DRAČIA PERLA - V krčme madam Madlen
Monika sa veľmi potešila, keď
prestúpili prah dvier, kde mal byť Ren, ale jej úsmev rýchlo zmizol, lebo ho
tam nenašli.
„Kde je?“ otočila sa k Loren,
ktorá zdvihla ramená na znak, že netuší.
„Hovorila som mu, aby na nás
počkal tu. Neviem, kam šiel,“ s tým Astrin vyšla na chodbu a opatrne kukla zo
schodov dole do krčmy, pričom dávala pozor, aby si ju hostia nevšimli.
Dievčina z druhého sveta
vykukla spoza nej a Loren sa k Monike okamžite otočila, aby ju stiahla na
stranu. „Čo to stváraš?!“ šepla prísne. „Vieš, čo sa stane, keď ťa hostia
uvidia?“
Monika len prestrašene
pokrútila hlavou a Astrin si vzdychla. Zobrala kapucňu kabátca, ktorý mala
dievčina na sebe, a rázne jej ju natiahla na hlavu tak, že jej siahala až k
nosu. „Majú veľmi radi nové mäsko, hneď by sa na teba vrhli,“ povedala Loren
pričom si ju nehanebne začala obzerať.
„Prestaň sa na mňa tak
pozerať,“ odsekla Monika, pričom sa pod jej pohľadom červenala a ešte viac si
stiahla kapucňu do tváre.
„Ty si taká zlatá,“ uškrnula
sa Astrin. „No neboj sa, Ren ťa nedá, len sa ho musíš držať.“
„A to mám akože ako urobiť,
keď ani neviem, kde je?“ odfrkla dievčina.
„Zahliadla som ho pri bare,
rozprával sa s Madlen,“ kývla rukou Loren, aby sa netrápila.
„Kto je Madlen?“
„Pre teba to je madam Madlen a
je to tamtá veľká ženská,“ ukázala pomedzi zábradlie schodov na krčmárku s
dlhými čiernymi vlasmi vypnutými dohora. „Je to majiteľka.“
Monika si vtedy všimla Rena,
ktorý nedočkavo na niečo čakal pri bare.
„Ako je možné, že takéto
miesto vedie žena?“ zašomrala Monika skôr pre seba, ale Loren ju počula. Zase
ju odtiahla na bok, aby ich nikto nevidel a zdvihla prísne prst.
„Nemala by si mať toľko
predsudkov, moja milá. Madlen dala týmto dievčatám strechu nad hlavou, jedlo a
prácu.“
Keď povedala slovo PRÁCU,
Monika vypustila pohŕdavý zvuk.
„Teraz nie si na území
Zeleného draka, kde si chlapi vážia svoje ženy. Na území kráľovnej Iris má
chlap vo svojom domove, ak jej predtým verne slúžil, hlavné slovo. Môže mať
toľko žien, koľko dokáže uživiť a so slúžkami si môže robiť beztrestne čo len
chce. Jediným útočiskom týchto zneužívaných žien je Hattapi. Je to najväčšie
obchodné mesto dračích potomkov, neutrálne územie, kde neplatia pravidlá
kráľovnej Iris. No majitelia týchto žien si pre ne môžu kedykoľvek prísť, ak
nie sú pod ochranou niekoho ako je Madlen.“
„No a prečo neujdú proste
niekam úplne inam?“ nerozumela Monika.
„A kam prosím ťa? Rody drakov
sa medzi sebou nemiešajú,“ krútila hlavou Loren.
„Prečo?“
„Ach, ty toho o tomto svete
vieš fakt málo,“ vzdychla Loren a ukázala dievčine, nech sa presunú do Renovej
izby, kde pokračovala.
„Ide o to, že každé dračie
teritórium je presiaknuté silou jeho vládcu. Keby teda napríklad niekto z rodu
Ohnivého draka chcel ísť žiť na územie Zeleného draka, po jednom cyklu mesiaca
by ho skolila hrozná choroba, lebo jeho telo by si nebolo schopné zvyknúť na
novú silu vo vzduchu.“
Monika si vtedy zamyslene
sadla na posteľ.
„Takže ako vidíš, jediný možný
útek pre tieto ženy je sem. Ide stále o územie Ohnivého draka, čiže jeho
energiu cítiť vo vzduchu, ale tu nie sú slúžky – tu môžu byť slobodné.“
„A čo sa stane, ak si pre nich
prídu ich majitelia?“ spýtala sa Monika s obavami pre dievčatá.
„Tak od toho som tu ja,“
usmiala sa Loren a sadla si k nej na posteľ.
„Ako to myslíš?“ otočila sa k
nej dievčina, pričom sa od nej trochu odsunula.
„Hovorila som ti, že som
Astrin. To znamená, že som schopná vniknúť niekomu do hlavy a donútiť dotyčného
vidieť veci tak, ako chcem ja.“
„Moment, ty sa dokážeš
zahrávať s niekoho mysľou?“ uisťovala sa Monika.
„Áno a niektorí mi za to i
platia. V prípade, že príde majiteľ nejakého dievčaťa a Madlen sa s ním
nedokáže dohodnúť po dobrom, tak zavolá mňa. Trochu mu to v hlave preskladám a
všetko je v poriadku. Potom tu sú zákazníci, ktorí si chcú splniť nejakú túžbu,
ktorú vo svojom živote nikdy nedostanú, a tak prídu za mnou, aby som im ich
fantáziu v hlave splnila.“
„Oni nepoznajú, že je to len v
ich hlave?“ divila sa Monika.
„Kým nevenujú pozornosť chybám
v mojej ilúzií, tak nie.“
„A odkiaľ viem, že teraz nie
si v mojej hlave?“ spýtala sa jej opatrne Monika, pričom sa od nej zase
odtiahla.
Loren to zobrala ako výzvu a
priklonila sa k nej. „To by som si s tebou už robila, čo chcem,“ uškrnula sa na
ňu zvodne a vtom sa otvorili dvere izby.
Stál tam Ren, ktorému jedno
obočie vyskočilo dohora. „Prečo zase provokuješ Loren?“ spýtal sa otrávene a
žena sa ladne zdvihla. Podišla k mužovi a pohladila ho po tvári.
„Nemôžem si pomôcť,“ uškrnula
sa na neho, no keď muž nahodil nezaujatý výraz, jej úsmev zmizol. „Len ty mi to
furt kazíš,“ ohrnula nosom.
„Chvíľu ešte zostaneme – tak
do obeda. Mohla by si sa predtým vrátiť sem, aby nás madam Madlen
nepodozrievala?“ opýtal sa jej Ren.
„Myslela som si, že sa
ponáhľaš na bratovu záchranu,“ odvetila prekvapene Loren.
„Ešte musím na niekoho počkať.
Tak vrátiš sa alebo nie?“ dožadoval sa odpovede.
„Dobre, dobre, keď tak pekne
prosíš,“ Loren mávla rukou do vzduchu, nech ju s tým už neotravuje a zmizla za
dverami.
Ren sa vtedy pozrel na Moniku
a začal si ju obzerať.
„Čo je?“ opýtala sa dievčina
nesvoja. Potom jej až došlo, že je v Loreniných šatách a pozrela na seba.
„Myslíš, že to nie je dobré? Mne sa to celkom páči, asi len v týchto šatách od
nej nevyzerám ako pobehlica,“ zhodnotila svoj výzor Monika.
„Je to dobré,“ povedal Ren
vecne a sadol si vedľa nej na posteľ. Vtom jej strčil do ruky látku, v ktorej
bolo niečo zabalené. Monika sa na to prekvapene pozrela a Ren sa k nej
priklonil a ovoňal ju. Dievčina k nemu preľaknuto otočila hlavu a ich tváre sa
zrazu ocitli veľmi blízko seba. Chvíľu obaja prekvapene hľadeli do očí toho
druhého a vzduch medzi nimi zhustol. Monike skoro vyskočilo srdce z hrude a Ren
nasucho prehltol.
Keď sa však Ren uvedomil,
pozrel do boku a priam zoskočil z postele. „Už z teba necítiť druhý svet.
Najedz sa,“ a ukázal na látku v jej lone a podišiel k oknu. Monika okamžite
rozviazala uzol a uvidela tam malý bochník chleba. Nervózne si z neho odtrhla,
pričom jej srdce ešte stále bilo ako o závod. Vložila sladké pečivo do úst a
snažila sa nemyslieť na trápny moment, ktorý medzi nimi pred chvíľou nastal.
Pri okne Ren prekrížil ruky na
hrudi a pozrel von.
„Ty nechceš?“ pozrela na neho
Monika z postele.
„Už som mal, len si daj,“
povedal milo, pričom na ňu ani nepozrel. Jeho oči zamyslene hľadeli na ľudí
vonku a niekoho hľadali.
Keď Monika dojedla, zložila
látku, v ktorej bolo jedlo, na posteľ a podišla k Renovi.
„Loren si povedal, že na
niekoho musíme počkať. Koho?“ opýtala sa so záujmom.
„Jeho meno je Oly. Je to jeden
z mojich bojovníkov, ktorých som poslal na územie Ohnivého draka špehovať, po
tom, čo na trón nastúpila kráľovná Iris. Chcel som vedieť o novej vládkyni
všetko, čo sa dalo.“
„Ako dlho už je na tomto
území?“
Rena jej otázka prekvapila,
ale odpovedal: „Odvtedy už ubehli skoro tri cykly mesiaca.“
„A myslíš, že je ešte nažive?“
Muž zdvihol prekvapene obočie a Monika pokračovala. „Loren mi vysvetľovala, že
sa dračí potomkovia nemôžu dlho zdržiavať na území iného draka, než ku ktorému
rodu patria.“
„Aha,“ vypadlo z Rena a znovu
pozrel von oknom. „To je síce pravda, ale Oly je z lesa Niú, je to Rinku.“
„Ako to, že pre teba pracuje
niekto z rodu Rinkov?“ nerozumela Monika.
„Oly bol v Gaa vtedy, keď ja.
Lenže on nezdedil plnú moc svojho otca, a preto výcvik na Senlin nebol schopný
dokončiť. Bola to pre neho strašná hanba a už sa nedokázal vrátiť domov. Vtedy
som mu navrhol, aby šiel so mnou do dediny Zeleného draka.“
Ren si pretrel oči a Monika si
všimla, že vyzeral dosť uťahane. Zahanbene pozrela do zeme, lebo si uvedomila,
že to z NEJ je taký unavený – dosť dlho ju niesol na chrbte v lese Niú.
„Nechceš si zatiaľ odpočinúť?“
spýtala sa ho tíško, ale on len pokrútil hlavou. „Do obeda je ešte dosť času,
prospelo by ti to.“
Ren na ňu prižmúrenými očami
pozrel a povedal: „Na tomto mieste by som nezaspal, vieš akí divní ľudia sú
dole?“
„Ja ťa ochránim, ak ti ide len
o to,“ vycerila na neho zuby Monika a Renovi ušiel úsmev. Túžiac po odpočinku
pozrel na lôžko a potom na dievčinu, ktorá ho chytila za pažu a odtiahla k
posteli.
„Myslím to vážne,“ povedala
prísne. „Pospi si!“ a ukázala na posteľ.
Rena nebolo nutné dlho
prehovárať, len s úsmevom prekrútil oči, zložil si zbrane z chrbta na zem, tak
aby ich mal prípadne po ruke, a ľahol si.
Monika sa vrátila k oknu a
zatiahla záclony. Potom si sadla na široký parapet a cez malú škáru medzi
látkami sledovala ľudí na ulici. Vyzerali tak obyčajne a predsa, väčšina z nich
bola z dračích línií. Znelo to tak fantasticky, ale koniec koncov boli väzňami
vo svojich vlastných krajoch. Nemohli žiť na teritóriu iného dračieho potomka,
len tam kde sa narodili...
Dievčine napadlo, že ak by to
bolo v jej svete rovnako, nemohla by odcestovať študovať do Prahy. Nikdy by
neokúsila voľnosť a nezískala samostatnosť. Síce by teraz nesedela ani v inom
svete, ale aj tak by svoje skúsenosti a zážitky z Prahy nevymenila.
Ako tak uvažovala, zaplietla
si vlasy a potom obrátila pohľad k Renovi. Chvíľu sledovala, ako pokojne spí.
Vtedy si vybavila moment, keď ich tváre boli blízko seba, a srdce jej
poskočilo. Okamžite sa znovu pozrela von oknom a snažila sa myslieť na všetko
iné, len nie na to.
***
Keď už bolo slnko pomerne
vysoko, ozvalo sa jemné klopanie a Monika si stiahla kapucňu viac na hlavu,
pričom sa spod nej pozrela na dvere. Do izby vošla Loren a šibalsky sa usmiala,
keď uvidela, že Ren spí. Opatrne privrela dvere, aby ho nezobudila, a pomaly sa
k nemu priplížila.
„Čo to robíš?“ zoskočila z
parapety Monika a pevne sa postavila. Loren sa dievčiny zľakla, keď uvidela,
ako sa jej zablysli jasnozelené oči. Ren sa vtedy zobudil a nechápavo pozrel na
dievčatá.
„Čo sa deje?“ opýtal sa
opatrne, čím preťal ticho, ktoré nastalo.
„Tvoja milá je nejaká napätá,“
mávla rukou Loren. „Nedovolí mi na tebe robiť ani nevinné vtípky,“ povedala
Loren tváriac sa flegmaticky, čím sa snažila zakryť, že sa Moniky naozaj
zľakla. Väčšinou ona bola tá, ktorej sa báli, a toto bol pre ňu nový pocit.
Ren podišiel k Monike, ktorej
ešte stále žiarili oči, a opatrne si položil ruku na jej rameno. Vtom potriasla
hlavou a bola to zase ona. Ren na ňu otázne pozrel, ale nič nepovedala.
Vyšmykla sa spod jeho ruky a vrátila sa k oknu.
Muž venoval Loren škaredý
pohľad a žena klapla rukami, aby prelomila tú napätú atmosféru. „No, tak. Ja
som prišla, lebo si to chcel, a chcela som ti povedať, že ten tvoj spoločník,
na ktorého si čakal, sedí dole v krčme.“
Ren na ňu prekvapene pozrel:
„Ako môžeš vedieť, ako vyzerá?“
„Neviem naisto, že je to on,
ale ten fešák odmieta všetky naše slečny, takže si myslím, že patrí k tebe,“
podpichla ho Loren.
„Dobre, tak ja na vás počkám
zase pri tom voze vonku,“ povedala na to Monika a bez toho, aby sa na nich
pozrela, vykĺzla z izby.
Mladík pozrel prísne na Loren,
kým si pripevňoval svoje zbrane na chrbát. „Čo si jej urobila?“
„Ja? Nič?“ zdvihla obranne
ruky Loren a tvárila sa ako neviniatko.
Monika sa nenápadne prešmykla
chodbou a tajným priechodom, pričom v nej vrela neobvyklá zlosť. Vôbec
netušila, odkiaľ pramenila, ale nebolo to kvôli Loren. Mala pocit, akoby ten
hnev ani nepatril jej. Dievčina si snažila vybaviť, na čo myslela tých pár
hodín na parapete, po tom, čo sa snažila odviesť pozornosť od Rena, ale
nedokázala si spomenúť.
Keď Monika prešla zadným
východom a denné svetlo jej udrelo do očí, na moment ju to oslepilo. Odvrátila
hlavu do zeme a zrazu si vybavila odraz v okne – videla Zeleného draka. Hľadel
na ňu presne ako predtým, v jej vidine pri výcviku s Tomenom, pričom vyžaroval
energiu omamujúcu zmysly. Mala pocit, že sa jej snažil niečo povedať, ale ona
tomu nerozumela. Následne začula Lorenine tiché klopanie na izbové dvere a
vytrhla sa z tranzu. Monike to prišlo ako chvíľa, ale zase okolo nej čas
nemilosrdne ubehol.
Zaujímavé bolo, že do tejto
chvíle si na to nevedela spomenúť, ale frustrácia z toho zážitku v nej zostala.
Toto bolo už druhý krát, čo sa jej drak snažil niečo povedať a ona mu
nerozumela.
Monika vtom zastavila pohľadom
na náramoku od Tomena. Jeden zo symbolov žiaril červenou farbou, akoby sa práve
rozpálil. Vtedy jej to došlo, TOTO im bránilo v komunikácií.
Naštvane si odfrkla a kopla do
kameňa na zemi. Uvedomila si, že kým bude mať náramok na ruke, Sokar s ňou
nebude vedieť hovoriť, a keď už náramok nebude mať, tak ani moc Zeleného draka.
Tak sa zdá, že sa nikdy nedozvie, čo jej chcel povedať.
V Monike vrela zlosť keď zahla
k vozu so slamou. Tam narazila na chlapa, ktorý za krčmou práve močil, a ona si
rýchlo stiahla kapucňu do tváre.
„Ale, ale, zlato. No tak, keď
si už videla, aký som obdarený, ukáž aj ty mne, čo máš,“ zakričal za ňou opito
a rýchlo ju dobehol. Predtým, ako jej dokázal položiť ruku na rameno a strhnúť
k sebe, jeho nohu chytil koreň, ktorý vyrástol zo zeme, a obmotal sa okolo jeho
členku.
Monika sa na opilca ani
nepozrela, len mu ostala stáť chrbtom. Cítila sa trochu uvoľnenejšie, keď
používala silu Zeleného draka.
„Ty štetka, to robíš ty?!“
ziapol po nej chlap a ďalší koreň vyletel zo zeme, pričom sa mu obtočil okolo
úst ako lano. Monika sa usmiala, cítila sa o stupeň lepšie. Chlap sa po nej
rozohnal rukami a chcel ju schmatnúť, ale nedočiahol. Ďalší koreň prelomil zem
a obtočil sa okolo jeho trupu, spútajúc mu ruky.
„Ďakujem ti, toto mi pomohlo,“
povedala Monika, pričom sa na muža otočila jasnozeleným pohľadom. Chlap vtom
pochopil, do koho sa to pustil, a celý sa roztriasol. Začal cez zapchaté ústa
prosiť o milosť, ale Monika bola opitá mocou a postupne navíjala okolo mužovho
tela korene. Už mu ostal odkrytý len kúsok hlavy, keď Monika začula od krčmy
zvuky. Rýchlo poručila neďalekému stromu, ktorého korene využívala, aby si
chlapa privinul k svojmu kmeňu a zakryl jeho telo listnatými konármi.
„Nemôžem dovoliť, aby si ma
prezradil,“ šepla Monika opilcovi, ktorého od maskovania vôbec nebolo vidieť,
práve vtedy, keď spoza krčmy vyšiel Ren.
Monika sa pohotovo otočila a
vyčarovla na tvári obrovský úsmev, pričom za chrbtom rukou riadila korene,
ktoré kompletne zahalili muža, čím mu obmedzili prístup ku kyslíku.
Ren podišiel k Monike v
sprievode pekného muža. Oly bol od Rena trošku vyšší a vyzeral i mladšie. Mal
úzku tvár s fúzmi a malou briadkou, pričom jeho špinavoblond vlasy mu padali do
tváre, ale len na jednej strane, druhú polovicu hlavy mal vyholenú.
„Monika, toto je Oly,“ ukázal
Ren na mladíka a dievčina sa na neho usmiala, lebo sa opilec za jej chrbtom
konečne udusil.
Super, líbí se mi trochu delší díly! Jen tedy přípomíná mi Oly správně jednoho známého?
OdpovedaťOdstrániťAno, pripomína ti správne toho nášho známeho :D ale budú si podobný len výzorom ;)
OdstrániťTak to jsem zvědavá, co jsi mu vymyslela ;)
OdpovedaťOdstrániťEjha, Monike to začína stúpať do hlavy :D Ale dobreee, ja mám rada, keď s veľkou mocou prichádza opojná nezodpovednosť :D
OdpovedaťOdstrániťA som zvedavá, čo je zač Oly :)
Tak to som rada, že sa ti páči Monikina zmena. Ako som to totiž písala, išlo mi to priamo "na papier" samo od seba :D totálne neplánovane :D a nebola som si istá, či som nezašla trochu ďaleko.
OdstrániťSuper to bolo ako vždy. :D Holt s veľkou mocou prichádza zodpovednosť. Ale Moniku mám rada. :) Ale Ren je top. ❤ xd
OdpovedaťOdstrániťŠkoda, že blog.cz zas štrajkuje, na blogspote sa mi horšie komentuje. Ale dess máš dobrý. ;)
Ami
Á, ty to ešte stále čítaš! To som rada! :D
OdstrániťAno, blogspot je trochu komplikovanejší :/ ale ďakujem za komment ;)