DRAČIA PERLA - Bariéra
V momente, keď vstúpili do
podzemnej chodby, udrel Monike do nosu strašný zápach vychádzajúci z ciel
väzňov. Bola to zmes neumytých ľudí, zvratkov a výkalov. Dievčinu úplne naplo a
snažila sa nedýchať. Chodbou sa ozývali tiché vzlyky a keď sa Monika opovážila
otočiť pohľad k jednej z ciel, odkiaľ trčala ženská ruka, uvidela dobitú
nerozlišiteľnú tvár, ktorú pokrývala špina a krv.
Toto miesto bolo viac
vysvietené ako koridory v hrade, no svetlo mu dodávalo oveľa temnejší nádych.
Utrpenie bolo viditeľné v každej kobke, do ktorej Monika nazrela. Väzni boli
vždy po jednom, v neuveriteľne úzkom priestore, kde na podlahe bola akurát
slama.
„Vystri sa,“ šepla skoro bez
hlasu Nina a Monika si uvedomila, že má stiahnuté ramená, akoby sa jej telo
snažilo schúliť a chrániť pred tou hrôzou, čo videli oči.
Monika sa opatrne narovnala,
aby tým nepritiahla zbytočnú pozornosť stráží, keď jej vtom blízko nohy dopadol
pľuvanec – ich skupina zastavila.
„Škoda!“ začal sa smiať
šialene väzeň, ktorý minul svoj cieľ. Vtom k nemu pristúpil muž, ktorý v tej
časti väzníc stál v stráži, a cez mreže ho začal mlátiť tupým koncom oštepu.
Väzeň sa schúlil do klbka, pričom jeho smiech sa obrátil v zúfalý nárek. Monika
na to pozerala s hrôzou v očiach. Nechápala, prečo sa zajatec proste neposunie
hlbšie do svojej cely, aby na neho stráž nedosiahla. No vtedy si všimla, že mal
úplne doráňané ruky i nohy, jediné na čo mal silu, bol ten pľuvanec.
„Prepáč mi to Crofita,“
otočila sa k Monike zrazu stráž a muž sklonil hlavu k hrudi. „Nemal som sa
nechať uniesť. Ak si ho želáš potrestať sama, ustúpim,“ dodal.
Dievčine sa na tvári zračil
des, ktorý si našťastie všimla len Nina. Už sa chcela do toho vložiť, no Monika
ju predbehla. „Prečo by ma mal zaujímať nejaký väzeň,“ odvetila s mrazivou
ľahostajnosťou. V jej slovách nebola ani štipka ľudskosti, akoby ju naozaj
nezaujímalo, či ten muž za mrežami žije alebo jej ho pred očami zabijú.
„Myslel som…“ začala stráž, no
prerušila ho.
„Nie si tu na to, aby si
myslel,“ precedila skrz zuby Monika a kývla hlavou skupine, nech
pokračujú.
Ren pozrel kútikom oka na muža
v stráži. Bol to mladý, neskúsený chlap a po Monikiných slovách ním zjavne
prebehli zimomriavky. Naozaj sa zľakol, že naštval skutočnú Crofitu a jej pes
ho spáli na popol. Keď sa tak nestalo, ďakoval v duchu svojej kráľovnej za
ochranu – bola pre neho, ako pre mnohých v kráľovstve Ohnivého draka – žijúcou
bohyňou. Zároveň si však muž uvedomil, že sa celá situácia mohla obrátiť proti
nemu a ten väzeň bol za to zodpovedný. Otočil sa teda k zajatcovi a ešte doňho
párkrát silno buchol, kým neostal nehybne ležať.
Monika sa rozhodla nevnímať
svoje okolie, lebo tá bezradnosť, ktorú pri pohľade na väzňov cítila, bola
neznesiteľná. Namiesto toho uprela svoju pozornosť na Alu, ktorá pyšne kráčala
po boku svojej panej. Dievčina rozmýšľala nad tým, či môžu naozaj veriť jej
čuchu, v tomto smrade si totiž vôbec nevedela predstaviť, ako by bola schopná
nájsť Kaia. No sučka viedla ich skupinu s neuveriteľnou rozhodnosťou.
Po chvíli Ala odbočila z
hlavnej chodby do úzkej vysokej štrbiny medzi skalami, kde mohli prejsť len po
jednom. Keď prekĺzli do priestrannejšej časti v pohorí vyrytej chodbe, uvideli
oblúkovitý otvor, z ktorého vychádzala jasná biela žiara.
„Kde to sme?“ opýtala sa
Monika nesvoja, napriek tomu, že tušila odpoveď.
„Pri komnate čarodejnice,“
odpovedala Nina napäto, pričom si pohľadom premeriavala jaskynný útvar. Ešte
ani ona nebola v týchto častiach podzemia a o jasnej žiare vychádzajúcej z
brlohu čarodejnice doteraz počula len strašidelné historky. Podľa klebiet, to
krásne čisté svetlo chránilo tie najtemnejšie kúzla, ktoré veštica pozbierala
za tisícky splnov svojho života.
Ala cítila nepokoj svojej
panej, a preto si pred vchodom poslušne sadla.
Jediný, kto nebol vôbec
vykoľajený, bol Ren. „Takže ho má tá bosorka,“ precedil skrz zuby. Prerazil si
cestu medzi dievčatami a už chcel do brlohu veštice vtrhnúť, keď vrazil do
neviditeľnej bariéry od ktorej sa odrazil ako gumová loptička.
Ren ťažko dopadol na chrbát,
pričom z neho pád vyrazil dych. Keď si ťažko odkašlal, uvidel nad sebou
Monikinu ruku a vďačne ju prijal. „Čo to bolo?“ opýtal sa, keď stál zase na
nohách.
Nina na neho ani nepozrela,
len skúmavo podišla k vchodu. Opatrne pinkla ukazovákom do bariéry a na zemi sa
na moment objavilo písmo, ktoré si všimla, keď do neviditeľnej ochrany vrazil
Ren.
„Už rozumiem, prečo tu nie sú
stráže,“ vzdychla si Crofita. „Stojí tu, že dnu nemôže bez dovolenia vkročiť
žiadny dračí potomok.“
Renom premkla zlosť a kopol do
oštepu, ktorý mu vypadol pri páde. Zbraň narazila do kamennej steny a
rozozvučala priestor pred komnatou veštice.
„Upokoj sa, niečo vymyslíme,“
chlácholila ho Nina, ale mužovi úplne zatemnel mozog. Ren cítil beznádej, jeho brat
bol za tou neviditeľnou stenou, len kúsok od neho, a on mu nemohol pomôcť.
Priam počul Kaiove žalostivé výkriky, napriek tomu, že bola chodba v
skutočnosti tichá. Ren zúfalo padol na kolená a ten pohľad lámal Monike srdce.
Otočila sa teda k bariére a pomaly k nej podišla.
„Ja nie som dračí potomok,“
povedala dievčina skôr pre seba, ale všetci upreli na ňu pohľad, keď jej prst
nezastavila bariéra. Monika sa s núteným úsmevom obrátila k Renovi a predtým,
než ju niektorý z jej spoločníkov stihol zastaviť, urobila krok dozadu, čím
prestúpila za neviditeľnú stenu.
Ren okamžite vyskočil na nohy
a ticho na ňu začal kričať. „Ty si sa zbláznila?! Nemôžeš ísť za čarodejnicou
sama! Ak ťa chytí, dostane presne to čo chcela – silu Zeleného draka!“
„Pôjdem pre tvojho brata,“
udrela Monika do zeme svojím oštepom, pričom sa snažila tváriť rozhodne.
„Okamžite sa vráť!“ zúril Ren.
„Môj ľud môže stratiť môjho brata,“ vyslovil, pričom sa mu zlomil hlas a na
chvíľu sa zhrozil nad vlastnými slovami. „Ale nemôžeme stratiť silu Zeleného
draka.“
Monika hľadela Renovi priamo
do očí, v ktorých sa striedalo zúfalstvo s hnevom. Delilo ich od seba len pár
centimetrov, ale muž ju nedokázal schmatnúť a stiahnuť späť na svoju stranu.
„Tomen povedal, že sa vrátim
domov…“ začala Monika, ale Ren jej ostro skočil do reči.
„No nepovedal ti, v akom
stave! A už vôbec nič nepovedal o tom, čo sa stane so silou môjho ľudu! Bez nej
sme stratení, pochop to!“
„A ty pochop!“ skríkla na neho
cez zuby, pričom jej oči nabrali jasnozelenú farbu. „Ja nie som váš hrdina.
Jediné čo chcem, je získať späť svoj život.“ S tým sa Monika zvrtla a vykročila
do komnaty. Za sebou začula ranu a kútikom oka videla, ako Ren zase vrazil do
bariéry a teraz od nej odletel oveľa ďalej, než predtým.
„Ala,“ čupla si k sučke Nina.
„Choď s Monikou. Chráň a počúvaj ju, akoby som to bola ja,“ poručila psovi,
ktorý okamžite prebehol cez neviditeľnú stenu. Sučka zdvihla k Monike svoje
červené oči a dievčina sa prvýkrát nestriasla z toho pohľadu.
Bude to znít divně, ale v tom vězení chci pracovat! Zvlášť, pokud má i mučírnu!😈👻
OdpovedaťOdstrániťAlso, nemá tam být místo: žalostivé výkriky Kraia spíš: žalostivé výkriky Kaia? Jen mě to drklo do očí.
Pracovať v mučírne? 😅 No dobre 😅
OdstrániťA ďakujem za opravu! 😉 Ja som to prehliadla.
No co? Spousta materiálu k výzkumu! 😷
OdstrániťNení zač!
Akého materiálu? 😅
OdstrániťUž je to zase tady: Monika a její blednoucí tvář :D
OdpovedaťOdstrániťJo, jinak jak vědí, že slyší výkřiky Kaia? Mohou tam být i jiní vězni, o kterých nic nevíme, ne?
OdstrániťÁno, áno - sorry 😅 ono som tieto dve časti písala za sebou a nejak sa tá blednúca tvár pritafila do oboch 😅
OdstrániťA k výkrikom Kaia - tá veta je takto: Napriek tomu, že bola chodba v skutočnosti tichá, on v nej počul žalostivé výkriky Kaia, ktorému nemôže pomôcť.
Takže tie výkriky sa Renovi len zdali.
Á, nau aj sí. To jsem ale nepozorný a rýpavý čtenář :D
OdstrániťIt is OK 😉 Snažíš sa mi len pomôcť, čo si cením.
Odstrániť