DRAČIA PERLA - Rande
V pondelok Monika trvala na
tom, že musí do školy. Hneď ráno jej deň začal cvičeniami z fyziky, na ktorých
proste odmietala chýbať. No na hodine veľmi nedávala pozor, pretože myšlienky
ju často zaviedli späť k jej vidine, ktorá ju úplne ohúrila – mohutná silueta
draka s prenikavými zelenými očami. Už len myšlienka na predka východných
kmeňov jej po tele vyvolávala zimomriavky.
Po cvičeniach mala
trojhodinovú prednášku z organickej chémie v najväčšej z renovovaných
miestností v škole, ktorá bola ešte stále cítiť novotou. Monika si v
posluchárni sadla do zadnej lavice a nie dopredu ku kamarátkam, lebo bola až
príliš unavená na to, aby vymýšľala klamstvá o tom, čo robila cez víkend.
Neskôr však zistila, že to nebol dobrý nápad si sadnúť dozadu – veľmi rýchlo totiž
zaspala. Z celej prednášky mala preto napísaných len prvých tridsať minút a aj
to škrabopisom.
„Myslel som si, že si sa
prišla učiť,“ ozval sa posmešný hlas vedľa nej, keď sa prebrala. Monika sa
preľakla a s vypúlenými očami pozrela na Rena, ktorý sedel o stoličku ďalej.
„Čo tu robíš? Mal si ma počkať
vonku,“ odsekla podráždene. Ráno mu totiž hodinu prehovárala do duše, aby ju
nechal ísť samú do školy. Keď nepovolil, tak sa dohodli na tom, že ju bude
strážiť spred školy, aby ho kamarátky nevideli a nezačali sa zbytočne
vypytovať.
„Včera si mi tvrdila, že dnes
nemôžeme trénovať, lebo musíš prísť na hodiny... a čo robíš, keď prídem? Spíš
ako pri Tomenovej meditácií,“ podpichol ju Ren.
„No dovoľ, však som si
písala,“ ukázala na stránku poznámok, ktorú vyprodukovala.
„Ale to je ešte zo začiatku
hodiny – čo to ostatné?“ uškŕňal sa na ňu flegmaticky Ren, pričom ukázal rukou
smerom k zapísanej tabuli.
Monika sa zatvárila urazene, a
potom na neho podozrivo pozrela: „Odkedy tu vlastne sedíš? Prečo si ma nezobudil?“
Vtom k Monike pristúpila
Veronika, nízke dievča s krátkymi čiernymi vlasmi a milou tvárou. „Ahoj Moni,
proč sis k nám nesedla?“ spýtala sa jej kamarátka s výčitkou v hlase.
„Á, čau... no vieš, bola som
unavená, tak som nechcela spať pod nosom profesora,“ šepla rýchlo polopravdu.
„Měla jsi nabitý víkend?“
„Áno, dá sa to tak povedať,“
usmiala sa Monika kŕčovito.
„Donesla jsem ti ty poznámky z
pátku, co jsi chtěla,“ hovorila Veronika, pričom vyhrabávala z tašky zošit.
„Super, díky,“ odvetila Monika
a zobrala si ho od nej.
„Verčo? Můžeme jít?“ ozvalo sa
spoza dievčaťa a Monike kývla na pozdrav jedna z jej spolužiačok, Kamila. No
ledva jej stihla Veronika odpovedať, Kamila okamžite zaregistrovala dobre
stavaného muža v jednoduchom bielom tričku, ktoré mu odhaľovalo svalnaté ruky.
„Ahoj, tebe jsem tu ještě
neviděla. Já jsem Kamila,“ usmiala sa na Rena koketne a Monika okamžite
zbledla. Kamila bola naozaj pekná bruneta s útlou postavou, veľkými
kakaovohnedými očami a vlasmi až po pás, ktorej snáď nedokázal odolať žiadny
chlap.
Ren si divne odkašlal, a potom
zo seba vysúkal: „Som Ren.“
Monika pri tom na stoličke
chytala infarkt, síce bola jeho odpoveď jasná a stručná, povedal ju s
eleganciou ako: Ja Tarzan.
„Ale, to je zvláštní jméno,“
usmiala sa na neho Kamila a už aj stihla obísť Moniku a sadnúť si na voľnú
stoličku medzi nimi. „Odkud jsi?“ podoprela si hlavu o stôl tak, aby bola čelom
k príťažlivému mužovi so strapatými vlasmi a chrbtom k Monike. Týmto ťahom
Slovenku s bledou tvárou úplne odrezala, ale dievčina sa len tak nedala a
okamžite do toho vstúpila.
„Toto je bratranec mojej
spolubývajúcej zo Slovenska, prišiel na návštevu a chcel vidieť našu školu,“
povedala rýchlo Monika.
„Kamčo? Nechtěla jsi náhodou
jít?“ oslovila ju Veronika a Kamila si ťažko vzdychla. Ren bol pre ňu skutočný
úlovok a nechcela ho nechať len tak ujsť.
„Á ano, jasně, tak...“ a
rýchlo sa okolo seba obzrela, schmatla Monikin zošit z organiky, jej pero a na
jeho dolný roh napísala svoje telefónne číslo. Časť stránky potom odtrhla a
podala ho Renovi.
„Zavolej mi,“ povedala zvodne
a odišla s Veronikou z prednáškovej miestnosti.
Keď zmizli za dverami, Monika
začala konečne normálne dýchať a pozrela na Rena, ktorý si zvláštne obzeral
Kamiline číslo.
„Čo s tým mám robiť?“ spýtal
sa Moniky a ona skoro spadla zo stoličky – však on ani nevie, čo je telefón!
***
Po škole, cestou do bytu,
Monika vysvetlila Renovi čo je mobil a že sa ho Kamila pokúsila zbaliť. Pri
oboch vysvetleniach sa tváril ako flegmatický mrož a nevedela, či pochopil to,
čo mu hovorí.
V obývačke sa ho potom Monika,
najviac nezaujato, ako toho bola schopná, spýtala: „Čo chceš teraz urobiť?“
„Nič,“ odvetil a sadol si na
rozložený gauč.
„Ahojte, o čom sa bavíte?“
pripojila sa k nim Lucia, ktorá prišla z kuchyne. To už totiž bola posledná
miestnosť, kam sa mohla presunúť s učením, ktoré ju vážne nebavilo.
„Vieš, tuto Ren, ma nepočúvol.
Vliezol do školy a Kamila si na ňom skoro oči nechala,“ vysvetlila Monika tónom
prísnej učiteľky.
„TÁ Kamila?“ vypúlila Lucia
oči, lebo dobre vedela, že tá dievčina dokáže lusknutím prsta dostať koho si
zaželá. No nebolo sa čomu čudovať, Kamila bola nielen inteligentná a pekná, ale
hlavne vedela, ako sa správne prezentovať – ostatné dievčatá mohli len ticho
závidieť.
„A? Čo? Idú na rande?“ spýtala
sa Lucia.
Monika sa snažila zakryť
radosť, keď povedala: „Nie, nemá záujem.“
„Vážne? A nebude to divné?
Kamilu predsa chlapi len tak neodmietajú. Ak s tebou bude chodiť do školy, tak
po ňom určite pôjde. Nenechá ho len tak,“ špekulovala Lucia, no niečo na tom
bolo a Monika si ťažko vzdychla.
„Ren, Lucia má pravdu,“ pozrela
na muža, ktorý už vyťahoval svoju šabľu z batohu. Skúmal zbraň, akoby hľadal
kde bola chudinka poškrabaná. Vždy sa hral s niektorou zo svojich zbraní keď
bol v izbe, buď ich brúsil, leštil alebo skúmal presne týmto zvláštnym
pohľadom. Napriek tomu, že by toto chovanie u bežného človeka znamenalo že mu
hrabe, u Rena to bolo súčasťou jeho bytia. Síce si na to už Monika za dva dni,
čo bývali spolu v izbe, relatívne zvykla, Lucia z jeho temného sústredeného
pohľadu mala zimomriavky.
„Budeš musieť prestať chodiť
do mojej školy, lebo len zbytočne vzbudzuješ pozornosť. Kamilu žiadny normálny
slobodný chlap neodmietne,“ uzatvorila Monika rázne.
„Tak s ňou pôjdem na rande,“
povedal a dievčatá na neho šokovane pozreli.
Keď si uvedomil, že stíchli,
vstal a pozrel do Monikiných očí: „Nenechám ťa bez ochrany kým nedokážeš
používať moc Zeleného draka. Zatiaľ, čo pôjdem s Kamilou na rande, budeš s
Tomenom, aby som vedel, že si v bezpečí.“
Monika cítila, ako jej srdce
začalo biť až niekde v hrdle. Renov prenikavý pohľad sa jej zarýval pod kožu a
bola z neho v rozpakoch.
„Ako mám toto použiť?“ spýtal
sa, pričom zo zadného vrecka riflí vytiahol Kamiline telefónne číslo.
Keďže Monika ostala
primrznutá, číslo si od neho zobrala Lucia.
„Ono to nebudeš mať zase tak
jednoduché,“ upozornila ho Lucia, „musíme ti najprv vymyslieť backstory.“
„Kamile som zatiaľ povedala,
že je to tvoj bratranec zo Slovenska, ktorý si prišiel pozrieť školu,“ vysúkala
zo seba Monika zmätene.
„Hmm, zo Slovenska... Tak mi
napadá, ako to, že vieš slovensky?“ pozrela na Rena podozrivo Lucia.
„Vďaka slze víly z lesa Niú,“
odvetil vecne muž, akoby to bola bežne známa vec.
„Čože?“ pozrela na neho
prekvapene Lucia a aj Monika zdvihla obočie.
„V mojom svete žijú hlboko v
lese Niú víly, s ktorými sa dá komunikovať len keď ti darujú jednu svoju slzu.
Po tom, čo ju vypiješ, rozumieš ich reči.
Keď som prešiel do tohto
sveta, tak mi Long pripravil odvar z jednej takejto slzy, aby som mohol hovoriť
s osobou, ktorá prenesie moc Zeleného draka na druhú stranu.“
„To je husté, na tom by sa
dalo zbohatnúť,“ vypadlo z Lucii. „Len si to predstav Moni, nemuseli by sme sa
učiť cudzie jazyky,“ dodala dievčina s úsmevom od ucha k uchu.
„Slza sa nemôže dlhodobo
užívať a vydrží len kým používaš tú jednu reč,“ vyviedol ju z omylu Ren.
„Škoda,“ zatiahla sklamane
krátkovlasá dievčina. „Tak sa venujme tvojmu rande, musíme to celé vymyslieť,“
zavelila Lucia a už ho ťahala do kuchyne kuť plány.
„Nemala by si sa učiť na ten
zápočet?“ vybafla za kamarátkou vykoľajená Monika.
Ale Lucia ju len nezaujato
odbila. „To hej, ale už ma to nebaví,“ a zmizla aj s Renom za rohom chodby.
Monika ostala stáť sama vo
dverách obývačky a divne ju pichlo pri srdci. Nevedela prečo sa cíti tak divne,
veď vďaka tomu rande sa zbaví jedného Renovho ukrutného tréningu. S tou
myšlienkou si potom sadla za Luciin písací stôl v obývačke a začala sa učiť.
Táto časť bola zábavná, Ren asi nemá na výber.
OdpovedaťOdstrániťTak to je velmi humorné, tato kapitola se moc povedla.
OdpovedaťOdstrániť[1]: Som rada, že sa ti časť páčila. Bola som totiž veľmi zvedavá na tvoj komentár, keďže v recenzií si písala:
OdpovedaťOdstrániťSuper kapitola a pobavila ma, len mne osobne troška nedávalo zmysel, prečo by ju nemohol odmietnuť. Veď každý máme svoj typ partnera a ani tá Kamila by nesadla každému... Ale do príbehu ti to zapadá, tak je fajn a máme tu scénu, ktorá vyprovokuje Monikine city ;)
OdpovedaťOdstrániť[4]: Tak jasne, že by ju mohol odmietnuť, ale ide len o rande slobodného chlapa a krásnej holčiny... nie výber partnera na celý život. Proste by bolo divné ju bezdôvodne odmietnuť (ešte predsa nevie aká je) a aj tak... keby sprevádzal Monikou do školy, tak by ho Kamila na to rande ukecala... nemá proste na výber
OdpovedaťOdstrániťChudák
OdpovedaťOdstrániťpekne napísané
OdpovedaťOdstrániťAhoj, krásný blog zvu tě do mého knižního klubu(http://tanicka04.blog.cz/1706/klub-knihomolu) doufám že se ti bude líbit
OdpovedaťOdstrániť[7]: ďakujem
OdpovedaťOdstrániť[3]: A vydarilo sa, bolo to vtipné. Nechcela som ťa nijako uraziť a ani podobne, len som sa už stretla aj s takými príbehmi (bohužial aj knihami), ktoré zozačiatku pôsobili dobre, len ako sa blížili ku koncu, bolo to moc presladené.
OdpovedaťOdstrániť[10]: Jasne v pohode, neurazila som sa práveže to nemám v pláne presladiť... ale dneska som chcela začať písať pokračovanie a zistila som, že sa mi z toho "rande" ťažko vymotáva tak, aby mi to pekne zapadalo do konceptu tak snáď sa to podarí
OdpovedaťOdstrániť[3]: Jsem z toho přímo nadšený, takže klobouk dolů a přepisování se rozhodně vyplatilo
OdpovedaťOdstrániťDobře to popisuješ :)
OdpovedaťOdstrániťTen Ren to číslo Tá Kamila Nie, ja nemôšem. Práve som sa oliala vodou kvôli predstave a následnému záchvatu smiechu
OdpovedaťOdstrániť[14]: Hlavne, že kapitola pobavila
OdpovedaťOdstrániť