DRAČIA PERLA - Sila z natrhnutej dimenzie

Keď spálili telá netvorov, vystúpili z ochrannej dimenzie sveta, ktorej premenlivosť a zvláštna hmla by im nedovolila nájsť cestu k reštaurácií pána Longa. Postupovali bez jediného slova, pričom obaja uvažovali nad tým istým – ako bola Monika schopná uzdraviť Rena?

Po ceste sa snažili nepútať pozornosť, ale aj tak sa za mladíkom v koženom kabáte pokrytého krvou otočilo pár hláv.

Do reštaurácie vošli zadným vchodom a Monika okamžite mávla na pána Longa, ktorý sa dohadoval vzadu s kuchárom.

„Čo sa stalo?“ vyvalil starec na Rena oči, keď k nim podišiel a okamžite naznačil, aby sa presunuli do pivnice. V hotelovej časti mal totiž hostí a nemohol riskovať, že by muža v tomto stave niekto uvidel.

„Napadli nás Houréni,“ vzdychol ťažko Ren, keď si sadol na jednu z krabíc pod žiarovku, čo visela zo stropu v pivnici.

Pán Long mu pomohol dať dole kabát a zbrane z chrbta, pričom si obzeral jeho rany. „Vyzerá to, že máš len povrchové zranenia... obdivuhodné,“ hľadel na neho s úžasom.

„To je vďaka Monike,“ vyslovil Ren prvýkrát jej meno a pozrel na ňu. „Už by som tu asi nesedel, kebyže mi nepomôže.“ Dievčina bola po jeho slovách v rozpakoch, hovoril tak nežne. „Dokázala proti nim použiť silu z ich brnenia a nejak mi napravila hrudník.“

„Ako to myslíš?“ nerozumel mu pán Long.

„Som si istý, že som mal prepichnuté pľúca a zlomené rebrá,“ dodal Ren.

Starec mu na to začal ohmatávať hruď a neveriacky krútil hlavou. „Zelený drak nedokáže liečiť,“ povedal skoro šeptom, a potom sa otočil k Monike, ktorá sa jeho náhleho pohybu zľakla.

„Slečna Monika, môžem?“ predtým než stihla odpovedať, jej vzal ruky do svojich, zhlboka sa nadýchol a privrel oči.

Monika letmo pozrela na Rena, akoby od neho čakala vysvetlenie, ale to sa už Long vytrhol z koncentrácie a pozrel na ňu.

„Už chápem, prečo si ťa Zelený drak vybral,“ usmial sa spokojne starý pán.

„A poviete mi to?“ spýtala sa Monika po tom, ako na ňu ostal s úškrnom hľadieť.

Long jej pustil ruky a začal svoj výklad. Vedel, že bez toho, by jeho slová nemohla pochopiť. „Zem bola vytvorená ako útočisko pre ľudí. Mal to byť pokojný svet bez mágie, kde sa môže človek rozvíjať... Aby sa toto podarilo, musela sa natiahnuť okolo sveta ochranná dimenzia, ktorá bráni vstupu mocným tvorom, čo by tu chceli vládnuť. To však tieto bytosti nezvyklo odradiť od toho, aby to skúšali.

Pri týchto svojich pokusoch sa niektorým z nich podarilo na pár miestach dimenziu natrhnúť, väčšinou to nestačilo na to, aby prešli, ale trhliny dovolili presiaknuť silám z iného sveta, ktoré potom vnikli do mladých duší... Preto niektoré deti prejavujú zvláštne schopnosti. Nie je to až také zriedkavé, ale sú to deti, ktoré svoju moc nevedia ovládať a rodičia im neveria. Schopnosti preto nerozvíjajú a ich sila sa rýchlo vytratí.

Myslím si, že ty si bola jedným z týchto detí, pretože je v tebe cítiť pozostatok liečebnej moci, akurát neviem, ako je možné, že ju v sebe ešte stále máš... Na to, aby v tebe ostal čo i len kúsok tejto schopnosti, by si ju musela určitú dobu využívať.“

Long sa vtedy zahľadel na Moniku a čakal, že mu dá vysvetlenie. Ona si najprv len odfrkla s pomyslením, že kecá blbosti, predsa by vedela o tom, kebyže má nejakú schopnosť. No potom si na niečo spomenula...

„Keď môjho otca obchádzala nejaká chrípka, či ho len bolela hlava, tak odomňa chcel, aby som mu položila ruku na čelo. Aby som z neho VYSALA chorobu,“ povedala zamyslene a pozrela na pána Longa, ktorého jej slová zaskočili.

„Čo robí tvoj otec? Ako mohol vedieť, že má rozvíjať tvoju moc?“

„Učí karate... Prečítal veľa kníh o budhizme a rôznych takýchto umeniach. Písalo sa tam aj niečo o prúdeniu energie v tele a veril, že sa s ňou dá manipulovať. Preto, keď som mu položila ruku na čelo, tak som si mala predstavovať, ako z neho tú chorobu vysávam a jemu bolo lepšie. Kým som bola menšia, tak som verila, že ho liečim. Ale potom ma to prestalo baviť, lebo som si myslela, že ho lieči len VIERA v to, že to funguje.“

„Neuveriteľné. Ako dlho si toto robila?“

„Možno do strednej,“ zdvihla Monika ramená na znak, že si nie je úplne istá.

„Úžasné,“ s úsmevom krútil hlavou pán Long. „Tvoj otec v tebe zosilnil schopnosť, ktorú si získala, keď si bola ešte dieťa. Síce si sa jej potom vzdala, ale ostala v tebe. Zelený drak musel vycítiť, čo sa v tebe skrýva... Liečenie iných je veľmi vzácna schopnosť a tým, že vstúpil do teba, tak ju v tebe mohol znovu prebudiť a získať i pre seba.“

„Takže teraz, keď predá moc môjmu bratovi, bude vedieť liečiť?“ spýtal sa zaujato Ren.

„Myslím, že áno,“ prikývol pán Long. „Síce neviem, ako účinne. Neuzdravila ťa totiž úplne, ale to môže byť spôsobené tým, že sa moc Zeleného draka ešte celkom neprebudila.“

„Neprebudila?“ pozrela na neho nechápavo Monika.

„Keď sa Zelený drak rozhodol svoju moc uzatvoriť do perly, bolo to akoby prešiel do hybernácie, preto ešte nemáš prístup k jeho plnej moci,“ upresnil starec to, čo svojím tvrdením myslel.

Vtom Ren bolestivo zasykol a obaja na neho upreli pohľad. Vyzeralo to, že jeho telo prestalo blokovať bolesť a začal pociťovať svoje rany.

„Spravím ti odvar. Zatiaľ si ľahni dozadu,“ povedal starostlivo pán Long a odišiel z pivnice.

Ren sa pokúsil postaviť, ale každý kúsok jeho tela začal kričať od bolesti a znovu skončil na krabici. Monika pozrela na starý matrac, ktorý ležal vzadu pod malým oknom pivnice a spomenula si na to, ako tam s Jackym fajčili vodnú fajku. Pristúpila k Renovi, pomohla mu vstať a pomaly prešli k matraci.

„Nechápem, ako si sa mohol doteraz hýbať, keď si celý dosekaný,“ povedala potichu, keď už ležal.

„Lebo mi v žilách prúdi dračia krv,“ odvetil s miernym úsmevom a ťažko privrel oči.

Moniku jeho slová šokovali. Síce vedela, že Renov brat je dedičom moci Zeleného draka, a teda obaja pochádzajú z tejto vznešenej krvnej línie, ale nejak jej nedošlo, že je ich krv aj niečím iným výnimočná.

Vtedy sa zahľadela na Renovu ruku, ktorú mu včera ošetrovala a opatrne z nej sňala náplasť. Očakávala, že tam uvidí jazvu, ale po rane nebolo ani stopy.

Vtom začula na schodoch kroky a postavila sa. Pán Long k nim podišiel s hrnčekom odvaru, ktorého neznesiteľný pach udrel Monike do nosu a radšej ustúpila.

„Čo to je?“ opýtala sa znechutene.

„Špeciálny liečivý vývar, ktorý ho do večera postaví na nohy,“ odvetil s úsmevom starec a položil čaj vedľa Rena na zem. „Necháme ho spať, poď,“ a už viedol Moniku k schodom.

„Pán Long,“ zastavila ho ešte predtým než vyšli. „Pôvodne sme sa vybrali za Vami, aby ste mi vysvetlil, ako prejsť na druhú stranu. Chcem sa tej moci zbaviť čo najskôr.“

„Obávam sa, že si ešte budeš musieť počkať,“ odvetil jej starý pán, pričom mu pohasol stále prítomný úsmev. „Nepodarilo sa mi totiž spojiť s Renovým bratom, čo znamená, že sú mu v stopách. Ak by si teraz prešla na druhú stranu, tak by si moc Zeleného draka nevedela predať následníkovi a akurát by sme nahrali do kariet nepriateľom.“

Monika zbledla, kliatba, ktorú dali na Luciu, bola predsalen trik na to, aby získali Renovu krv, a mohli tak vystopovať jeho brata.

„Čo bude teraz?“ pozrela s beznádejným výrazom na starca.

„Renovi o jeho bratovi poviem, keď sa preberie. Čo sa týka prechodu, mali by sme počkať. Dovtedy by bolo najlepšie, kebyže je Ren po tvojom boku, aby ťa mohol chrániť. Moc Zeleného draka je teraz nevyspytateľná, možno by si ju už nabudúce nedokázala použiť.“


Monika skľúčene prikývla a nasledovala pána Longa von z pivnice. Keď bola hore, zrazu nevedela, čo má spraviť. Má ísť domov? Čo keď po nej zase niekto pôjde? Nohy sa jej roztriasli a musela sa pridržať steny. Pocítila beznádej, život sa jej rútil pred očami. Na začiatku sa snažila ujsť, neverila, že toto všetko je reálne... a teraz to zašlo priďaleko. Renov brat bol v nebezpečenstve a to len preto, lebo situáciu ignorovala. Cítila, ako jej to trhá srdce a chcela to napraviť – nie čakať!


Pán Long navrhol Monike, aby ostala v reštaurácií, a tak aj urobila. Dala si špecialitu ich kuchára a potom ostala sedieť v rohu farebného hostinca. Spoza pásu vytiahla Renovu trojuholníkovú dýku, ktorú mu zabudla vrátiť a kým ju krútila v rukách, rozmýšľala nad všetkým čo sa udialo.


Z jej trápenia ju vytrhol až Jacky, ktorý si k nej prisadol, keď prišiel zo školy. Fešný mladík so štýlovým copom, ktorý mal vlasy na bokoch nakrátko ostrihané, básnil o tom, ako zbožňuje Prahu a tým jej pomohol odviesť pozornosť od výčitiek, ktoré ju zužovali.



Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov zo starého blogu.
Upozorňujem, že v kapitole došlo k presunu posledného malého odseku do ďalšej časti - preto ak niektoré komentáre nedávajú zmysel, tak to je moja chyba. 😅


Komentáre

  1. Hm, táto časť je pohodová a skôr informatívna. Tá časť ako vysvetľuješ oddelenie dimenzií bola zaujímavá.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. [1]: Mno dobre, tak ja to teda vynechám... síce mi príde, že je to dobre tak či onak

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [2]:V pohode, podľa mňa treba mať aj informačné okienka, inak by sa čitateľ len potácal a nemal o čo oprieť

    OdpovedaťOdstrániť
  4. [4]: to teda má, počkaj ešte čo s ním urobia

    OdpovedaťOdstrániť
  5. No tedy, tak to už se těším na další část!!.. Výborně napsáno, je to fantastické čtení.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Mít tak nějakou schopnost...,

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Sayka sa dokopala k pokračovaniu a je to čo raz lepšie! Úplne parádne. Velmo sa mi to lúbi.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára