DRAČIA PERLA - Prečo za tebou stojí polonahý chlap?

Podvečer do reštaurácie vtrhla Lucia a okamžite strčila do Monikinej tváre obrazovku svojho mobilu. Monike chvíľu trvalo, kým sa spamätala z jej dramatického vstupu, pri ktorom jej kamarátka hlasno odtiahla stoličku a celá udýchaná klesla medzi ňu a Jackyho. Dokonca sa jej na tvári objavil pobavený úsmev, keď videla Luciine líčka – červené takmer ako jej kabát. Keď však konečne venovala pozornosť kamarátkinmu mobilu, zbledla. Bol to nákres tváre podozrivej osoby – Rena!

Monika schmatla telefón a naskrolovala na nadpis novinového článku:


Policie v Praze pátrá po podezřelém z vraždy. Svědci podali děsivou výpověď.


Dievčina sa ospravedlnila Jackymu a už aj šla s Luciou v pätách dozadu cez kuchyňu do zadnej predsiene reštaurácie.

Lucia za sebou zatvorila dvere a otázne sa pozrela na kamarátku. „Čo sa preboha stalo? Nemali ste náhodou s Renom ísť sem, aby ti pán Long vysvetlil, ako sa dostaneš do toho druhého sveta?“ vybafla na ňu okamžite.

Monika ju však ignorovala a rýchlo očami prebehla úvod článku:


U Nuselského mostu dnes mladý pár zažil procházku hrůzy. V rozhovoru pro náš časopis uvedli, že nejenže našli mrtvé tělo, ale pravděpodobně se setkali i s vrahem. Zprávy o zakrváceném muži v dlouhém kabátu potvrdili i další.

Znovu naskrolovala na obrázok páchateľa a žalostne vzdychla. Napokon pozrela na Luciu a porozprávala jej o útoku ohyzdných oblúd pri moste i o mladom páre, ktorý Ren vydesil. Luciu zaujalo, ako hovorila o schopnostiach získaných od Zeleného draka, tak ju Monika ešte zasvätila do rozhovoru, ktorý mala v pivnici s pánom Longom.

„...a prečo sú v stopách Renovho brata?“

„On je dedič tejto moci, chcú ho zabiť predtým, než by sa k nej dostal. A teraz vďaka tomu, že Ren použil svoju krv, aby zlomil kliatbu na tebe, tak ho vedeli vystopovať. Ale myslela som si, že toto ti povedal, keď si sa prebrala.“

Lucia len zaskočene pokrútila hlavou. Keď sa ráno zobudila v Monikinej izbe, tak jej Ren nejaké veci vysvetlil, ale to jej nepovedal, že ju zachránil na úkor svojho brata – zaskočilo ju to.

Vtom do predsiene vošiel zadnými dverami starý ušatý pán s vráskavým milým úsmevom. Cez červenú uniformu mal prehodený veľký hrubý kabát a v ruke zvieral malú zásielku.

„Slečna Monika, kto je toto?“ opýtal sa hneď, ako si zavesil bundu na vešiak.

„Ou, prepáčte. Pán Long, toto je moja kamarátka – Lucia,“ ukázala na svoju spolubývajúcu, ktorá starcovi kývla na pozdrav. Pán Long k Lucii pristúpil a úplne nemiestne jej začal obzerať ľavú ruku. Dievčine to nebolo veľmi príjemné a snažila sa od starca nenápadne odtiahnuť.

„Už necítim prítomnosť kliatby, ale ešte tam je akési spojenie. Zaujímavé,“ zamrmlal pán Long skôr pre seba, ale Lucia sa vďaka jeho slovám prestala vrtieť. So zatajeným dychom čakala, čo zo starého pána vypadne – zase ju popadne chuť zabiť Rena?

„Môžem?“ ukázal na farebný pletený náramok na ruke dievčiny a Lucia ho rozviazala. Pán Long si ho od nej zobral a venoval jej vrúcny úsmev.

