DRAČIA PERLA - Mestečko Hattapi

Dievčina okamžite pristúpila k bielej postave a už mu podávala ruku. „Ja som Monika,“ povedala celá šťastná pri pomyslení, že sa dostanú z toho prekliateho lesa. Všimla si, že tvor pred ňou sa nejak zasekol, a vtedy jej došlo, že asi nevie, čo jej gesto podania ruky znamená, tak ňou dievčina rýchlo ukázala na svojho spoločníka. „A toto je Ren.“

„Počkaj,“ pristúpil k nej Ren, aby ju zastavil. „Ako to, že poznáš cestu z lesa?“ otočil sa k bielej postave s otázkou.

„Podľa čuchu,“ ukázal tvor na svoj nos. „Cítim pachy na veľké vzdialenosti, pomáha mi to vyhnúť sa nebezpečenstvu.“

„A to sa ti pokazil nos, keď si narazil na tamtú obludu?“ spýtal sa podozrievavo Ren, pričom myslel na príšeru, pred ktorou ho zachránil.

„Nie. Ja som jeho druh hľadal, akurát… sme sa nepohodli,“ odvetil opatrne tvor.

„Preto ťa chcel zabiť?“ opýtala sa ho teraz Monika, ale tvor namiesto vysvetlenia len prikývol.

Monika videla na Renovej tvári, že sa mu cudzinec nepáči, preto keď chcel znovu otvoriť ústa, aby rýpal, predbehla ho. „Budeme veľmi radi, ak nám pomôžeš dostať sa z lesa von,“ otočila sa znovu k postave s úsmevom.

„Ja nás viem tiež dostať z lesa,“ odvetil ostro Ren.

„Ale tuto…“ sekla sa Monika. „Ako ťa mám volať?“

„Umm,“ prekvapil sa tvor, „moje meno by sa do vašej reči dalo preložiť ako Zanietený.“

Monika sa na moment zarazila, potom sa otočila k Renovi a pokračovala: „Tuto Zanietený, nás ale prevedie lesom tak, že obídeme všetky nástrahy.“ Videla, ako Renovi zablysli oči, a pokračovala: „To znamená žiadni Houréni, žiadne ďalšie nebezpečné tvory, žiadne zdržanie.“

Ren neochotne vzdychol, očami znovu premeral bielu postavu a prikývol. Monika sa víťazne usmiala a pozrela na Zanieteného, ktorý sa len uklonil na znak, že je im k službám.

„Kam sa chcete dostať?“ položil im tvor otázku, na ktorú Ren odpovedal pohľadom upretým do zeme.

„Potrebujeme do Hattapi.“

Monika sa zarazila, keď to Ren povedal, prvýkrát počula ten názov, ale Zanietený sa len znovu uklonil a začal sa obzerať po okolí. Vzduch temného lesa nasával cez nos, ale vôbec to nebolo vidieť – jeho tvár bola akoby bez mimických svalov.

„Tadiaľto,“ ukázal trochu iným smerom, než to mal pôvodne Ren namierené, na čo muž začal okamžite vyskakovať.

„To nie! Som si istý, že do Hattapi, je to bližšie tadiaľ,“ ukázal Ren hlavou smerom, ktorým ich celý čas viedol.

„Cítim tam hniezda Toppcov, tadeto to bude bezpečnejšie i rýchlejšie,“ povedal pokojne Zanietený a Ren sa za ním okamžite vybral.

Monika vôbec nechápala rýchlu zmenu Renovho postoja a pribehla k nemu s otázkou: „Čo sú Toppci?“

„Sú to malé dravé stvorenia s jedom, ktorý spôsobuje ich obetiam ochrnutie. Obzvlášť silný jed majú samičky, ktoré strážia svoje hniezda. Tie veľmi rady útočia na okoloidúcich, lebo potom sa z nich môžu nažrať ich vyliahnuté mláďatá,“ odpovedal jej Zanietený.

Monika sa kŕčovito usmiala a rýchlo zmenila tému. „A čo bolo to, čo napadlo teba?“

No Zanietený mlčal. Moniku to zaujalo a pobehla vedľa neho, čím nechala Rena vzadu.

„Hovoril si, že si jeho druh hľadal, a že ste sa nepohodli. O čo šlo?“ naliehala na neho Monika.

„Ospravedlňujem sa, ale toto ti nemôžem povedať,“ odbil ju veľmi slušne Zanietený. Keď však uvidel jej sklamaný výraz a na chrbte pocítil Renov škaredý pohľad, pokračoval: „Ide o bezpečnosť môjho druhu. Mal som od nich zistiť niečo, čo by pomohlo môjmu rodu po nástupe vládcu Priosa.“

Ren okamžite spozornel a dvomi dlhými krokmi sa ocitol medzi ním a Monikou. „Priosa? Myslíš následníka Ľadového draka?“

„Áno,“ odvetil smutne Zanietený.

„Takže ty pochádzaš z juhu? Zo snehovej šíravy?“ uisťoval sa Ren.

„Áno,“ odpovedala stručne biela postava.

Monika si Zanieteného dobre obzrela. Vôbec nevyzeral, že by bol stavaný do zimy, ale napadlo jej, že možno preto mal okolo pása obtočenú takú bielu handričku, lebo mu bolo teplo.

„Preto som tvoj druh ešte nevidel,“ zašomral Ren skôr pre seba.

„Takže tvoj rod nemá Prios veľmi v láske?“ spýtala sa Monika, ignorujúc mužovu poznámku.

„Nie,“ odpovedal Zanietený. Monika sa zarazila na jeho odpovedi, myslela si, že svojou otázkou trochu rozviaže Zanieteného jazyk, ale nevyšlo jej to. Trochu jej vadilo, že im nechce nič prezradiť ohľadom svojho druhu, ale na druhej strane to chápala, stretli sa len pred chvíľou a ide o bezpečnosť jeho rodu.

Monika pozrela kútikom oka na Rena, vyzeral, že nad niečím uvažuje a nedokáže si spomenúť. Usmiala sa, presne takýto výraz si predstavovala, keď niekto povedal, že ho bolí rozmýšľanie.


Ďalšia časť ich cesty prebiehala v tichosti. Nikomu z prítomných to ale nevadilo. Zanietený sa sústredil na cestu a bol rád, že sa ho nikto na nič nepýta. Ren sa snažil vybaviť si nejaké informácie o tvoroch zo snehovej šíravy, pričom striehol očami po okolí, lebo bielej postave ešte stále neveril a obával sa, že ich vedie do pasce. Moniku zas trápili myšlienky na domov, na Prahu, na školu… nadchádzajúci deň mal byť v jej svete pondelok a ráno by mala mať cvičenia z fyziky. Namiesto prípravy na hodinu sa ale prechádzala v inom svete pod vedením bieleho tvora.

***

Prvé lúče slnka začali prenikať cez koruny stromov, keď Zanietený znovu prehovoril: „Už sme blízko.“

Monika i Ren spozorneli a očami začali hľadať kraj lesa. Na ten si ešte chvíľu museli počkať, ale potom ho uvideli. Monike veľmi odľahlo a Renovi sa tiež na tvári objavil úsmev.

„Myslím, že odtiaľto to už zvládnete,“ a s týmito slovami sa Zanietený zastavil. Monika k nemu obrátila šťastnú tvár a uklonila sa mu tak, ako to celý čas robil on.

„Ďakujeme,“ odvetila a Zanietený jej opätoval gesto.

Ren mu tiež kývol hlavou na znak vďaky, ale nič viac, stále mu neveril. Monika sa už chcela vybrať von z lesa, keď ju biely tvor zastavil svojimi slovami.

„Ak by som ešte mohol,“ odvetil opatrne. „Odporúčam výmenu oblečenia, Zelený drak. Veľmi ľahko som ťa vedel vyčuchať,“ s tým sa otočil a Monika s Renom ostali obarení stáť na jednom mieste.

„Ty si to celý čas vedel?“ vypadlo z naštvaného Rena a jeho ruka už bola pripravená na dýke.
Zanietený k im ostal stáť chrbtom a pocítili z neho sálať zvláštnu temnú energiu.

„Po celom kraji kolujú chýry o žene z iného sveta s mocou Zeleného draka. Mal som šťastie, že som ju zavetril, keď som utekal pred tou obludou. Vedel som, že nebude sama a pomoci sa mi dostalo. Som vám vďačný. Len si dajte pozor, aby vás nabudúce pre svoje úmysly nezneužil niekto horší.“ Zdvihol ruku na pozdrav a odbehol ako splašená srnka.

Ren naštvane odfrkol a obzrel sa po okolí. Celý čas očakával, že ich zavedie do pasce, ale keď na nich nikto nevyskočil, prebodol Moniku pohľadom a vybral sa ku kraju lesa, aby zistil, kam ich zaviedol.


Keď však vykukol spoza stromov, boli tam kde chceli, na kraji mesta Hattapi.

„Sme správne?“ spýtala sa ho Monika, ktorá už tiež hľadela na mestečko.

„Áno,“ odfrkol a rázne sa k nej otočil. „Nemala si sa tak ľahko nechať nalákať, vieš kam všade nás mohol zaviesť?!“ rozčuľoval sa Ren.

„Upokoj sa, dobre to dopadlo,“ chlácholila ho Monika.

„Využil nás,“ pokračoval jej spoločník.

„Ale potom nám pohol! Sme predsa vonku z lesa! Ušetrili sme čas,“ argumentovala Monika.

Ren sa od nej naštvane odvrátil. Hneval sa ale na seba, nechal sa zlákať len preto, že mu to hovorila ONA.

„Ren?“ oslovila ho nežne, no muž len ďalej hľadel do zeme. Monika si vzdychla, zložila ruky na prsiach a oprela sa o strom. „Si ako malý,“ zašomrala, no Ren ju počul. Zvrtol sa a udrel dlaňou do stromu, o ktorý sa opierala, na čo mu Monika vydesene pozrela do očí.

„Neviem, čo bol ten ZANIETENÝ zač, ale nabudúce nemusíme mať také šťastie. Rozumieš?“ povedal vážne Ren.

Moniku to riadne nakrklo, hovoril s ňou ako s dieťaťom, pričom to bol on, čo sa nafukoval pre nič za nič. Už cítila, ako v nej začala vrieť moc Zeleného draka a rýchlo si privrela oči, aby ju náhodou nevyvolala.

„Čo robíš?“ zamračil sa Ren.

„Neštvi ma,“ precedila skrz zuby, stále so zatvorenými očami. „Nič zlého sa nestalo. Áno, mohlo, ale nestalo! Prestaň to riešiť a poďme!“ hovorila Monika, pričom si jemne masírovala viečka.

Ren na ňu neisto pozrel, potom sa k nej priklonil a ovoňal ju. Keď to Monika začula, zdesene otvorila oči a ustúpila do boku. „Čo to chcelo byť?“ nechápala jeho počínanie.

„V jednom mal Zanietený pravdu, musíme ti zohnať nejaké normálne oblečenie,“ odvetil Ren a s tým sa otočil na odchod. Monika za ním začala zazerať, kebyže ho vie pohľadom roztrhať, bolo by po ňom!

Keď sa vybrala za Renom, okamžite ju rukou zahnal za seba. „Drž sa za mnou. Nikomu nepozeraj do očí a nepútaj pozornosť,“ odsekol prísne.


„Však ja nič nerobím,“ odfrkla škaredo Monika, ale držala sa za ním.


Pozor, tu som pôvodný koniec tejto časti presunula na začiatok ďalšej knižnej kapitoly - rozbila som s tým pravdepodobne nejaké staršie komentáre - sorry :D 

Komentáre

  1. Ahoj :P

    Začnem malou chybičkou: “Ale potom nám pohol! " Má tam byť pomohol :)

    Pokračujem chválou :) Kapitola sa mi páčila, ale dúfam, že so Zanieteným sa ešte stretnú, je to zvláštny tvor, a aký galantný.
    Len pre ujasnenie Loren je slúžka alebo spoločníčka? Z toho ako sa chovala by som tipla to druhé :D
    Ale dobrý koniec páčil sa a navnadil :D
    Po novom som si ťa dala sledovať, takže už mi nič neunikne :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Díky za opravu :D

      A čo je Loren? - to ti nepoviem (lebo som sa ešte úplne nerozhodla :P ) ale nemala by byť ani jedno z toho, čo si uviedla :D

      A sleduješ ma? Super! :D som rada, že si mi to napisala do kommentov, lebo vobec neviem, kde sa to dá zobraziť :D

      Odstrániť

Zverejnenie komentára