DRAČIA PERLA - Nová zostava

„Oly a Torn stoja v stráži pred Luciusovou komnatou. Im dáme znamenie, že sa k nám majú pripojiť, až keď budeme u Kaia. Nechceli sme zbytočne vzbudzovať pozornosť väčšou skupinou,“ začal Ren oboznavovať Ninu s modifikovaným plánom. „Podľa Torna je môj brat väznený na druhom poschodí,“ dodal vážne.

„To nie je dobré,“ skonštatovala Nina pri pomyslení na vešticu. Následne prebehla pohľadom po Renovej výzbroji. „Vieš, kde presne je?“

„Nie. Budeme to tam musieť dôkladne prehľadať,“ zamračil sa nespokojne muž.

„Nemusíme,“ usmiala sa Nina. „Predtým, než pôjdeme, necháš Alu, aby ti očuchala ruku – ako priamy potomkovia Zeleného draka máte s bratom špecifický pach. Len si zatiaľ obtieraj o seba ruky, akoby si si ich umýval, aby si prebil pach výzbroje, ktorú máš na sebe,“ poučila Nina v rýchlosti Rena, ktorý okamžite poslúchol.

„Takže pôjdeme do podzemia ako stráž, Crofita so psom a to všetko kvôli NEJ?“ pozrel pochybovačne Ren na dievčinu pri dverách.

„Čo máš za problém?“ hodila na neho Monika najškaredší pohľad, aký vedela.

„Ren má pravdu,“ skočila do toho Nina, lebo ona pochopila na čo muž naráža. „Je to veľa stráží pre jednu osobu, vzbudí to zbytočné otázky. Budeme ti musieť napasovať jej výzbroj,“ ukázala na mŕtvolu na zemi.

Monika vtom vyvalila oči. Tá mŕtva ženská bola fakt riadny kus, síce aj ona bola vysoká, ale nie až tak!

Keď si Nina všimla jej šokovaný výraz, bez slova podišla k mŕtvej žene a začala ju vyzliekať. Monika neisto prehltla a pristúpila ku Crofitám. Vtom jej Nina strčila do ruky brnenie na hruď, kožené chrániče na predľaktie a sandále. Monika sa na veci pozrela trochu stratene, ale nakoniec s nimi podišla k posteli.

Medzitým Ren pomohol Nine s odevom mŕtvej ženy a keď Monika hodila na posteľ svoj kabátec, už jej muž niesol šaty na prezlečenie. Ren sa zatiaľ postavil k dverám tak, aby stál k Monike chrbtom. Nina sa zas začala prehrabávať v skrini so šatami. Keď Crofita našla, čo hľadala, tak bola Monika prezlečená.

„Len stráže majú helmu?“ opýtala sa dievčina, hľadiac striedavo na Rena a Ninu. Muž jej venoval letmý pohľad, potom jeho pozornosť zaujali kroky na chodbe, ale dotyčný našťastie len prechádzal.

„Presne. Dôležitejšie je ťa namaľovať,“ odpovedala jej potichu Nina s malou nádobkou v ruke, keď k nej pristúpila. Okamžite Monike zamazala nos načierno a následne svoje prsty potiahla na jej lícach. Dvoma prstami jej potom ešte prešla po viečkach a pod obočím. V strede pier jej urobila bodku, pričom na brade vytvorila akési oblé tvary. Monike napadlo, že musí vyzerať fakt hrozivo, no to bol teraz cieľ. Keď si myslela, že Nina skončila, žena jej rozcuchala vlasy svojimi čiernymi prstami a vypla ich do vysokého vrkoča.

„Ešte ti nasadíme brnenie,“ odvetila Nina vecne. Monika na ňu otázne pozrela. Síce ten odev dokázala prispôsobiť svojej postave, aj keď trochu plandal – ale tamto hovädo? No predtým, než stihla namietať, Crofita jej brnenie pritisla na hruď a ona si ho pridržala.

„Je to veľké,“ zašomrala Monika, no vtom zacítila na bokoch teplo. Keď sa pozrela dole, uvidela, že jej Nina prispôsobuje brnenie svojimi rozpálenými rukami.

„Nehýb sa,“ upozornila ju Crofita a napriek tomu, že Monika cítila čoraz väčšiu horúčavu, neodvážila sa pohnúť. Keď bolo brnenie na krajoch prispôsobené jej telu, tak ho Nina vzadu zaviazala šnúrkami.

Vtedy sa k dievčatám otočil Ren a na jeho tvári sa objavil udivený výraz. 

„Čo s týmto?“ opýtala sa Monika s maskami a vrecúškom jandú v ruke. Nina jej oboje zobrala a pripevnila dozadu na šnúrky ohnutého brnenia, potom zobrala zo zeme štít a nasadila jej ho na chrbát tak, aby tie veci zakryla. 

„Mali by sme ešte schovať to telo… môžeme do skrine,“ poznamenala Nina. Ren súhlasne prikývol a šiel jej pomôcť s mŕtvolou.