„Nič sa neboj slečna Lucia, dám ti na náramok ochranné kúzlo, ktoré potlačí puto. Časom sa potom vytratí úplne.“

„Pán Long. Už myslíte, že by sa dalo s Renom hýbať?“ opýtala sa ho Monika ešte predtým, než stihol s náramkom odísť do kuchyne.

„Neviem, nebol som za ním. Ale už je skoro večer, mohlo by to ísť. Prečo?“

Monika mu na to ukázala obrázok páchateľa a starec pochopil obavy v jej hlase.

„Tak sa zdá, že polícia sa vypytovala po okolí. Čo keď nás niekto videl vchádzať sem? Potrebujeme ho odtiaľto čo najrýchlejšie dostať,“ povedala dievčina.

„Rozumiem. Choďte za ním dole a v krabiciach nájdite nejaké oblečenie. Ja zatiaľ dám kúzlo na náramok,“ a s tým sa stratil za kuchynskými dverami.


Dievčatá sa vybrali dole do tmavej pivnice, kde svietila len jedna žiarovka. Lucia mala z toho miesta zimomriavky a zastavila sa na schodoch, keď uvidela obrovského železného draka, o ktorom jej kamarátka rozprávala v parku Folimanka. Bol naozaj skvostný.

„Pozri sa po niečom, čo by si mohol Ren obliecť,“ ukázala Monika po nespočetnom množstve krabíc a šla dozadu k spiacemu mužovi.

Vyzeral, že odkedy ho tam nechala, tak sa ani nepohol, ale hrnček so smradľavým liečivým čajom vedľa jeho hlavy už bol prázdny. Začala si ho obzerať. Väčšina Renovych rezných rán sa sústreďovala na hrudi a rukách, kde bol jeho pôvodne zelenkavý vršok roztrhaný a presiaknutý krvou. Vlasy mal miestami taktiež pokryté krvou a nebol na neho práve najpríjemnejší pohľad, no vyzeral veľmi pokojne.

Monika mu opatrne zobrala ruku, že sa mu pozrie na rany, ale vtedy sebou Ren trhol a otvoril oči.

„Čo robíš?“ spýtal sa s bolesťou v tvári.

„Chcela som sa pozrieť, či sa ti už zahojili rany. Potrebujeme ťa odtiaľto dostať,“ odpovedala takmer panicky Monika, pretože ju vydesil.

„Čože? Prečo?“ pozrel do stropu.

„No, vieš ako si vystrašil ten párik u podchodu?“ spýtala sa vyčítavo. „Tak ťa nahlásili na polícií a dokonca o tebe koluje portrét, podľa ktorého ťa hľadajú.“

„Konečne!“ vyhlásila víťazne Lucia a podišla k nim.

„Nevyzeráš najlepšie,“ zamrmlala, keď uvidela Rena.

Muž sa pobavene uškrnul a ťažko sa posadil.

„Čo si našla?“ otočila sa k nej Monika. Kamarátka jej na to ukázala veľkú čiernu mikinu s kapucňou a dlhú tašku na golfové pálky. „Wow,“ vyvalila oči dievčina na Luciin úlovok. Taška sa im totiž hodila na Renove zbrane a napriek tomu, že mikina mala na sebe pár dier, bola dokonalá.


Monika následne pomohla Renovi obliecť vršok a Lucia zatiaľ opatrne naskladala jeho zbrane do tašky. Napriek tomu, že mal mladík zocelené všetky rany, celé telo ho bolelo. Monika ho musela dokonca aj podoprieť, aby sa dokázal postaviť, ale potom už šiel pomaly po vlastných.

„Ja ti tvoje zbrane zoberiem,“ ponúkla sa Lucia, i keď tá naložená taška nebola najľahšia.

No keď sa k nej mmuž došúchal, pokrútil hlavou. „Zvládnem to,“ povedal pevne.

Lucia pozrela na svoju kamarátku, hľadajúc u nej oporu, ale ona len kývla rukou, nech mu ich dá. Vedela, že po tom všetkom čo sa stalo, by sa zbraní len tak nevzdal. Dievčina mu ich teda podala s nesúhlasným pokrútením hlavy a Ren si tašku prehodil cez plece.

Lucia sa potom vybrala hore po schodoch a Monika šla okamžite za ňou, no ledva vyšla schod, Ren ju zastavil.

„Monika,“ vyslovil nežne. Dievčina sa na to prekvapene otočila, zostúpiac späť na zem.

„Máš niečo, čo je moje,“ povedal Ren a pristúpil k nej hľadiac do jej zmätenej tváre. Pravou rukou ju pritiahol bližšie k sebe a ona zatajila dych. Vtedy spoza jej opasku vytiahol svoju trojuholníkovú dýku a dievčina zmätene zaklipkala očami.

„Stačilo si ju vypýtať, nemusíš ma tu desiť,“ odsekla nakrnuto.

„Vydesil som ťa?“ uškrnul sa pobavene.

Monika sa na neho zamračila, zaťala zuby aby mu nič neodsekla a vybehla schody.


Pán Long zatiaľ stihol vrátiť Lucii jej náramok so slovami, aby ho pár dní ešte nedávala dole. Monika si potom namosúrene obliekla kabát, a keď sa z pivnice vynoril Ren, tak k nemu rázne pristúpila. Natiahla mu na hlavu kapucňu, pričom mu zastrčila vlasy tak, aby neboli vidno. Ren sa na ňu pri tom provokačne usmieval, ale všimla si to len Lucia.


Následne sa vybrali na metro. To ušetrilo Renovi sily a takto sa aspoň vyhli policajtom, ktorý hliadkovali okolo Nuselského mostu. Ich cesta prebehla v tichosti, pretože dievčatá so strachom sliedili očami po mužoch zákona a snažili sa byť pri tom extrémne nenápadné, no asi sa najviac darilo Renovi, ktorý sa za nimi šúchal.  

***

Keď došli pred byt dievčat, Lucii chvíľu trvalo, kým odomkla, lebo sa zámka občas zasekávala. To nanešťastie poskytlo dostatok času starej pani Ivičičovej od vedľa, aby zase strkala nos tam, kam nepatrí.

„Holky, jak pak se má Jaro?“ začuli jej výrazný hlas, na čo už nízka starena v jednoliatych farebných šatách stála vedľa nich.

„Dobrý deň,“ pozdravili obe a Lucia začala rýchlejšie zápasiť so zámkom.

„Ále. Jaro je v poriadku. Ešte si ho síce nechajú jeden deň v nemocnici, ale to len p...“

„A kdopak je tohle?“ skočila Lucii do reči starena hneď, keď sa jej podarilo otvoriť dvere. Bála sa totiž, že by dievčatá ušli do bytu skôr, ako by zistila, čo ju naozaj zaujímalo. Celý čas sa totiž snažila obzrieť si Renovu tvár, čo bolo obtiažne, keďže mal na hlave kapucňu a ešte k tomu stál bokom k nej.

„To je môj bratranec, prišiel na návštevu. Ale necíti sa veľmi dobre. Takže ak nás ospravedlníte,“ zareagovala Monika okamžite a už aj tlačila Rena do bytu.

„Nashledanou,“ odzdravili a zabuchli dvere.

Monika tisla muža do upratanej Luciinej izby, kde zhodil tašku so zbraňami na zem a ťažko sa posadil na sedačku.

„Čo budeme robiť? Tá babizňa do všetkého strká nos! Čo keď Rena spozná podľa nákresu?“ hovorila nervóznym šeptom Monika, lebo sa obávala, že ich Ivičičová odpočúva za dverami. A mala pravdu, lebo až po chvíli začuli buchnutie jej dvier – do tej doby sliedila na chodbe, ale keď nič nepočula, vrátila sa do svojho bytu.

„Neviem, ale keď ho spozná a zavolá políciu... Však ani nevie preukázať svoju totožnosť,“ zastonala Lucia a obe pozreli na Rena, ktorý nechápal, čo od neho chcú.

„Nemáš asi doklady, však?“ spýtala sa ho na to Monika.

„Čo sú doklady?“ položil otázku opatrne Ren, pričom si sňal kapucňu.

„To môžeme brať ako nie,“ odfrkla Lucia a obzrela sa po izbe, akoby hľadala odpoveď. Na jej prekvapenie, ju aj našla! Zahliadla totiž na poličke knihovničky nožnice a v hlave sa jej zrodil nápad. „Máš nejakú citovú väzbu k svojim vlasom?“ spýtala sa Rena.

„Myslíš, že by to pomohlo?“ pozrela na ňu s nádejou Monika.

Na kamarátkinu otázku už Lucia vyťahovala svoj mobil a otvorila si článok s obrázkom páchateľa. Obe sa zahľadeli na obrazovku, potom na Rena.

„Vy ma chcete ostrihať?“ zamračil sa muž a Monika mu okamžite odpovedala.

„No, bez tých vlasov a fúzov by si vyzeral úplne ináč a polícií tvoju tvár až tak dobre neopísali. Myslím, že by to mohlo pomôcť.“

Chvíľu napäto čakali, čo im na to Ren povie. Potom muž neochotne vzdychol a prikývol na súhlas. Vtom Monike zazvonil mobil. Bol piatok večer a volali jej rodičia – ako každý týždeň.

„Zvládneš to?“ pozrela na Luciu a ona jej len prikývla.


Monika odišla do svojej izby, kým sa jej kamarátka presunula s Renom do kuchyne. Tam mu Lucia pomohla z mikiny a prehodila mu cez ramená uterák. Následne mu v dreze vymyla z vlasov krv a pripravila si svoj starý strojček na vlasy, stále funkčný, akurát s málo funkciami. Lucia sa totiž radšej rozhodla investovať do dobrého strojčeku a strihala sa sama doma, lebo uprednostňovala praktické krátke vlasy, ktoré jej proste kaderníčka vždy znetvorila. Síce doteraz zvykla zastrihávať len Jarove vlasy a kompletný účes ešte nikomu nerobila, ale nebála sa toho.


Monika si medzitým zapla skype a telefonovala s rodičmi. Samozrejme na otázku ohľadom toho, ako sa má a čo sa udialo tento týždeň zaujímavého, nemohla odpovedať pravdivo. Ešte by si mysleli, že sa zbláznila. Skôr teda len počúvala ako sa jej otec hodinu sťažuje, že dnešné decká nič nevydržia, kvôli čomu už učenie karate nie je to, čo bývalo. Následne sa pri monitore vystriedal s jej mamou a tá zase veselo básnila o práci, čo si našla u nich v ulici.

„...a predstav si, keď uvideli tie košíky, čo som urobila zo šúpolia, tak mi ponúkli ešte jednu prácu, kde by som z neho robila papuče. Hovorila som im síce, že to som ešte nerobila, ale... Moni?“

„No?“ odvetila vyčerpane.

„Prečo za tebou stojí polonahý chlap?“ spýtala sa podozrievalo jej mama a Monika sa vtom otočila. Vo dverách jej izby stál Ren a bol celý mokrý s uterákom obtočeným len okolo pásu. Dievčina na neho ostala civieť s otvorenými ústami. Bol oholený a k tomu s novým zostrihom, pri ktorom mal vlasy vpredu trochu dlhšie, vyzeral ako úplne iný človek. Jeho malé tmavé oči oveľa viac vynikali a teraz bolo vidno, že má výrazné mužné lícne kosti. Monikin pohľad zablúdil i na jeho mierne chlpatú hruď – odhliadnuc od neúplne zahojených rán – vyzeral dokonale. Ren bol svalnatý, ale len tak prirodzene, s rysujúcími tehličkami na bruchu.

Monika sa spamätala, až keď sa vo dverách objavila aj Lucia, ktorá muža odtiahala z dohľadu kamery počítača.

„Hmm, no to je... Luciin bratranec, prišiel na návštevu,“ vykoktala, keď sa otočila späť k monitoru.

„Vážne? A ako to, že o ňom počujem prvý krát?“ pozrela na ňu prísne mama.

„No, vieš, prišiel dneska. Len na pár dní. Počuj mami, myslím, že ma Lucia volá. Už teda pôjdem, voláme predsa už vyše hodinu, tak sa maj.“

„Dobre teda, maj sa.“ A hneď, ako jej odkývla, tak Monika vypla skype.

Dievčina sa naštvane postavila a vrútila sa do obývačky. Venovala Renovi škaredý pohľad, ale nevedela sa na neho pozerať, pretože bol polonahý, a tak svoj hnev otočila na Luciu.

„Tak teraz už to bude musieť byť tvoj bratranec,“ odfrkla Monika.

„Ale Ivičičovej si povedala, že je tvoj,“ pripomenula jej kamarátka.

„Tak to musíme zahovoriť, že zle počula. Nemohla som predsa mame povedať, že je to môj bratranec, keď ho v živote nevidela.“

„To ti nič lepšieho nenapadlo, len zase bratranec?“ pokarhala ju Lucia.

„Som bola úplne v šoku, keď som ho uvidela,“ šepla jej obranne Monika.

„Ti z neho zamrzol mozog, však?“ podpichla ju kamarátka a obe začali po Renovi, ktorý podišiel k oknu, pokukovať.

„Oholil sa s jednou zo svojich dýk. Chcela som mu dať žiletku, ale nepáčilo sa mu, že je ružová,“ šepla Monike a obe sa zasmiali. „Kým tu bude, navrhujem výmenu izieb. Táto je väčšia a môže spať na tom rozkladacom gauči. Po tom, čo pre mňa urobil, je toto najmenej, čo pre neho môžem urobiť.“

„To s ním mám spať v jednej izbe?“ vyvalila oči Monika.

„Však pred chvíľou to bol ešte tvoj bratranec,“ a venovala jej šibalský úsmev.

„Tak to je výborné,“ zašomrala Monika. „Radšej mu daj nejaké šaty, čo tu má Jaro, aby tu nepobehoval polonahý,“ ukázala na muža rukou.

„Netvár sa, že sa ti pohľad na neho nepáči,“ podpichla ju zase Lucia a jej kamarátka zčervenala.

Monika sa nafúkane otočila a vybrala sa do kuchyne. „Idem dorobiť tie toasty z rána,“ vyhlásila a už jej nebolo.

Lucia len pokrútila hlavou, poslednýkrát si obzrela Rena a šla mu pre oblečenie. Jaro u nej skladoval pomerne veľa vecí, takže nebolo ťažké nájsť niečo pre ich hosťa.


Keď sa pripojili v kuchyni k Monike, tá už mala hotové skoro všetky toasty a čakala už len na posledné dva.

Monika stála pri dreze odkiaľ okukovala Rena, ktorý v čiernych teplákoch a zelenom tričku vyzeral úplne ako z ich sveta. Pri tom svojom nenápadnom očumovaní sa jej ale podarilo popáliť si ruku, pretože zle siahla na toastovač a skríkla bolesťou.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej Ren, ktorý už stál za ňou, keď si na ranu púšťala vodu.

„Jasne, choď si sadnúť,“ kývla mu Monika.

Lucia na to podišla k dievčine a kým vyberala posledné dva toasty, šepla: „Ten ťa ochráni aj pred útokom zákerného toastovača.“

„Prestaň,“ zachechtala sa Monika a mierne do nej drgla. Keď už mala tak schladené popálené prsty, že si ich necítila, uchmatla si dva studené toasty a vybrala sa preč.

„Kam ideš?“ opýtala sa jej Lucia plnými ústami.

„Najprv do sprchy, a potom sa budem učiť.“

„Veď zajtra je sobota,“ pokrútila hlavou Lucia.

„To síce hej, ale opakujem tri predmety a k tomu tento rok je obzvlášť ťažký,“ pripomenula kamarátke, ktorá ju už rukou odháňala, pretože to počúvala stále dokola. Monike sa totiž nevydaril prvý ročník podľa predstáv – preliezla len tak tak – odvtedy panikárila, pretože na ňu rodičia tlačili, aby sa radšej vrátila študovať na Slovensko. Keďže to nemala v pláne, mienila školu urobiť aj kebyže je to to posledné, čo urobí.


Keď Monika vyliezla zo sprchy, Lucia ju vyhodila z vlastnej izby, nech si ide k svoju bodyguardovi vedľa, ktorému už pripravila gauč. Monika si teda neochotne pobalila učenie a so svojou stoličkou sa presunula do obývačky, keďže Luciinu museli ráno vyhodiť.

Ren tam už pokojne driemal, čo ju potešilo. Zapla si teda lampičku pri stole a zhasla svetlo v izbe, aby ho nerušilo. Stoličku otočila tak, aby Renovi bola chrbtom, lebo by ju len rozptyľovala jeho prítomnosť a s plným nasadeným sa vrhla na fyziku. Jej sústredenie vydržalo desať minút, potom zaspala s hlavou na písacom stole.

***

Bola to pokojná noc a sobota začala slnečne, aj napriek tomu, že už bola polovica októbra.

Monika sa zobudila celá dolámaná a nadávala si v hlave, že si nedokázala prejsť ani jedno učivo. No po dni čo mala, sa nemohla čudovať, že ju zložila únava.

Potichu sa presunula do kuchyne, kde dala variť vodu. Vtom začula klopanie na vchodové dvere a prekvapene prešla chodbou. Pri pohľade cez kukátko uvidela malého bledého asi osemročného chlapca. Monike napadlo, že sa stratil, a neisto otvorila.

„Ahoj, hľadáš niekoho?“ opýtala sa milo a obzrela sa, či ho už náhodou niekto nezháňa.


„Áno, tohto muža,“ zdvihol k jej očiam vytisknutý obrázok hľadanej osoby s Renovou tvárou. 

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov zo starého blogu:


Komentáre

  1. Moc pěkný příběh, musím si ho dočíst od začátku :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pekne, pekne. Rozbieha sa to krásne, ale už som žeravá na druhú dimenziu

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [2]: To je mi jasné Práve preto som túto kapitolu urobila dlhšiu, aby sa trochu urýchlila dej... ale ešte budeš musieť trochu počkať

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Velmi dobré! Opět zajímavé počtení, těším se na pokračování!🙂

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Malý by chcel výkupné od  ujov policajtov. Haha smola už ho nespozná. Alebo... ? XD

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Jéje, to se to rozjelo, na dobrou noc si to dnes čtu...

    OdpovedaťOdstrániť
  7. [4]: som rada, že sa ti to páčilo

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Aleeeeee až v piatok, tešila som sa že aspoň nejaká pozitívna vec dnes. :/ No počkám si.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. [8]: Sorry, fakt nestíham... ale kedže si sa na to tak tešila, tak tú kapitolu urobím dlhšiu

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Awr.. čeština so slovenčinou Ja viem, že sa to odohráva v Česku, ale nejako sa mi to podivne čítalo

    OdpovedaťOdstrániť
  11. [10]: to som rada - budem sa tešiť na komentáre

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára