaš?” pokračoval ďalej v konverzácií.


„Z kmeňa Zeleného draka,” odpovedal Ren bez rozmýšľania a v zápätí si uvedomil svoju chybu.


„Vážne? Tak to by si nám vedel povedať, čo sa tam teraz deje,” vyhŕkol rýchlo Ates až ho zabolela rana a sťažka vzdychol. „Posledne sme počuli o tom, že sa prerušila ceremónia predania moci a sila Zeleného draka sa dostala do druhého sveta. Odkiaľ sa vraj Kán vrátil so ženou, ktorá moc draka ovládala ako už dávno žiadny z dedičov.” Atesov hlas sa naplnil nadšeným a obdivom, keď pokračoval: „Počul som, ako nemilosrdne zabíjala Hourénov, ktorý obkľúčili kmeň Zeleného draka. Škoda, že som to nemohol vidieť.”


Ren znervóznel, nebol si istý, čo im má povedať. Na jednu stranu nechcel prezradiť, že on je Kán Zeleného draka, ktorého Ates spomínal, ale na druhú stranu im musel niečo povedať, ináč by to bolo podozrivé. Každý správny dedinčan totiž rozprával o svojom vladárovi a to obzvlášť tí, čo pochádzali z kmeňa Zeleného draka. Tí boli hrdí, že žijú pod jeho ochrannou rukou, dokonca sa s tým často chvastali.


„Kán sa vybral aj s dievčaťom z druhého sveta na záchranu PRAVÉHO dediča moci Zeleného draka,” zdôraznil Ren, pretože nechcel podporovať Atesovo nadšenie pre Moniku. Síce ním samým, pri spomínanom incidente s Hourénmi, pulzoval údiv, keď Monika použila silu draka proti tým obludám, ale Ren teraz cítil, že sa potrebuje zastať svojho brata. „To sú moje posledné informácie,” uzavrel vážne, ale všimol si Gošuho skúmavý pohľad.


„A kam šli? Kto zajal dediča?” vyzvedal ďalej Ates, pričom vyzeral, že by sa najradšej vybral pomôcť svojmu vladárovi, stačilo mu ukázať akým smerom sa má rozbehnúť.


„Z kmeňa Zeleného draka šli labyrintom do Severného kmeňa. Odtiaľ, kam sa vybrali, to už neviem,” odpovedal opatrne Ren, nechcel statného bojovníka s krátkymi hnedými vlasmi ešte viac napružiť.


„To nám vylúčilo Hourénov, ktorých oblasť sa nachádza spolu s pustatinou na prelome území Ohnivého a Zeleného draka. Mno a vylučuje to vlastne i Ľadového draka, ktorý je na juhu, keďže jeho územie by bolo bližšie z tvojho kmeňa. Takže nám ostávajú ako podozriví Ohnivý drak na západe, Svetelný drak na severe a samozrejme bytosti z lesa Niú, ktoré sú len kúsok od Severného kmeňa.”


„Prestaň mudrovať Ates! Kán sa o dediča postará, nie je to tvoja úloha,” odsekla Zana, ktorej už ich spoločník liezol na nervy.  


„Nebuď na mňa zlá, som ranený,” zakňučal Ates akože urazene a Zana si s odfrknutím prekrútila oči.


***


Netrvalo dlho a nemilosrdný dážď, ktorý im znepríjemňoval cestu, pomaly prestal padať. Gošu si odhrnul z tváre zmoknuté pramene dlhých šedivých vlasov a i Ren sa prestal mračiť. Ates zvláštne stíchol a až na to, že sa nechal ťahať, nevyzeral veľmi príčetne. 


Skupinka prechádzala pomerne ťažkým terénom, kvôli čomu im zabralo celú noc, kým sa dostali k útesu, ku ktorému ich viedla Zana. Keďže navtedy bola už noc na ústupe a nebo sfarbovali prvé lúče slnka, Renovi sa naskytol nádherný výhľad na údolie rieky, ktoré sa rozprestieralo niekoľko metrov pod nimi. Na druhom brehu jeho oči zaujal ich cieľ, kmeň Targa.


Ren tu nikdy predtým nebol, ale ten pohľad z výšky ho nesklamal. Druhá strana brehu bola mierne hornatá a drevené domčeky, tvoriace Targu, priam splývali s okolím, pretože ich strechy boli zarastené zeleňou. Pri niektorých mal Ren problém rozlíšiť, kde končí kopec a kde začína dom.  

 

„Toto je tak odporné,” vypadlo z Atesa, ktorý hľadel na svoju zaplátanú ranu. „Je to ako zelené bahno,” zafrflal decky a ustúpil o krok dozadu, aby sa už neoprieral o Rena s Gošum. Ates na seba hľadel so strašnou nechuťou, pričom si začal prechádzať po rane tak, že si priam vydlabával liečivo, čo mu tam dala Zana. „Je to nechutné! Musí to preč! Dajte to preč!” mrmral dezorientovane.


„Chyťte ho! Už blúzni z toho liečiva,” zavelila Zana, na čo chlapi rýchlo schmatli Atesa pod pazuchami. Mladý bojovník sa priečil mužom, ktorý sa mu snažili pomôcť, ale prestal keď k nemu pristúpila Zana. Žena bola od Atesa o hlavu nižšia, no trhla ním tak rázne, že jej okamžite pozrel do očí. 


„Upokoj sa Ates,” šepla a Ren videl, ako sa jej zornica začala pomaly rozširovať, až sa Zanina modrá dúhovka úplne stratila. Danlia pomocou svojich dračích očí preniesla Atesa do tranzu, ktorý ostal civieť s prázdnym pohľadom. 


„Na tú chvíľu, čo zlezieme z kopca, ho to udrží, ale musíme sa poponáhľať,” zavelila a už ich viedla dole z útesu po ceste, ktorú tvorili vyčnievajúce korene stromov. 


***


Keď zliezli, Zana si zobrala od Gošuho jeho palicu a pristúpila ku kraju koryta rieky. Guľu na konci palice natočila tak, aby ňou dokázala odraziť svetlo zo slnka, pričom žiaru namierila na kríky na druhom brehu. Ren sa pozrel smerom, kde blikala svetlom a uvidel, ako spoza bujnej zelene vyliezol neuveriteľne vysoký chudý muž s rukami skoro dlhšími ako nohami. 


Ren obozretne sledoval muža, ktorý podišiel k veľkej plti a pomaly sa preplavil na ich breh. 


„Nieže by som nebol rád, že idete využívať moje služby, ale kde sú ostatní?” opýtal sa prevozník hlbokým hlasom namiesto pozdravu.


„Napadli nás Houréni,” odpovedala smutne Zana, na čo Targan mlčky prikývol, viac počuť nepotreboval.


„Naraz viem zobrať len dvoch z vás,” prelomil žalostné ticho prevozník, pričom si premeriaval ich skupinku pohľadom. 


„Najprv pôjdem ja s Atesom,” vyhlásila Danlia a Targan si prebral od mužov raneného bojovníka. Ren bol pritom z prevozníka úplne mimo, mal nielen abnormálne veľkú hlavu, ale jeho črty tváre boli extrémne ostré. Ako by to nestačilo, keď sa na nich muž usmial, mimovoľne žmurkol najprv vnútornou tenkou blanou na oku, potom vonkajším viečkom. 


„Musel si predsa počuť historky o Targe,” šepol Renovi starec, keď spolu sledovali, ako ostatní plujú na druhú stranu brehu.


„Počul, ale nevedel som, že sa dračia krv stále prejavuje na jeho obyvateľoch,” odpovedal nespúšťajúc oči z prevozníka. 


„Radosova krv tečie v žilách každého z Targi. Keď opustil kmeň Severného draka, šlo s ním mnoho slobodných žien a na všetkých jeho deťoch sa prejavila jeho dračia krv. Dokonca keď to videli jeho mužskí nasledovníci, brali to ako znamenie moci a niektorí Radosovi požičali na noc svoje vlastné ženy. Jeho deti sa po čase medzi sebou samozrejme množili ďalej, čo spôsobilo, že prejavy sily boli čoraz výraznejšie,” vysvetlil mu Gošu.


„Rozumiem,” pozrel na neho konečne Ren. „Ja by som sa mal vybrať svojou cestou, ešte ma čaká dlhé putovanie,” odvetil spomenúc si na svoj plán - opustiť územia dračích vládcov.


Gošu mu ale položil ruku na plece so slovami: „Ale prosím ťa, putovanie počká. Si určite unavený a hladný. Zdrž sa aspoň jeden deň, nech naberieš silu. Chceme sa ti aspoň takto odvďačiť za tvoju pomoc.”


Kebyže ide o pozvanie do hocijakej inej dediny, Ren by asi odmietol, ale Targa ho lákala od dectva a teraz mu ležala priamo pred nosom. Síce nechcel stratiť pojem o svojej povinnosti, chrániť brata, ale čosi mu šepkalo, že malá odbočka nezaškodí. 


Ren teda Gošuovi prikývol na znamenie, že prijíma jeho pozvanie. Nerelon ho na to so širokým úsmevom potľapkal po pleci, pričom sa k nemu viac priklonil, pretože sa k nim už vracal prevozník a nechcel, aby jeho nasledujúceho slová počul aj on. 


„Neoľutuješ, dokonca sa ti možno i pošťastí. Síce nemáš znamenie moci ako tunajší chlapi, ale si z kmeňa Zeleného draka. Tvoja krv by mohla byť medzi ženami žiadaná,” mrkol na neho starec. Ren trochu zbledol, mno Gošu sa na ňom dobre bavil: „Neboj sa, len žartujem.”


Starec mal skutočnú radosť z toho, že s ním Ren nakoniec nasadol na plťku. Chcel sa totiž bojovníkovi odvďačiť za jeho pomoc, no hlavne chcel počuť jeho príbeh o strate ruky. Vedel, že to bude stáť za to, pretože podľa toho, ako Ren bojoval, mu bolo zrejmé, že je čímsi iný.


Prvá časť   Predošlá časť   Pokračovanie



Komentáre