„Ala!“ zavolala potom Crofita na sučku ležiacu vo svojom pelechu, ktorá okamžite vyskočila na nohy. Pribehla k novej panej a poslušne si pred ňu sadla, čakajúc na ďalšie pokyny. „Daj jej očuchať ruky,“ povedala Renovi. Muž si ešte raz rýchlo pretrel ruky, pozrel do červených očí sučky a vymenili si vražedné pohľady. Potom obaja urobili, čo sa od nich očakávalo – Ren k nej vystrel dlane a Ala ich ovoňala.

„Dobre, môžeme ísť,“ zavelila Nina a tiež si pripevnila na chrbát štít, pričom si s Monikou každá zobrali jeden oštep zo steny.


Keď vyšli z komnaty, Nina sa vybrala na opačnú stranu, než ktorou Monika s Renom pôvodne prišli.

„Kam to ideš?“ pozrela prekvapene Monika na Crofitu. „Väznice sú týmto smerom,“ ukázala doľava.

„Viem lepšiu cestu,“ uškrnula sa Nina tajomne, no Monika sa s ňou nemienila hádať – predsalen hrad poznala lepšie ako ona.

Dievčina šla po Nininom pravom boku, pričom z druhej strany si vykračovala Ala. Ren vo výzbroji stráže šiel za nimi s niekoľkokrokovým odstupom – ako tunajšie zvyky diktovali.

Keď ich skupinka prešla okolo stráží na chodbe, Monika mala z ich pohľadov pocit úcty, no na iných miestach cítila odpor – tak, či onak, nikto si na nich nedovolil.


Po nejakej dobe došli na chodbu na druhom poschodí, kde boli rovnomerne rozmiestnené stráže po celej jej dĺžke. Muži stáli po dvoch oproti sebe – dokopy ich bolo osem. Poslední dvaja stáli vedľa seba pri mrežiach, ktoré viedli do železnej obdĺžnikovej konštrukcie, čo predtým skúmala Monika cez svoje spojenie s rastlinou. Teraz, z tejto perspektívy, jej rýchlo došlo, že ide o výťah.

Nina zastavila na konci chodby s miernym odstupom od stráží. „Ideme pre dôležitého väzňa,“ oznámila mužom a jeden z nich so strachom prikývol, pričom okamžite otvoril mreže výťahu. Následne ustúpil, aby skupinu pustil dnu. Nina to vôbec nebrala ako láskavosť, vedľa stráže prešla tak chladne, až bolo ťažké uveriť, že ovláda silu ohňa.

Keď dievčatá zaujali svoje miesto vo výťahu s Renom za chrbtom, stráž za nimi zatiahla mreže. Nina ukázala Ale niečo rukou a Monika následne videla, ako sa sučka zahryzla zubami do dlhej rukoväte vychádzajúcej z polkruhovitých útvarov v podlahe. Kovová obdĺžnikovitá konštrukcia sa v tom momente akoby rozpálila a výťah sa pohol smerom dole. Monike sa rozklepali nohy, keď hľadela dole do srdca hory, ktoré naživo vyzeralo desivejšie, než cez jej rastlinu.

„Ako je možné, že nás len tak pustili?“ opýtal sa Ren potichu, keď už boli mimo dosah očí a uší stráží.

„Lebo s nami bola Ala. Nikto sa neodváži spochybňovať Crofitu, ak má v blízkosti psa. Ten totiž nemá problém uškvariť hocikoho, kto zneuctí jeho paniu,“ odpovedala hrdo Nina.

„A ten výťah teraz poháňa Ala?“ položila otázku Monika, keď prešli ďalšie poschodie.

„Áno. K pohybu tohto výťahu je potrená obrovská magická sila ohňa. Dokáže ho rozhýbať len kráľovná, alebo psy Crofít, nikto iný,“ poučila ju Nina.

„Dúfam, že ho neriadi prvý krát,“ precedila skrz zuby nervózne Monika, strácajúc farbu z tváre pri pohľade dole. Bola si istá, že v jej svete, v návode na používanie výťahu – ktorý čítala veľakrát na skrátenie dlhých chvíľ – že pes, by ho určite ovládať nemal!


Výťah sa vtom dotkol zeme a skupinka sa ocitla na kruhovom priestranstve. Monike okamžite odľahlo a v diaľke, oproti nim, uvidela veľký polkruhovitý vchod vedúci k žalárom. Dvere mreží výťahu odsunula stráž, ktorá pri ňom stála, a keď všetci vystúpili, skupinka sa vybrala k vchodu do podzemia. Monika si všimla, ako za nimi jeden z mužov v stráži, ktorý zatváral dvere kovovej konštrukcie, začal niečo mrmlať, no druhý chlap ho rýchlo udrel, keď uvidel, ako Aliine uši zaostrili.

Dievčina sa vedľa Crofity a jej psa cítila ako skutočná obávaná autorita – páčilo sa jej to. No čím boli bližšie k vchodu do druhého podzemného poschodia, tým rýchlejšie jej pocit neohroziteľnosti vyprchával. Nepomáhal ani pohľad hore, kde boli lukostrelci pripravení kedykoľvek zasiahnuť.                 


Komentáre

  1. *nadšeně zatleská* nemám co dodat! 😄

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Možná bych nepsala, že Monika ztrácela barvu z tváře, když ji měla začerněnou...

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára