DRAČIA PERLA - Rituál Crofít

Takto, keď mala Monika rozvetvenú burinu po väčšine chodieb, sa im pohybovalo pomerne ľahko. Buď si počkali, kým mali čistý vzduch, alebo vedeli, kedy sa má Ren správať drsnejšie, aby nebol spochybňovaný ostatnými strážami. No celkovo boli chodby hradu o takomto čase takmer prázdne.

Už boli blízko cieľa, keď Monika pocítila známu pálčivú bolesť. Donútila Rena zastaviť a rýchlo si privrela oči – uvidela boj dvoch žien. Monike okamžite došlo, že ide o Crofity, mali podobnú výzbroj ako muži, akurát hruď im chránilo brnenie a tvár zakrývali čierne bojové farby.

Steny okolo žien boli rozpálené od plameňov, ktoré po sebe intenzívne vrhali. Tá väčšia z Crofít od vyčerpania už ledva stála, pričom druhá intenzívne útočila päsťami.

„Čo vidíš?“ začula Monika Renov hlas.

„Nejaký boj. Myslím, že sú to dve Crofity.“

„Je jedna z nich Nina? Je v poriadku?“ vypadlo z Rena s obavami.

„Pravdepodobne áno, ale nie som si istá,“ hovorila Monika stále so zatvorenými očami. Hľadela na boj z výšky, pričom päste žien obaľovali plamene, ktoré vrhali v temnej chodbe strašidelné tiene. Zároveň boli tváre oboch žien pokryté čiernymi bojovými farbami – bolo ich ťažké rozlíšiť.   

„A vieš nás k nim zaviesť?“ opýtal sa Ren a Monika okamžite skúsila nájsť cestu v mysli.

„Áno, tadiaľto. Nie sú ďaleko,“ zavelila a už uháňali tmavými chodbami.

Netrvalo dlho a dobehli na koridor, kde doznievali zvuky boja. Ren naznačil Monike, nech ide za neho, a zobral do ruky oštep. Následne vykukol spoza rohu a videl, ako sa jedna zo žien skláňa nad tou porazenou, pričom jej reže malým nožom vlasy. Následne si Crofita rozrezala dlaň ľavej ruky a zovrela v nej kučery svojej protivníčky.

„Hej!“ skríkol na ňu Ren a žena sa preľaknuto otočila k mužovi vo výzbroji stráže, ktorý vystúpil spoza rohu. Už na neho chcela Crofita zaútočiť, keď si všimla, že nie je sám.

„Monika?“ prižmúrila neisto oči Crofita a dievčine za rohom došlo, že pred nimi stojí Nina. „Ren?“ premerala si neveriacky muža v zbroji.

„Čo tu robíš?“ uvoľnil svoj bojový postoj Ren a chcel sa vybrať k Nine, no ona na neho skríkla.

„Ostaň kde si! Nepribližuj sa!“

Renova tvár stemnela neistotou, no Monika ho okamžite stiahla späť za roh, pretože videla, čo sa za Nininým chrbtom vynáralo z tmy. Bol to jeden z kráľovniných psov – zviera so širokou papuľou a úplne červenými očami bez bielka či šošovky. Išlo o krátkosrstého psa s malými ušami a dlhým chvostom, ktorému bolo vidieť na viacerých miestach po tele žily so žhavou červenou krvou, pričom mu z úst sálal dym.


Monika úplne stuhla a prsty vryla do Renovej paže. I on napäto sledoval, keď zviera s besným pohľadom hľadelo na Ninu.

No Crofita sa len pokojne otočila k psovi, vystrúc sa, akoby dávala najavo, že má navrch. Zvieraťu sa to vôbec nepáčilo a začalo vrčať. Vtedy k nemu Nina vystrela svoju krvavú ľavú ruku s vlasmi svojej protivníčky. Pohľad psa v tom momente zjemnel, pozrel na mŕtve telo ženy, ktoré ležalo za Ninou, a pomaly vykročil dopredu.

Ren pevnejšie zovrel svoj oštep – bol pripravený ho hodiť. Vtom sa stalo niečo, čo nečakal. Pes pričuchol k Nininej ruke a následne sklonil hlavu k zemi.

„Už môžete,“ zavolala na nich Nina dozadu a čupla si k psovi. Ten k nej zdvihol pohľad, pričom Crofita spálila vlasy svojej protivníčky plameňmi, ktoré sa jej vytvorili v dlani. Pes jej potom oblízol rozrezanú ruku a rana sa jej zoškvarila.

Ren s Monikou za chrbtom opatrne podišli k Nine, ktorá sa k nim otočila s úsmevom. „Ako ste ma našli?“ opýtala sa so záujmom.

Monika ukázala na stenu so slovami: „Spražili ste mi v boji rastlinu – cítila som to. Keď som potom videla, čo sa tu deje, tak sme prišli.“

„No, prišli ste práve v čas,“ ukázala hlavou na psa, ktorý si vedľa nej poslušne sadol. Mal neuveriteľne prísny pohľad na to, že to mal byť pes, ale to možno robili len tie oči. „Takto vás aspoň s Alou nemusíme hľadať.“

Keď Nina videla, že sa Ren naštvane nadýchol s otázkami na jazyku, Crofita mu chcela skočiť do reči, ale oboch predbehla Monika. „Musíme zmiznúť, blížia sa stráže,“ odsekla skoro nepríčetne.

Ren dievčine na to strčil do ruky štít i oštepy a schmatol mŕtvu Crofitu pod pazuchami. Nina zas mŕtvolu chytila za členky a všetkým ukázala, aby ju nasledovali do neďalekej izby.


Ako prvá vbehla do komnaty Ala a zaujala svoje miesto vedľa postele na pelechu. Sučka s prísnym pohľadom hľadela na to, ako Nina s Renom položili mŕtvu Crofitu na zem a Monika za nimi opatrne zatvorila dvere. Dievčina ostala stáť s uchom pritisnutým k zdobenému ťažkému drevu – počúvala kroky stráží, ktoré prešli pred izbou. Až keď sa Monika otočila k svojim spoločníkom s prikývnutím, tak si všetci vydýchli.

„Kde to sme?“ opýtala sa Monika, pričom pohľadom rýchlo prebehla po veľkolepej sviečkami vysvietenej izbe s posteľou, pelechom pre psa, skriňou na šaty a stenou pokrytou rôznymi zbraňami.

„Sme v jej komnate,“ kývla hlavou Nina k mŕtvole ležiacej na zemi.

„Čo si to vonku robila?“ pozrel na ňu odmerane Ren. „Myslel som si, že si mi prišla pomôcť zachrániť môjho brata a nie preto, aby si si vybavila svoje účty,“ povedal rázne a viac ublížene, než by chcel.

V Nininých očiach vtedy vzbĺkol hnev – urazil ju. V izbe nastalo ticho, ktoré prerušovalo len tiché psie vrčanie. Crofita sa po chvíli ostro otočila k Ale a tá s kňučaním utíchla, pričom si hlavu schovala do pelechu.

„Mala som v pláne oboje,“ priznala napokon Nina, keď pozrela do Aliných smutných očí. „Na to, aby sme v podzemí nevzbudili pozornosť, som potrebovala ako Crofita mať svojho psa.“

„O tomto si sa ale nezmienila,“ namietol Ren a žena pozrela jeho smerom, no jej pohľad bol vzdialený.

„No, možno som ho úplne nepotrebovala – teda…“ a ťažko si vzdychla. Rukou si chytila čelo a pozrela do zeme. „Bála som sa, že zase zmrznem strachom. Že niekde v podzemí stretnem ďalšieho zo svojich bratov a budem vám nanič,“ zašomrala Nina potichu.

Monike sa na tvári objavil súcitný úsmev, keď Crofita pokračovala s hlavou stále sklonenou k zemi – nevedela sa im pozrieť do očí.

„Chcela som nájsť svojho psa – ten by mi dodal silu – s ním po boku…“ vtom jej Ren položil ruku na plece a ona k nemu zdvihla pohľad. Napriek tomu, že im rozhádzala plány, tomu rozumel a nechcel, aby sa trápila.

„Takže toto je tvoj pes?“ hodil očkom na Alu, pričom pustil Ninu.

„Nie tak úplne,“ vzdychla si Crofita a pozrela tiež na sučku, ktorá pri jej pohľade začala vrtieť chvostom. „Mala som v pláne zistiť, kde je Saur – toho som cvičila odmalička. Lenže, keď som prechádzala okolo svojej starej komnaty, neodolala som nutkaniu nazrieť dnu – už sa to tu vôbec nepodobá,“ trpko sa usmiala, pričom jej pohľad prebehol izbu. Táto komnata bola pre ňu roky útočiskom. Miesto, ktoré sa stalo jej domovom, po tom, čo ju rodina vydedila. Nikdy by jej nenapadlo, že tu už nebude vítaná.

„Vtedy vošla táto,“ odsekla s odporom Nina smerom k mŕtvole na zemi. „Mala so sebou i Alu, a tak som nemala inú možnosť, než ju vyzvať na súboj. Samozrejme, ako jej majiteľka, sa chcela predviesť, preto sučke zakázala zasahovať – presne, ako som očakávala. No jej namyslenosť ju stála život a ja som prebrala majiteľstvo nad Alou.“

„Takže to s tými vlasmi…“ začala Monika a Nina jej prikývla.

„Presne. To bol rituál, vďaka ktorému teraz Ala patrí mne,“ uistila ju Crofita. 


Na Renovej tvári sa vtedy objavil nebezpečný úsmev. Mali k dispozícií zbraň, o akej sa mu ani nesnívalo.

Komentáre

  1. Dobré, jen pár poznámek: 1) istá místo sitá
    2) ve chvíli, kdy poprvé použiješ jméno Ala, není úplně jasné, že jde o toho psa, takže by asi bylo fajn to nějak uvést.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pripomienky - "istá" som už opravila a to s Alou ešte musím pouvažovať ako zmeniť, lebo ja som si myslela, že je to jasné, ak som vetu: "Takto vás aspoň s Alou nemusíme hľadať" nechala v tom istom odseku, kde sa Nina pozrie na sučku.

      Odstrániť
    2. Sorry, beru zpět, tahle věta mi unikla! Takhle to dává smysl :)

      Odstrániť
  2. Vždy sa stane niečo zaujímavé. Mňa osobne najviac zaujala posledná veta. Ach Ren♥ Je vždy naprosto úžasný. Veľmi pekne sa všetko vyvíja, ako píšeš, v každej kapitole sa udeje niečo dôležité.^^

    Ide skúškové→ Sayka drží palce!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak, keď už čitateľ čaká na kapitolu celý týždeň, tak sa tam musí udiať niečo dôležité 😉

      A ďakujem, že mi držíš palce - aj ja tebe - nech sa ti skušky podaria podľa predstáv. 😇

      Odstrániť

Zverejnenie komentára