moje-farby

V momente, keď vstúpili do podzemnej chodby, udrel Monike do nosu strašný zápach vychádzajúci z ciel väzňov. Bola to zmes neumytých ľudí, zvratkov a výkalov. Dievčinu úplne naplo a snažila sa nedýchať. Chodbou sa ozývali tiché vzlyky a keď sa Monika opovážila otočiť pohľad k jednej z ciel, odkiaľ trčala ženská ruka, uvidela dobitú nerozlišiteľnú tvár, ktorú pokrývala špina a krv. Toto miesto bolo viac vysvietené ako koridory v hrade, no svetlo mu dodávalo oveľa temnejší nádych. Utrpenie bolo viditeľné v každej kobke, do ktorej Monika nazrela. Väzni boli vždy po jednom, v neuveriteľne úzkom priestore, kde na podlahe bola akurát slama. „Vystri sa,“ šepla skoro bez hlasu Nina a Monika si uvedomila, že má stiahnuté ramená, akoby sa jej telo snažilo schúliť a chrániť pred tou hrôzou, čo videli oči. Monika sa opatrne narovnala, aby tým nepritiahla zbytočnú pozornosť stráží, keď jej vtom blízko nohy dopadol pľuvanec – ich skupina zastavila. „Škoda!“ začal sa smiať šialene v...

„Oly a Torn stoja v stráži pred Luciusovou komnatou. Im dáme znamenie, že sa k nám majú pripojiť, až keď budeme u Kaia. Nechceli sme zbytočne vzbudzovať pozornosť väčšou skupinou,“ začal Ren oboznavovať Ninu s modifikovaným plánom. „Podľa Torna je môj brat väznený na druhom poschodí,“ dodal vážne. „To nie je dobré,“ skonštatovala Nina pri pomyslení na vešticu. Následne prebehla pohľadom po Renovej výzbroji. „Vieš, kde presne je?“ „Nie. Budeme to tam musieť dôkladne prehľadať,“ zamračil sa nespokojne muž. „Nemusíme,“ usmiala sa Nina. „Predtým, než pôjdeme, necháš Alu, aby ti očuchala ruku – ako priamy potomkovia Zeleného draka máte s bratom špecifický pach. Len si zatiaľ obtieraj o seba ruky, akoby si si ich umýval, aby si prebil pach výzbroje, ktorú máš na sebe,“ poučila Nina v rýchlosti Rena, ktorý okamžite poslúchol. „Takže pôjdeme do podzemia ako stráž, Crofita so psom a to všetko kvôli NEJ?“ pozrel pochybovačne Ren na dievčinu pri dverách. „Čo máš za probl...

Takto, keď mala Monika rozvetvenú burinu po väčšine chodieb, sa im pohybovalo pomerne ľahko. Buď si počkali, kým mali čistý vzduch, alebo vedeli, kedy sa má Ren správať drsnejšie, aby nebol spochybňovaný ostatnými strážami. No celkovo boli chodby hradu o takomto čase takmer prázdne. Už boli blízko cieľa, keď Monika pocítila známu pálčivú bolesť. Donútila Rena zastaviť a rýchlo si privrela oči – uvidela boj dvoch žien. Monike okamžite došlo, že ide o Crofity, mali podobnú výzbroj ako muži, akurát hruď im chránilo brnenie a tvár zakrývali čierne bojové farby. Steny okolo žien boli rozpálené od plameňov, ktoré po sebe intenzívne vrhali. Tá väčšia z Crofít od vyčerpania už ledva stála, pričom druhá intenzívne útočila päsťami. „Čo vidíš?“ začula Monika Renov hlas. „Nejaký boj. Myslím, že sú to dve Crofity.“ „Je jedna z nich Nina? Je v poriadku?“ vypadlo z Rena s obavami. „Pravdepodobne áno, ale nie som si istá,“ hovorila Monika stále so zatvorenými očami. Hľadela...

Oly zatiaľ vybral zo svojej tašky šesť plechových masiek - pripravené na ochranu proti guľôčkam jandú s dráždivým plynom - ktoré teraz mali z vnútornej strany pripevnené kusy bielej látky. Následne vytiahol fľaštičku s ružovou tekutinou a postupne na všetky trochu nalial. „Ako dlho vydrží tá protilátka?“ spýtal sa zamračene Ren, lebo si nebol istý ķamarátovým rozhodnutím, použiť odvar už teraz. „Nemaj obavy, odparuje sa pomaly - mala by ostať účinná celý deň,“ odvetil vecne Oly a pokračoval v príprave masiek. „Kde je Nina?“ pozrel smerom k dverám nervózne Ren, ale Monika cez spojenie s burinou v stene videla, že na koridore nikto nie je. Preto, keď sa chcel Torn ísť pozrieť von, dievčina ho chytila za pažu, čím ho zastavila. „Vonku nikto nie je,“ odvetila potichu, pričom pozrela na bojovníka cez svoj jasnozelený pohľad. Žltý prúd energie v jeho tele žiaril pomerne slabo, pričom videla akési agresívne červené žilky po celom jeho bytí - vyzeralo to ako infekcia. „M...