Dračia perla 2 - Targanský rituál č.3/3

Ren stál pri studni za domami, ktoré obklopovali hlavný dom, tam kde sa už začal lemovať les. Práve sa umýval studenou vodou, ktorú si nabral do vedra, pričom sa snažil spamätať zo včerajšku. Síce sa ráno zobudil v posteli sám a ženu z večera považoval len za prelud, i tak mu dalo prácu spracovať čo všetko videl. 

„Tak čo povieš na rituál?” opýtal sa ho Gošu so širokým úsmevom. Ren bol tak ponorený do svojich matných spomienok, že si ani nevšimol, odkiaľ prišiel.

„Nikdy nič podobné som nevidel. Ani si nie som istý, či som všetko naozaj videl, alebo ma len klamal zrak,” odpovedal úprimne Ren.

Nerelon sa schuti zasmial, podišiel k cudzincovi, ktorého si tak veľmi obľúbil a potľapkal ho po pleci. „Lepšie som to nemohol povedať ani ja. Toto je tvoje,” odvetil podávajúc mu pazúr Olena, ktorý bol použitý pri rituály. 

„Prečo mi to dávaš?” nechápal Ren, no zobral si to. 

„Napriek tomu, že sa pazúr zdá byť neškodný, stále v sebe skrýva neskutočnú silu,” odpovedal s neskrývaným obdivom v očiach Gošu, až bolo obdivuhodné, že sa pazúru vzdal. „A kto iný by mal rozhodnúť o jeho osude, než ten, čo ho našiel.”  

Ren sa zamyslel, nevedel na čo by mu mohol pazúr byť, ale napadlo mu, že ak bude pokračovať vo svojej ceste za hranice dračích vládcov, toto by mu mohlo poskytnúť zaujímavú obchodnú príležitosť. 

Nerelnon pri tom so záujmom hľadel na cudzinca a akoby vedel nad čím uvažuje, odvetil: „Môžeš ho dať aj Jalsun, určite by ju takýto dar očaril.”

„Čože?” zdvihol k nemu pohľad Ren. To meno mu niečo hovorilo, ale nejak si nevedel spomenúť, kde ho už počul. „Kto je Jalsun?”

„Včera ste spolu tancovali,” vyceril na neho zuby starec. „Je to sestra ženy veliteľa Koby,” dodal Gošu, keď bolo zrejmé, že sa Ren nechytá.

Ren trochu zbledol, uvedomiac si, že žena zo včera večera nebola výplodom halucinogénnych výparov z rituálu a ešte k tomu mala pomerne vysoké postavenie. Akoby to nestačilo, spomenul si i na to, ako vraj po nej prahol Hasin. Síce ho nemal v láske ale o ďalšie spory s ním nestál. 

„Hovoril som, že sa ti môže pošťastiť,” pokračoval dobiedzajúc Nerelon.

„Ale prosím ťa, nie preto som tu,” pokrútil hlavou Ren.

„A prečo si vlastne tu?” pozrel na neho vážne Gošu. „Kamže cestuje Kán Zeleného draka? Myslel som si, že tvoje miesto je po bratovom boku.”

Rena starcove slová zarazili, obzrel sa po okolí a síce Targania už začali svoj deň, studňa pri ktorej boli oni dvaja, bola dostatočne ďaleko od akýchkoľvek zvedavých uší.

„Ty to vieš? Ako? Odkedy? Prečo si nič nepovedal?” vysúkal zo seba nervózne Ren.

„Myslel som si, že na tajnoskárstvo máš nejaký pádny dôvod, tak som ťa nechcel prezradiť pred ostatnými. Ale zožiera ma zvedavosť, prečo si ochotný potichu trpieť Hasinove neúctivé chovanie, pričom akonáhle by si odhalil, kto si, ležal by ti pri nohách.”

„Už nie som Kán,” odpovedal skľúčene Ren, aj keď išlo o jeho voľbu.

„Vážne? To kvôli tvojej ruke ťa brat už nechcel?”  

„Nie, o to nejde, brat sa ma zastal, to ja som odišiel.”

„A to už prečo? Za svoj post si drel ako nikto iný v našich dejinách,” neveril vlastným ušiam starec.

„Podľa našich dávnych pravidiel by som už ani nemal byť nažive, nieto ešte po boku nášho vladára,” zamrmlal Ren, pričom vôbec nečakal spätnú väzbu na svoju mimo kontext danú odpoveď.

„Takže to je pravda? Narodil si sa v jednej z najtemnejších nocí a absorbuješ mágiu?!” Ten des, čo sa vykreslil na Renovej tváril, donútilo Nerelnoa trochu ubrať z nadšenia, ktoré mu prechádzalo starými kosťami. „Niekto ťa pri tom videl?” opýtal sa napäto.

„Kráľovná Iris,” odpovedal napokon so vzdychnutím Ren, už nemalo zmysel niečo tajiť.

„Preto si opustil svoj post a mieriš za naše hranice,” došlo Gošuovi. Muž pred ním len smutne prikývol a Nerelon mu súcitne položil ruku na rameno. Ten moment prerušilo puknutie konáru pod starcovou nohou, čo mu dalo možnosť zahovoriť napätie tým, že pozval Rena na raňajky k jeho mladšej sestre. 

***

Gošu Rena odviedol do neďalekého malého domčeku, kde mu ich hostiteľka naservírovala výdatnú hostinu. Žena bola povahovo úplný opak Nerelona, veľmi tichá osôbka, no výzorovo nemohla zapierať, že je Gošuho sestrou. Hlavne jak už mali obaja svoj vek, starli do tváre veľmi podobne, no ich príbuzenstvo prezrádzala hlavne rovnaká iskra v očiach.

Nerelon sa pri jedle pokúšal Renovi trochu dohovoriť, nech sa vráti domov na svoj post. Alebo mu navrhoval ostať v Targe, kde si bol istý, že ho medzi seba dedinčania príjmu. Predsa za ten krátky čas, čo ho pozná, stihol zachrániť život jemu, Zane, Atesovi a pomohol aj Mikovi. Chcel mu splatiť dlh za svoj život, ale keď Ren ináč nedal, tak ho aspoň uistil o bezpečí jeho tajomstiev.

***

Po jedle si to Ren namieril späť do hlavného domu, kde si pozbieral zbrane a bez otáľania sa chystal opustiť Targu. Tento plán mu úplne nevyšiel, keď ho za dverami čakal veliteľ Koba so svojou ženou a časť zvedavých dedinčanov. 

Esla sa okamžite vrhala okolo Renovho krku, venujúc mu tuhé objatie s nežným: „Ďakujem.”

Keď ho pustila, Koba svoju ženu chytili za plecia a venoval Renovi pohľad presýtený vďakou. „Sme ti zaviazaní, budeš u nás vždy vítaný.”

Samozrejme pri tomto momente nechýbal ani Gošu, ktorý sa na Rena vrhol ako dobrý kamarát. „Dávaj si pozor chlapče a toto máš na cestu,” ukázal mu zväzok naplnený jedlom od jeho sestry. 

„Ďakujem,” prikývol Ren, pričom si za starcom v diaľke všimol prekrásnu bytosť, s ktorou strávil noc. Trochu znervóznel, spomenul si na Nerelonove slová a okamžite vybral z vačku na nohaviciach Olenov pazúr. Pri preberaní balíčku s jedlom potom podsunul Gošuovi pazúr, šepnúc: „Daj jej ho, keď budem preč.”

„Nechceš to urobiť ty?” rypol si nádejne Nerelon, akoby to malo Kánovo rozhodnutie o odchode zmeniť. Ale Ren sa tváril, že ho nepočul, pričom si to namieril rovno do lesa, aby sa im čo najrýchlejšie stratil z dohľadu. 

Cestou ešte kývol hlavou na pozdrav Zane, ktorá na neho stále hádzala nedôverčivé pohľady, no už to tak neprežívala. Pri odchode mu dedinčania priali šťastnú cestu, dokonca pár detí s ním ešte bežalo ku kraju lesa, aby mu mohli zamávať. 

Lúčili sa s ním akoby bol jedným z nich. Síce nemal žiadne viditeľné vonkajšie znamenie sily, dedinčania ho kvôli daru dračích očí prijali ako seberovného. Ren teda napokon opúšťal Targu nielen so svojimi naplnenými deckými očakávaniami, novými spojencami, ale zanechával za sebou i niečo, o čom ešte nemohol ani len tušiť. 

Prvá časť   Predošlá časť   Pokračovanie v knihe