DRAČIA PERLA - Pocity

Prebudil sa vo svojej škrupine a začal sa prebíjať von. Lenže namiesto svetla, ktoré malo vnikať dnu, sa začala valiť krv. Prvýkrát vo svojom živote pocítil strach a musel bojovať o svoj život. Jeho pazúry boli ešte slabé, ale nemal inú možnosť a snažil sa preškrabať von.

Z hrdla mu vyšiel panický škrekot, keď bolo vajce takmer naplnené krvou, a lapal po dychu. Cítil smrť na jazyku a to sa leda narodil.

Telo mu ochablo a do pľúc mu vnikala krv, keď vtom začul z vonku plač. Bola to jeho sestra! Nemohol ešte umrieť! Potrebovala ho! Zrazu pocítil, ako jeho telo načerpalo energiu z tela ich matky, a roztrhal blanu nad sebou.

Keď vyliezol, jeho oči boli zanesené krvou a ďalšiu vykašlával z pľúc. Otriasol sa a zoskočil na zem. Zase začul škrekot svojej sestry a vtedy ju uvidel – práve sa vyliahla.

Podišiel k hniezdu, kde malá červená dračica pomaly liezla zo svojho vajíčka. Ako ju sledoval, jeho srdce zaliala radosť. Pozrel vedľa, kde stáli ďalšie dve nevyliahnuté vajcia s jeho bratmi – nebol sám.

Otočil hlavu dozadu, kde ležala ich mŕtva matka. Oproti nemu bola obrovská, krásna, bielej farby. Pozrel na jej roztrhané brucho odkiaľ vyliezol a pocítil smútok. Jeho sestra zaškriekala a priplazila sa k bielej dračici. Začala si o ňu obtierať hlavu, ale jej matka to už necítila. Malá červená dračica žalostne zaškriekala, myslela si, že jej mama len spí, a drgala do nej hlavou.

Bratovi to trhalo srdce a odvrátil pohľad. Pozrel na vchod brlohu a pomaly sa vybral za svetlom. Keď prišiel na kraj, jeho oči si museli najprv zvyknúť na svetlo, no potom uvidel pred sebou prekrásnu krajinu, ktorá sa pod ním tiahla. Niesla v sebe nádej na nový začiatok…

***

Monika si vtom prestrašene otvorila oči, keď začula puknutie konára neďaleko svojej hlavy. Rýchlo sa posadila pripravená na boj, ale keď si všimla Rena, uľavilo sa jej.

„Si v poriadku?“ čupol si k nej muž položiac ruku na jej rameno.

„Mala som zvláštny sen,“ povedala, keď si vybavila svoju vidinu o drakoch. „Bol tak reálny,“ dodala, pričom si chytila hlavu.

Ren si dievčinu začal s obavami obzerať. Ešte stále bola veľmi bledá, ale vedel, že už musia ísť ďalej. Kým spálil telá Hourénov, aby pach ich mŕtvol nepritiahol divú zver, ubehlo veľa času.

„Musíme ísť. Vieš ísť po vlastných?“ opýtal sa, na čo sa Monika postavila pridržiavajúc sa stromu, pri ktorom predtým ležala. Ren ju okamžite chytil, keď videl, že sa jej začali podlamovať kolená, a s vážnym výrazom na tvári zašomral: „Ak pôjdeme takto, bude to trvať veľmi dlho.“ Následne sa obzrel po okolí a dal si dole zbrane. „Zoberiem ťa na chrbte, tak to bude jednoduchšie. A toto nasadím tebe, ukáž.“

Monika sa ledva stihla spamätať, už mala Renove zbrane pripnuté ona.

„A čo moje veci?“ spýtala sa dezorientovane, keď jej naznačil, aby mu naskočila na chrbát.

„Máš tam niečo naozaj dôležité?“ pozrel na ňu Ren naliehavo, pričom Monike došlo, že jej batoh tam hodlá nechať. Dievčina si vzdychla pri pomyslení, že príde o svoje veci, ale uvedomila si, že by boli pre Rena len zbytočná záťaž. Monika si strčila ruku do veľkého vačku na vínovom pulóvri, ktorý mala na sebe, a vtom jej napadlo, že by si tam mohla aspoň niečo preložiť.

Kým jej Ren roloval spacák, aby ho mohol strčiť do batohu a následne schovať do kríkov, Monika si čupla k taške. Ren na dievčinu skúmavo hľadel, kým sa prehrabávala v batohu a strkala do vrecka na bunde všetko, čo sa jej tam zmestilo. Hlavne tam napchala obsah lekárničky, ale dala tam i nejaké čokoládové tyčinky, ktoré sa jej dostali pod ruku. Ren nad tým nesúhlasne ale i pobavene pokrútil hlavou.

„Jedlo je dôležité,“ odvetila Monika, keď si jeho pohľad všimla, ale jej spoločník na to radšej nič nepovedal.

„Už môžem?“ ukázal Ren na batoh a dievčina neochotne prikývla. Ren do tašky následne narval ešte spacák a batoh zaviazal. Po tom, čo ju schoval v neďalekých kríkoch, nasypal na ňu očistný oheň, ktorý zakryl jej pach.

Keď sa Ren vrátil k Monike, čupol si k nej, v podrepe sa otočil a naznačil, aby mu vysadla na chrbát. Keď tak urobila, muž sa ťažko postavil a skoro spadli.

„Nie si najľahšia,“ zamrmlal a Monika ho štipla do krku. „Hej! Nerob, lebo pôjdeš po vlastných,“ začal sa jej naoko naštvane vyhrážať a vybrali sa na cestu.

Išli už pomerne dlho, keď si Ren všimol, že mu Monika drieme na chrbte – usmial sa. Vtedy si vybavil Monikinu krvou pokrytú tvár s jasnozelenými očami, keď žmýkala život z Hourénov, ktorí ich napadli. V očiach sa jej zračilo odhodlanie zabiť. Život sa vytrácal i z nej samej, no neprestávala. Ešte nikdy nič také nevidel a fascinovalo ho to.

Vtom si spomenul na Malenove slová: Len daj na Moniku pozor, nech ju tá moc nezničí. Nie ona je právoplatný dedič, tá sila ju môže zmeniť. Musíš nájsť svojho brata a to rýchlo. Len krv v jeho žilách spúta moc draka.

Rena sa zmocnil pocit, že mu Malen niečo dôležité zatajil. Ale aký mohol mať dôvod? On bol predsa Kán moci Zeleného draka, mal by vedieť všetko.

Monika sa zamrvila, čím muža vytrhla z myšlienok – už bola hore. Ren chvíľu ešte ticho kráčal a dievčina s hlavou položenou na jeho chrbte skúmala les. Korunami stromov prenikala žiara štyroch mesiacov, ktoré boli niekde nad lesom, no i tak mala z toho miesta zimomriavky.

„Sú tí Houréni mŕtvi?“ opýtala sa napokon Monika zvláštne vzdialeným hlasom.

„Áno,“ odvetil Ren stroho, pričom sa pozeral pod nohy, aby sa nepotkol o vetvy, ktoré pokrývali zem.

„To je dobre,“ šepla dievčina a Rena trochu zmrazilo. Monika si to všimla a znovu sa zamrvila. „Znie to zvláštne, však?“ pokračovala s trpkým úsmevom, no jej spoločník nevedel, čo má na to povedať.

Zase zavládlo ticho a jediné, čo bolo počuť, boli konáre stromov, ktoré sa Renovi lámali pod nohami.

„Bojím sa, že toto som ja,“ šepla mu po chvíli do chrbta Monika. „Keď som zabíjala Hourénov, necítila som žiadnu ľútosť. Neviem, ako je to možné,“ a po líci sa jej skotúľala slza.

„Len si sa bránila,“ povedal ticho Ren.

„Neprišlo mi to tak!“ odsekla naštvane. „Jednoducho som ich mučila, bez štipky emócie! Veď ja nie som schopná ani zabiť pavúka, čo mi vlezie do izby, a TU?! Však Houréni sú niečo ako ľudia!“

Vtom ju Ren pustil na zem a otočil sa k nej.

„Houréni sú príšery! Nie ľudia! Žijú pre radosť zo zabíjania a svoju korisť veselo nosia na tele! Rozpútavajú konflikty, napádajú naše dediny a berú si naše ženy, aby sa mohli množiť! Pritom svoje vlastné dcéry zabíjajú ako obetu svojmu bohu,“ vtedy si Ren uvedomil, že na Moniku priam kričal, a ustúpil o krok dozadu. „Nie je to tvoja vina, že necítiš ľútosť, keď ich zabíjaš. Žena bývalého Zeleného draka, bola zajatá tými obludmi a to, čo jej urobili, bolo…“ odmlčal sa a pozrel do zeme. „Len vďaka Tomenovmu náramku necítiš tú nenávisť, ktorú voči nim mal bývalý Zelený drak. Ak by si ten plech nemala na ruke, chápala by si svoje konanie.“

Monika tiež pozrela do zeme. Začala sa hanbiť. Ako mohla ľutovať, že zabíjala také príšery?

„Je to moja vina,“ ozval sa zrazu Ren a dievčina pozrela do jeho nahnevanej tváre. „Nemal som počúvnuť Tomena. Nemal som ti dovoliť toľko používať moc Zeleného draka.“

„Tvoj brat potrebuje, aby tá moc bola rozvinutá, keď ju dostane,“ povedala so smutným úsmevom Monika, s ktorým sa snažila povedať, že sa s tým nedá nič robiť.

„Ale za akú cenu?“ zvážnel Ren a pristúpil k dievčine. „Síce sa z teba moc draka vytratí, keď ju predáš Kaiovi, ale spomienky ti ostanú. Nechcem, aby si mala nočné mory.“

„Vieš, že tie mám stále,“ uškrnula sa na neho Monika, pretože odkedy prešla do druhého ročníku na Karlovke len tak–tak, trpela každú noc zlými snami. Ren o tom vedel, lebo svoje nočné mory Monika často vykladala Lucii pri raňajkách, ale väčšinou šlo len o neurobenú skúšku, alebo že znovu maturovala.

„Tak si ešte predstav, že by sa ti skombinovali s tým, čo si zažila tu,“ povedal vážne Ren.

„Máš pravdu, to by nebolo dobré kebyže je mojím profesorom z organiky nejaký Hourén,“ odsekla Monika, aby odľahčila napätie a jej spoločník sa pri tej predstave uškrnul.

Dievčine sa rozbúšilo srdce, keď sa zahľadela do Renovych očí. Videla, že mu na nej záležalo a muž si to tiež uvedomoval.

Ren po chvíli ustúpil o krok dozadu, pričom si prehrabol prstami vlasy. „Hmm, no, tak… bude asi najlepšie, ak necháš odteraz boj na mňa,“ uzavrel.

Monika na neho zmätene zažmurkala očami, no potom sa usmiala: „A to som si už tak zvykla na to, že ti musím zachraňovať zadok.“

Ren pobavene pokrútil hlavou, premeral si dievčinu pohľadom a otočil sa chrbtom, pričom jej ukázal, nech zase nasadne. „Pozri, ako to s tebou dopadne, keď mi pomáhaš. Ja na to doplatím, lebo ťa musím vláčiť,“ podpichol ju Ren.

Monika ho na to hravo uštipla do krku.

„Hej!“ skríkol muž zase a zatriasol ňou, na čo sa obaja zasmiali.   

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie