DRAČIA PERLA - Zmena plánu

Oly zatiaľ vybral zo svojej tašky šesť plechových masiek - pripravené na ochranu proti guľôčkam jandú s dráždivým plynom - ktoré teraz mali z vnútornej strany pripevnené kusy bielej látky. Následne vytiahol fľaštičku s ružovou tekutinou a postupne na všetky trochu nalial.

„Ako dlho vydrží tá protilátka?“ spýtal sa zamračene Ren, lebo si nebol istý ķamarátovým rozhodnutím, použiť odvar už teraz.

„Nemaj obavy, odparuje sa pomaly - mala by ostať účinná celý deň,“ odvetil vecne Oly a pokračoval v príprave masiek.

„Kde je Nina?“ pozrel smerom k dverám nervózne Ren, ale Monika cez spojenie s burinou v stene videla, že na koridore nikto nie je. Preto, keď sa chcel Torn ísť pozrieť von, dievčina ho chytila za pažu, čím ho zastavila.

„Vonku nikto nie je,“ odvetila potichu, pričom pozrela na bojovníka cez svoj jasnozelený pohľad. Žltý prúd energie v jeho tele žiaril pomerne slabo, pričom videla akési agresívne červené žilky po celom jeho bytí - vyzeralo to ako infekcia. „Myslíš, že by som ti vedela pomôcť?“ opýtala sa ho Monika skúmavým pohľadom a Torn jej jemne vykĺzol zo zovretia. Dievčina jeho konanie nechápala a s obavami v hlase pokračovala: „Viem, že už si na tomto území dlho. Nie je nejaký spôsob, akým by ti vedela moc Zeleného draka vo mne pomôcť?“

„To žiaľ nepôjde,“ ozval sa Oly. „Z teba nesála moc draka. Predpokladám, že je to kvôli tomu náramku,“ dodal.

„To je v poriadku, Zelený drak. Som v poriadku,“ odvetil Torn s úsmevom, ktorým jej hovoril, aby sa jeho stavom zbytočne nezaoberala.

„Vieš zistiť, kde je Nina?“ naliehal na dievčinu Ren.

„Nie som radar,“ odsekla Monika nespúšťajúc oči z Torna. Cítila totiž za neho zodpovednosť. Bolo to preto, lebo sa jej uklonil? Lebo jej tým dal najavo, že k nej vzhliada?

„Čože?“ nerozumel Ren.

Monika k nemu otočila naštvaný pohľad s mocou Zeleného draka v očiach a nepríjemne odsekla: „Neviem kde je Nina.“   

Ren sa zamračil, aby na sebe nedal poznať vzrušenie, ktoré premklo jeho telom pri tom pohľade. Monika vyžarovala silu Zeleného draka úplne inú, akú poznal - toto v sebe skrývalo čosi neľudské. Obrátil pohľad k mŕtvym telám strážcov na zemi a sledoval, ako si ich krv razí cestu ku kobercu pri princovej posteli.

V miestnosti zavládlo ticho a neistota, ktorú prerušili až Renove slová: „Tak pôjdeme bez nej.“

Oly k nemu zdvihol prekvapený pohľad, no nič nepovedal. Nevedel, kde má snúbenicu, a na moment sa zľakol, že si šla pre svoju pomstu. Nebol jediný, komu to napadlo - preto nemohli čakať.

„Torn, vieš kde je môj brat?“ otočil sa Ren vážne k mužovi.

„Mal by byť na druhom poschodí,“ povedal smutne Torn, no Monika jeho výrazu tváre nerozumela. Podľa tejto informácie museli predsa ísť len do druhého poschodia podzemných väzníc, pričom podľa rastliny, ktorú rozvetvila, odhadovala, že v pohorí sa nachádza veľa niekoľkokilometrových chodieb so žalármi.

„To je dobré, nie?“ opýtala sa opatrne.

„Na druhom poschodí je i kráľovnina veštica,“ vysvetlil Torn.

„Ona je Irisin väzeň?“ prekvapila sa Monika.

„Nie. Len tá bosorka rada skúša svoje nové čary a odvary na väzňoch, preto si presunula svoje veci do podzemia, aby sa hradom neozývali výkriky tých, na ktorých robí svoje pokusy,“ odpovedal jej Oly.

Monika sa striasla a pochopila, prečo majú problém. Dostať Kaia spod nosa čarodejnice bude oveľa ťažšie, než ako keby sa museli predrať do najhlbších častí väznice.

Ren sa vtedy zohol k mŕtvym mužom na zemi, skúmajúc ich výzbroj.

„Keď tu nie je Nina, budeme sa musieť zaobísť s tým, čo máme. Oly, ty poď tiež,“ a začal jedného z mŕtvych stráží vyzliekať.

Rinku sa k nemu po chvíli pridal a Monika sa rozhodla, že zatiaľ vyberie najmenej frekventovanú cestu k žalárom. Zatvorila si teda oči a cez svoje spojenie s rastlinou v stenách, využijúc i poznatky máp, ktoré im ukazoval Oly u nich v chatrči, sa v mysli vybrala správnym smerom.

Monika v rýchlosti prešla viacerými chodbami, keď dorazila do prvého poschodia väzníc, ktoré bolo ešte súčasťou hradu - teda kamenné. Tu bolo väznených len pár ľudí vo veľkých väzniciach, podľa výzoru šlo o dedinčanov. Koridor bol strážený dvomi mužmi pri vchode a pozdĺž boli rozmiestnení ďalší štyria. Keď v mysli dorazila na koniec chodby, uvidela nielen ďalších dvoch zo stráží, ale napravo od nich boli i schody vedúce do temného podzemia. Dievčinu však zaujalo, že za nimi videla železné dvere, spoza ktorých šlo svetlo. Monika najprv nevedela, na čo sa to pozerá, a tak nechala rastlinu opatrne prerásť za mreže.

Vtom sa jej naskytol pohľad do srdca hory - obrovská, asi desať metrov vysoká a päť metrov široká diera. Vytvárala takmer dokonalý valec, kde presne oproti prvému poschodiu väzníc boli lukostrelci, ktorých si všimla i o pár metrov vyššie v ďalšej rade. Dole na kruhovom priestranstve boli oproti sebe dva veľké oblúkovité otvory, jedným sa privážali väzni - pričom sa muselo prejsť prvým poschodím cez schody. Druhý vchod viedol priamo do podzemných žalárov, odkiaľ už pre mnohých nebolo cesty späť.

Monika sa trochu zatriasla pri tom pohľade - kto tam dal dvere vedúce do prázdna?! Zmocnil sa jej ale zvláštny pocit, ktorý ju donútil pozrieť sa nad seba, kde uvidela akýsi železný štvorec. Rastline poručila, aby sa tým smerom rozvetvila, a keď o minútku vykula zo steny o poschodie vyššie, uvidela, že tunajšie mreže viedli do obdĺžnikovej železnej konštrukcie. Dievčina nechápavo skúmala ozdobné ornamenty, no nevedela prísť na to, o čo ide, a nespokojne si otvorila oči. 

Monika vtedy uvidela, že chalani pred ňou boli do pásu vyzlečení a jej padla sánka. Úplne zabudla na to, čo chcela povedať, a keď si všimla, že Ren si ide stiahnuť nohavice, okamžite sa prestrašene otočila k dverám, celá červená v tvári.

„Je nejaká hanblivá,“ poznamenal Oly pobavene a Ren sa tiež uškrnul. Torn bol Monikiným správaním vyvedený z miery - v jednej chvíli z nej sálala neuveriteľná sila mocného draka a v druhej sa červenala ako malé dievča. Nevedel, čo si o nej má myslieť, ale cítil, že ju musí chrániť. Mala v sebe moc jeho vládcu, i keď len dočasne.

„Čo si videla?“ opýtal sa Ren, keď už boli aj s Olym oblečení - dievčina to však nevedela a ostala k nim stáť chrbtom.

„Na prvom poschodí je dokopy osem mužov,“ odpovedala Monika rozrušene.

Oly sa prikradol za jej chrbát a šepol do ucha: „Už sa môžeš otočiť.“

Monika sa ho zľakla a s otočením Rinkuho buchla do ramena. „Čo ma strašíš?“ pozrela na neho ublížene a venovala mužom rýchly pohľad. Odev z tuhej kože im pristal, vyzerali ako skutočné stráže.

„Pozri, ona je ešte stále červená,“ uškŕňal sa Oly, pričom mal na tvári výraz akoby pozeral na roztomilé dieťa.

„Prestaňte,“ prekrútil očami Ren, pričom musel potlačiť vlastný úsmev. „Takže hovoríš, že ich je na prvom poschodí osem. Koľko ich je na druhom?“

Monika na moment zase zatvorila oči a obzrela sa po chodbe vrytej do hory.

„To je ťažké povedať. Tam sa to rôzne rozvetvuje a chodby sú o dosť dlhšie,“ a znovu pozrela na Rena. „Ale príde mi, že ich tam nie je veľa,“ vykrivila ústa.

„To preto, lebo podzemné väznice sú chránené silou čarodejnice. Stráže tam stoja len pre istotu na spustenie poplachu, či likvidáciu mŕtvych,“ vysvetlil Torn.

Monika zhrozene prehltla.

„Neviem, či som jediný, ale zdá sa mi, že naša skupina - traja muži a jedna žena - bude dosť podozrivá,“ poznamenal Oly.

„Ty a Torn ostanete tu, pred dverami princovej komnaty. Potrebujeme aby ste nám získali čas. Kebyže ide niekto okolo a nikoho by tu nevidel stáť v stráži, zistil by, že niečo nie je v poriadku,“ povedal Ren.

„To chceš ísť s Monikou dole sám?“ pozrel na neho prekvapene Oly.

„Cestou dole vašu pomoc nepotrebujeme, až keď s nami bude i Kai,“ prikývol mu na to Ren.

„To je síce pravda, ale ako nám dáte vedieť, že už ste pri ňom?“ vzdychol Torn. No vtom ho niekto zozadu poklepal po pleci a on sa zdesene otočil, pripravený na boj proti útočníkovi, ktorý sa dostal bez povšimnutia za jeho chrbát. Keď sa však zvrtol, za sebou uvidel vetvu buriny, ktorá mu začala mávať ako malá ručička.

Monika sa uškrnula, keď videla Tornov stále nechápavý výraz tváre. „Dám vám znamenie pomocou tej rastliny, keď budeme blízko Kaia. Ešte včas, aby ste sa k nám dostali,“ odvetila dievčina a Torn konečne pochopil.

„Keď pôjdeme takto po dvoch, nebudú nás brať za hrozbu,“ poznamenal Ren a pozrel na svojich spoločníkov. Keď nikto neprotestoval, kývol hlavou smerom k dverám.

„Toto si nezabudnite,“ zastavil ich ešte Oly. Podišiel k posteli, na ktorej mal pri nohách spiaceho princa vyložené masky s nasiaknutou protilátkou. „Dám vám tri, pre vás dvoch a Kaia. U seba si nechám tiež tri, pre mňa, Torna a pre Ninu, keď sa vráti,“ povedal trochu neisto, no rýchlo pokračoval, aby to nebolo poznať. „A tu máte ešte jandú,“ dodal vyberajúc z tašky niečím vystužené vrecúško, ktoré držalo hruškovitý tvar - zabezpečujúc aspoň nejakú ochranu pred nárazmi.

Ren vďačne prikývol a podal veci Monike, ktorá si ich priviazala na ušká nohavíc určené pre opasok, potom všetko zakryla svojím dlhým kabátom.

Keď zdvihla hlavu, videla, ako si chalani vymieňali veľavravné pohľady, ktorými si priali šťastie. Následne všetci vyšli na chodbu. Torn a Oly zaujali čestné miesto stráže pred princovými dverami a Ren drsne schmatol Moniku pod pazuchou svojou pravou rukou, pričom v ľavej držal štít a oštepy.

„Hej!“ pozrela na neho zamračene.

„Má to vyzerať dôveryhodne,“ šepol jej s pohľadom, ktorý jasne hovoril, že sa mu to viac páčilo, ako by malo.

„A ja ťa veľmi dôveryhodne kopnem do nohy, ak trochu nepovolíš,“ štekla na neho Monika a Ren trochu uvoľnil zovretie. Potom sa vybrali po chodbe smerom k väzniciam.

 Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie