Dračia perla 2 - Nečakaná odbočka č.1/3

Upútavka


Tma sa nenápadne zmocnila večera a v lese, ktorým prechádzal Ren, začala tvoriť desivé tiene. Dvojica mesiacov, označovaná ako oči Samen a Gomen, sa snažila hrozivo svietiť na krajinu, dávajúc najavo svoju prítomnosť, ale ich lúče len slabo presvitali cez husté dažďové mraky. Vzduch bol presýtený vlhkosťou a zvieratá obývajúce les zaliezali do svojich skrýš. Jedine studený vietor, ktorý svišťal medzi korunami stromov, rozozvučiaval okolie.


***


Bol večer toho dňa, keď Ren splnil svoju poslednú úlohu ako Kán Zeleného draka - zveril Moniku do bratových rúk - a opustil svojich spoločníkov. Síce mu brat Kai, následník moci Zeleného draka, ponúkol ochranu pred dračími vládcami, Ren mu nechcel prikladať ďalšiu záťaž na chrbát. Uvedomoval si totiž, koľko práce bude mať Kai po tom, čo prevezme silu Zeleného draka. Ako dedič bude musieť ukázať ich kmeňom, že je vhodný tejto moci a fakt, že by mu ostatní vladári vyhlásili vojnu kvôli Renovi, by nebol dobrý začiatok.


Ren sa preto rozhodol vybrať na východ, ďaleko za územia obývané kmeňmi Zeleného draka. Kde dúfal, že nájde nový zmysel pre svoj život. Síce si stále nevedel predstaviť, čo by mohol ako špeciálne vycvičený bojovník na ochranu dračieho vládcu robiť, a to ešte bez svojej ľavej ruky, ale zísť z očí vladárov bol asi najúčinnejší spôsob, ako sa im vytratiť z mysle.


***


Ren sa práve nachádzal v lesoch na východ od Severného kmeňa, keď zacítil, ako okolo neho vlhne vzduch a chýli sa k dažďu. Napriek tomu, že bol dobre vybavený zbraňami - na chrbte mal pripevnené dve kratšie šable, za opaskom klasickú dýku i špeciálny úzky nôž s priamym hrotom v ose rukoväte a dvomi hákmi na druhej strane - uvedomoval si, že by mu bez ľavej ruky trvalo výrazne dlhšie postaviť prístrešok ako predtým, a preto sa začal obzerať po nejakej schovke.


Vzhľadom k tomu, že bol blízko hornatého územia Svetelného draka, tak lesnatá oblasť, ktorou prechádzal, nebola rovinná. Z viacerých strán ho obklopovali skalnaté či zeleňou zarastené kopce a míňal údolia, ktoré mu príroda vytvárala. Renovi teda nezabralo veľa času aby na jednom z kopcov, tvoreným veľkými balvanmi, uvidel zvláštny výsek.


Dlho nad tým neuvažoval a vyškrabal sa na kopec k svoju objavu. Útvar v skale nebol nijak obzvlášť veľký, asi meter vysoký a pól metra hlboký, ale po tom, čo Renovi začal kvapkať dážď na hlavu, usúdil, že na krátku dobu mu poslúži. Zložil si z chrbta zbrane, aby si mohol aspoň trochu pohodlnejšie sadnúť do výklenku a opatrne zaliezol. Z opasku si následne odopol koženú nádobu na vodu, trochu si odpil a rozhliadol sa po tichom okolí.


Keď sa rozpršalo, Renovi zvláštne odľahlo, až vtedy si totiž mohol skutočne vydýchnuť. Nebol zvyknutý na pocit zraniteľnosti, ktorý ním teraz neustále pulzoval kvôli jeho neúplnej ruke, a vyčerpávalo ho to. Preto sa rozhodol aspoň na chvíľu privrieť oči. 

 

***


Keď ich znovu otvoril po rachote, ktoré zadunelo za kopcom, uvedomil si, že sa večer stihol premeniť v hlbokú noc. Lesom znelo šumenie hustého dažďa a Ren si všimol malého ušatého hlodavca, ktorý si pokojne pochrupkával len pár centimetrov od neho. Usmial sa sám pre seba a zahľadel sa na dážď. 


Vtom Ren spozornel, pretože zase začul rachot - čosi sa k nemu blížilo. Už mal pripravenú pravú ruku pri opasku na svojej dýke, keď spoznal zvuk uháňajúceho koča, ktorý s vŕzgotom prudko zmenil svoj smer. Vodič si to namieril do údolia za kopcom, kde sa nachádzal Ren, čo mu ponúklo výbornú príležitosť zistiť, čo sa deje.


Renovi stačilo vyliezť len o kúsok vyššie než bola jeho skrýš aby sa mu naskytol dokonalý výhľad na starého muža, ktorý s kŕčovitým strachom bičoval dvoch Priotov zapriahnutých do krytého vozu. Padajúci dážď v tom preťala zaoblená sekera, ktorá letom spravila rovnaký ostrý oblúk ako voz, a rozbila jej zadné koleso. Napriek tomu, že sa drevený koč prevážil, pripútané okrídlené chlpaté stvorenia s plochou papuľou, bežiace po zadných končatinách, ho ešte kúsok ťahali bahnitou cestou, ale potom unavene zastavili. Starec im ešte párkrát zúfalo švihol záprahmi, aj keď si uvedomoval, že ich cesta tam skončila.  


Z lesnatej časti údolia vtedy víťazne vykročil nízky široký tvor s ohavnou nenávistnou tvárou a červenými očami. Hourén zadýchane ceril svoje špicaté zuby, ale jeho tvár zároveň odzrkadlovala spokonosť, že dostal svoju korisť. Obluda, v brnení tvorenom mohutnými kosťami s ostňami na ramenách, sa pomalým sebaistým krokom vybrala k vozu so svojou druhou zaoblenou sekerou pripravenou v ruke. 


Starec, s premočenými dlhými šedivými vlasmi a dlhou bradou, sa roztriasol strachom. Cítil nutkanie ujsť pred istou smrťou, ale zároveň vedel, že nemá šancu a Hourén by ho zabil ako obyčajného zbabelca ak tomu pocitu podľahne. Táto myšlienka ho donútila zoskočiť z vozu a vyzbrojený s dlhou palicou so sklenenou guľou na konci, sa rozbehol k príšere. Starec sa ledva dokázal hýbať vo svojom dažďom presiaknutom dlhom plášti, ktorý sa mu lepil na telo, ale pevne zovrúc zbraň bojovne skríkol s namiereným útokom. Ren z jeho nemotorných pohybov videl, že sa nejedná o bojovníka, ale o muža, ktorý sa len snaží prežiť.   


***


Ren už ďalej nečakal a vybral sa na pomoc starcovi, ktorý pojašene mával svojou palicou. Netvor sa mu pobavene vyhýbal, až sa pri jednom kroku ocitol vedľa muža a stúpil mu na kraj plášťa. Starec to nečakal, prichytený k zemi sa pohol dopredu, kvôli čomu sa šmykol na blate, padnúc na chrbát.


„Si úbohý, aj zver čo lovím k jedlu sa dokáže brániť lepšie ako ty,” odsekol opovrhujúco Hourén a chcel sa rozšvihnúť sekerou, aby odsekol starcovi hlavu, no zastavilo ho zvolanie muža.


„Hej! Škaredý ksicht! Ešte sme nedokončili náš boj!” 


Netvor naštvane pozrel smerom k vozu, kde stál vysoký dobre stavaný mladý muž v poničenom bojovom odeve z pevnejšej látky. Napriek tomu, že od vyčerpania z predošlého boja ledva stál na vlastných nohách, v očiach sa mu zračila bojachtivosť a v ruke pevne zvieral meč pokrytý čiernou krvou.


Hourén zlostne zavrčal a hodil svoju zaoblenú sekeru ako bumerang na bojovníka, ktorý sa jej vyhol len o centimeter. Sekera sa zaryla do kraja vozu vedľa neho, na čo Prioti panicky zaškriekali. Zvieratám sa vtedy podarilo naraz trnúť svojimi povrazmi, ktoré ich pútali k vozu, a odtrhli sa od neho. Hneď ako Prioti pocítili voľnosť, utiekli do lesa.   


Obluda sa rozbehla s naštvaným revom k bojovníkovi, pričom si spoza opasku vytiahla dve široké dýky do oboch rúk. Muž sa jeho prvým dvom seknutiam šikovne vyhol a sám namieril útok na Houréna. Bojovníkov meč ale trafil len netvorovu zbroj z kostí a schytal do tváre úder lakťom. Mladík sa zapotácal, snažiac sa udržať rovnováhu, pričom si chytil rozbitý nos. Keď na ruke uvidel vlastnú krv, telom sa mu rozprúdila zlosť zlúčená s preťažením, kvôli čomu sa mu roztriasla ruka. 


V momente, čo sa mu konečne podarilo pozbierať posledné sily, aby sa pustil do ďalšieho útoku, objavil sa pred ním Ren. Mladík vyjavene pozrel na chlapa s odrastenými krátkymi hnedými vlasmi, v špinavohnedom dlhorukávovom vršku, ktorý mal na chrbte pripevnenú slušnú nálož zbraní. Na Renovi bolo zjavné, že je bojovník, i napriek skromnému oblečeniu, pretože jeho drsná tvár s výraznými malými očami odzrkadlovala roky skúseností. Mladíkom premkla nádej, ale keď pohľadom zablúdil na zmočený rukáv Renovej ľavej ruky, ktorý zvláštne plandal, zneistel.



Komentáre

Zverejnenie komentára