DRAČIA PERLA - Rande

V pondelok Monika trvala na tom, že musí do školy. Hneď ráno jej deň začal cvičeniami z fyziky, na ktorých proste odmietala chýbať. No na hodine veľmi nedávala pozor, pretože myšlienky ju často zaviedli späť k jej vidine, ktorá ju úplne ohúrila – mohutná silueta draka s prenikavými zelenými očami. Už len myšlienka na predka východných kmeňov jej po tele vyvolávala zimomriavky.

Po cvičeniach mala trojhodinovú prednášku z organickej chémie v najväčšej z renovovaných miestností v škole, ktorá bola ešte stále cítiť novotou. Monika si v posluchárni sadla do zadnej lavice a nie dopredu ku kamarátkam, lebo bola až príliš unavená na to, aby vymýšľala klamstvá o tom, čo robila cez víkend. Neskôr však zistila, že to nebol dobrý nápad si sadnúť dozadu – veľmi rýchlo totiž zaspala. Z celej prednášky mala preto napísaných len prvých tridsať minút a aj to škrabopisom.

„Myslel som si, že si sa prišla učiť,“ ozval sa posmešný hlas vedľa nej, keď sa prebrala. Monika sa preľakla a s vypúlenými očami pozrela na Rena, ktorý sedel o stoličku ďalej.

„Čo tu robíš? Mal si ma počkať vonku,“ odsekla podráždene. Ráno mu totiž hodinu prehovárala do duše, aby ju nechal ísť samú do školy. Keď nepovolil, tak sa dohodli na tom, že ju bude strážiť spred školy, aby ho kamarátky nevideli a nezačali sa zbytočne vypytovať.

„Včera si mi tvrdila, že dnes nemôžeme trénovať, lebo musíš prísť na hodiny... a čo robíš, keď prídem? Spíš ako pri Tomenovej meditácií,“ podpichol ju Ren.

„No dovoľ, však som si písala,“ ukázala na stránku poznámok, ktorú vyprodukovala.

„Ale to je ešte zo začiatku hodiny – čo to ostatné?“ uškŕňal sa na ňu flegmaticky Ren, pričom ukázal rukou smerom k zapísanej tabuli.

Monika sa zatvárila urazene, a potom na neho podozrivo pozrela: „Odkedy tu vlastne sedíš? Prečo si ma nezobudil?“

Vtom k Monike pristúpila Veronika, nízke dievča s krátkymi čiernymi vlasmi a milou tvárou. „Ahoj Moni, proč sis k nám nesedla?“ spýtala sa jej kamarátka s výčitkou v hlase.

„Á, čau... no vieš, bola som unavená, tak som nechcela spať pod nosom profesora,“ šepla rýchlo polopravdu.

„Měla jsi nabitý víkend?“

„Áno, dá sa to tak povedať,“ usmiala sa Monika kŕčovito.

„Donesla jsem ti ty poznámky z pátku, co jsi chtěla,“ hovorila Veronika, pričom vyhrabávala z tašky zošit.

„Super, díky,“ odvetila Monika a zobrala si ho od nej.

„Verčo? Můžeme jít?“ ozvalo sa spoza dievčaťa a Monike kývla na pozdrav jedna z jej spolužiačok, Kamila. No ledva jej stihla Veronika odpovedať, Kamila okamžite zaregistrovala dobre stavaného muža v jednoduchom bielom tričku, ktoré mu odhaľovalo svalnaté ruky.

„Ahoj, tebe jsem tu ještě neviděla. Já jsem Kamila,“ usmiala sa na Rena koketne a Monika okamžite zbledla. Kamila bola naozaj pekná bruneta s útlou postavou, veľkými kakaovohnedými očami a vlasmi až po pás, ktorej snáď nedokázal odolať žiadny chlap.

Ren si divne odkašlal, a potom zo seba vysúkal: „Som Ren.“

Monika pri tom na stoličke chytala infarkt, síce bola jeho odpoveď jasná a stručná, povedal ju s eleganciou ako: Ja Tarzan.

„Ale, to je zvláštní jméno,“ usmiala sa na neho Kamila a už aj stihla obísť Moniku a sadnúť si na voľnú stoličku medzi nimi. „Odkud jsi?“ podoprela si hlavu o stôl tak, aby bola čelom k príťažlivému mužovi so strapatými vlasmi a chrbtom k Monike. Týmto ťahom Slovenku s bledou tvárou úplne odrezala, ale dievčina sa len tak nedala a okamžite do toho vstúpila.

„Toto je bratranec mojej spolubývajúcej zo Slovenska, prišiel na návštevu a chcel vidieť našu školu,“ povedala rýchlo Monika.

„Kamčo? Nechtěla jsi náhodou jít?“ oslovila ju Veronika a Kamila si ťažko vzdychla. Ren bol pre ňu skutočný úlovok a nechcela ho nechať len tak ujsť.

„Á ano, jasně, tak...“ a rýchlo sa okolo seba obzrela, schmatla Monikin zošit z organiky, jej pero a na jeho dolný roh napísala svoje telefónne číslo. Časť stránky potom odtrhla a podala ho Renovi.

„Zavolej mi,“ povedala zvodne a odišla s Veronikou z prednáškovej miestnosti.

Keď zmizli za dverami, Monika začala konečne normálne dýchať a pozrela na Rena, ktorý si zvláštne obzeral Kamiline číslo.

„Čo s tým mám robiť?“ spýtal sa Moniky a ona skoro spadla zo stoličky – však on ani nevie, čo je telefón!

***

Po škole, cestou do bytu, Monika vysvetlila Renovi čo je mobil a že sa ho Kamila pokúsila zbaliť. Pri oboch vysvetleniach sa tváril ako flegmatický mrož a nevedela, či pochopil to, čo mu hovorí.

V obývačke sa ho potom Monika, najviac nezaujato, ako toho bola schopná, spýtala: „Čo chceš teraz urobiť?“

„Nič,“ odvetil a sadol si na rozložený gauč.

„Ahojte, o čom sa bavíte?“ pripojila sa k nim Lucia, ktorá prišla z kuchyne. To už totiž bola posledná miestnosť, kam sa mohla presunúť s učením, ktoré ju vážne nebavilo.

„Vieš, tuto Ren, ma nepočúvol. Vliezol do školy a Kamila si na ňom skoro oči nechala,“ vysvetlila Monika tónom prísnej učiteľky.

„TÁ Kamila?“ vypúlila Lucia oči, lebo dobre vedela, že tá dievčina dokáže lusknutím prsta dostať koho si zaželá. No nebolo sa čomu čudovať, Kamila bola nielen inteligentná a pekná, ale hlavne vedela, ako sa správne prezentovať – ostatné dievčatá mohli len ticho závidieť.

„A? Čo? Idú na rande?“ spýtala sa Lucia.

Monika sa snažila zakryť radosť, keď povedala: „Nie, nemá záujem.“

„Vážne? A nebude to divné? Kamilu predsa chlapi len tak neodmietajú. Ak s tebou bude chodiť do školy, tak po ňom určite pôjde. Nenechá ho len tak,“ špekulovala Lucia, no niečo na tom bolo a Monika si ťažko vzdychla.

„Ren, Lucia má pravdu,“ pozrela na muža, ktorý už vyťahoval svoju šabľu z batohu. Skúmal zbraň, akoby hľadal kde bola chudinka poškrabaná. Vždy sa hral s niektorou zo svojich zbraní keď bol v izbe, buď ich brúsil, leštil alebo skúmal presne týmto zvláštnym pohľadom. Napriek tomu, že by toto chovanie u bežného človeka znamenalo že mu hrabe, u Rena to bolo súčasťou jeho bytia. Síce si na to už Monika za dva dni, čo bývali spolu v izbe, relatívne zvykla, Lucia z jeho temného sústredeného pohľadu mala zimomriavky.

„Budeš musieť prestať chodiť do mojej školy, lebo len zbytočne vzbudzuješ pozornosť. Kamilu žiadny normálny slobodný chlap neodmietne,“ uzatvorila Monika rázne.

„Tak s ňou pôjdem na rande,“ povedal a dievčatá na neho šokovane pozreli.

Keď si uvedomil, že stíchli, vstal a pozrel do Monikiných očí: „Nenechám ťa bez ochrany kým nedokážeš používať moc Zeleného draka. Zatiaľ, čo pôjdem s Kamilou na rande, budeš s Tomenom, aby som vedel, že si v bezpečí.“

Monika cítila, ako jej srdce začalo biť až niekde v hrdle. Renov prenikavý pohľad sa jej zarýval pod kožu a bola z neho v rozpakoch.

„Ako mám toto použiť?“ spýtal sa, pričom zo zadného vrecka riflí vytiahol Kamiline telefónne číslo.

Keďže Monika ostala primrznutá, číslo si od neho zobrala Lucia.

„Ono to nebudeš mať zase tak jednoduché,“ upozornila ho Lucia, „musíme ti najprv vymyslieť backstory.“

„Kamile som zatiaľ povedala, že je to tvoj bratranec zo Slovenska, ktorý si prišiel pozrieť školu,“ vysúkala zo seba Monika zmätene.

„Hmm, zo Slovenska... Tak mi napadá, ako to, že vieš slovensky?“ pozrela na Rena podozrivo Lucia.

„Vďaka slze víly z lesa Niú,“ odvetil vecne muž, akoby to bola bežne známa vec.

„Čože?“ pozrela na neho prekvapene Lucia a aj Monika zdvihla obočie.

„V mojom svete žijú hlboko v lese Niú víly, s ktorými sa dá komunikovať len keď ti darujú jednu svoju slzu. Po tom, čo ju vypiješ, rozumieš ich reči.

Keď som prešiel do tohto sveta, tak mi Long pripravil odvar z jednej takejto slzy, aby som mohol hovoriť s osobou, ktorá prenesie moc Zeleného draka na druhú stranu.“

„To je husté, na tom by sa dalo zbohatnúť,“ vypadlo z Lucii. „Len si to predstav Moni, nemuseli by sme sa učiť cudzie jazyky,“ dodala dievčina s úsmevom od ucha k uchu.

„Slza sa nemôže dlhodobo užívať a vydrží len kým používaš tú jednu reč,“ vyviedol ju z omylu Ren.

„Škoda,“ zatiahla sklamane krátkovlasá dievčina. „Tak sa venujme tvojmu rande, musíme to celé vymyslieť,“ zavelila Lucia a už ho ťahala do kuchyne kuť plány.

„Nemala by si sa učiť na ten zápočet?“ vybafla za kamarátkou vykoľajená Monika.

Ale Lucia ju len nezaujato odbila. „To hej, ale už ma to nebaví,“ a zmizla aj s Renom za rohom chodby.


Monika ostala stáť sama vo dverách obývačky a divne ju pichlo pri srdci. Nevedela prečo sa cíti tak divne, veď vďaka tomu rande sa zbaví jedného Renovho ukrutného tréningu. S tou myšlienkou si potom sadla za Luciin písací stôl v obývačke a začala sa učiť.

Komentáre

  1. Táto časť bola zábavná, Ren asi nemá na výber.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak to je velmi humorné, tato kapitola se moc povedla.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [1]: Som rada, že sa ti časť páčila. Bola som totiž veľmi zvedavá na tvoj komentár, keďže v recenzií si písala:

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Super kapitola a pobavila ma, len mne osobne troška nedávalo zmysel, prečo by ju nemohol odmietnuť. Veď každý máme svoj typ partnera a ani tá Kamila by nesadla každému... Ale do príbehu ti to zapadá, tak je fajn a máme tu scénu, ktorá vyprovokuje Monikine city ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. [4]: Tak jasne, že by ju mohol odmietnuť, ale ide len o rande slobodného chlapa a krásnej holčiny... nie výber partnera na celý život. Proste by bolo divné ju bezdôvodne odmietnuť (ešte predsa nevie aká je) a aj tak... keby sprevádzal Monikou do školy, tak by ho Kamila na to rande ukecala... nemá proste na výber

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ahoj, krásný blog zvu tě do mého knižního klubu(http://tanicka04.blog.cz/1706/klub-knihomolu) doufám že se ti bude líbit

    OdpovedaťOdstrániť
  7. [3]: A vydarilo sa, bolo to vtipné. Nechcela som ťa nijako uraziť a ani podobne, len som sa už stretla aj s takými príbehmi (bohužial aj knihami), ktoré zozačiatku pôsobili dobre, len ako sa blížili ku koncu, bolo to moc presladené.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. [10]: Jasne v pohode, neurazila som sa práveže to nemám v pláne presladiť... ale dneska som chcela začať písať pokračovanie a zistila som, že sa mi z toho "rande" ťažko vymotáva tak, aby mi to pekne zapadalo do konceptu tak snáď sa to podarí

    OdpovedaťOdstrániť
  9. [3]: Jsem z toho přímo nadšený, takže klobouk dolů a přepisování se rozhodně vyplatilo

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Ten Ren to číslo Tá Kamila Nie, ja nemôšem. Práve som sa oliala vodou kvôli predstave a následnému záchvatu smiechu

    OdpovedaťOdstrániť
  11. [14]: Hlavne, že kapitola pobavila

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára