DRAČIA PERLA - Oly a Nina

Oly sa pozrel na Moniku s neistým úsmevom a pohľadom na moment zablúdil k stromu, kde bolo pripútané mŕtve telo opilca. Monika skoro zabudla dýchať pri pomyslení, že Rinku vycítil, čo urobila. No vtedy im Ren dal pokyn, aby sa vybrali na cestu, a Oly len súhlasne prikývol.

Monika trochu nesvoja zaujala miesto po Renovom pravoboku a blonďatý mladík šiel po jeho ľavej strane. Dievčina si Olyho nenápadne premeriavala očami tak, aby si to Ren nevšimol. Bola presvedčená, že sa pozrel priamo na to miesto – prečo ale nič nepovedal?

Olyho výzor prišiel Monike tiež dosť zvláštny, mal z polovice vyholenú hlavu, pričom mal milý výraz na tvári a veľké modré hravé oči. Bol celkom fešný a modrá vesta, ktorú mal na sebe, sa mu naozaj hodila. Ale Monika očakávala, že ako Rinku, bude vyžarovať tú zvláštnu okúzľujúcu silu, akú mala i Nova, no nič. Bolo to preto, lebo nezdelil plnú moc svojho otca?


Do Moniky vtom niekto vrazil a ona si chytila boľavé rameno.

„Hej! Dávaj pozor kam ideš!“ skríkol na ňu modrastý tvor s črtami hrocha a krátkym chobotom. Monika na neho vyvalila oči a Ren si ju okamžite pritiahol k sebe.

„Nečum na neho,“ šepol a ona sa rýchlo pozrela inam. Vtedy si uvedomila, že už boli v centre mestečka Hattapi a takéto divné kreatúry boli všade. Väčšinou tie tvory mali ľudské črty, ale nebola to podmienka.

„Drž sa pri mne,“ šepol jej znovu Ren a Monika ho s vypúlenými očami chytila zozadu za tmavozelenú tuniku, pričom nespúšťala oči z okolia.

Skupinka prechádzala hlavou cestou obchodného mestečka, kde boli všade po krajoch rôzne stánky. Monika videla predavačov s amuletmi, zbraňami, sušenými malými zvieratami, ktoré mali stiahnutú kožu. Pri pohľade na tieto pochúťky dievčina najprv zvraštila tvár, ale potom si spomenula, že niečo podobné jej Ren chytil na večeru v lese Niú, a musela uznať, že to bolo dobré.

Následne vedľa nich prefrčal kočiar, ktorý ťahal chlpatý okrídlený tvor s plochou papuľu, čo bežal po zadných končatinách, a Monika s úžasom otočila hlavu za zvieraťom.

Renovi sa na tvári objavil jemný úsmev, keď videl, ako sa dievčina obzerá po okolí, no nemohol jej to zazlievať, bolo sa na čo pozerať. Keďže cítil, ako ho drží Monika za tuniku, mal pocit, že mu nemôže zmiznúť bez toho, aby si to nevšimol, a tak otočil pohľad k Olymu.

„Čo sa ti podarilo zistiť?“ opýtal sa ho vážne Ren, pochybovačne premeriavajúc okolie.

Oly bol na území Ohnivého draka už takmer tri cykly mesiaca, čiže skoro rok. Ren ho sem poslal v momente, keď na trón nastúpila nová dedička moci. Kráľovná Iris bola totiž mladá ctižiadostivá žena, o ktorej aktivitách chcel byť Ren včas informovaný. Len vďaka tomu, že patril Oly do rodu Rinku, sa mu naskytla príležitosť mať dokonalého dlhodobého špeha, na ktorého za celý čas nepadlo podozrenie.

„Tvojho brata doviezli dnes za úsvitu,“ začal Oly hľadiac pred seba. Nemohol teda vidieť, ako sa Ren zhrozene napol, pri pomyslení, že už Kaia má kráľovná Iris. „Nepriviezli ho v najlepšom stave a nechala ho zaviesť priamo do podzemia,“ dodal vysoký Rinku.

„Je v stráži Torn?“ zaujímalo Rena.

„Áno, ale už ubehli dve fázy mesiaca a začína slabnúť,“ upozornil ho Oly.

„Dúfal som, že kvôli svojej veľkosti, vydrží viac,“ zašomral sklamane Ren, pri spomienke na svojho bojovníka z dediny Zeleného draka, ktorého vyslal na územie kráľovnej Iris hneď po tom, čo došlo k prerušeniu ceremónii predania moci jeho brata. Kai bol odvtedy na úteku a Ren sa medzitým snažil zistiť, kto stál za sabotážou. Bojovníkov vyslal na všetky územia dračích potomkov, ale až teraz, po tom, čo Kaia zajali Houréni, zistil, že za celým stála Iris a jej veštica.

„Hrad je silno presýtený mocou kráľovnej. Ja som sa obával, že ho to zloží skôr,“ povedal ustarostene Oly. Tornovi sa totiž ako jedinému z Renových verných bojovníkov podarilo dostať priamo do hradu dračieho vládcu.

Ren Olyho poznámku ignoroval a zamyslene sa spýtal: „Ako sa teraz dostaneme dnu?“

„Mám plán, ale možno sa ti nebude p… Kam ide to dievča?“

Ren k nemu zmätene zdvihol pohľad a uvedomil si, že ho už Monika nedrží za tuniku. Panicky sa obzrel okolo seba a uvidel, že dievčina kľučkuje medzi ľuďmi k jednému stánku.


Monikiným telom prešiel pocit podobný tomu, ako keď bola v blízkosti Leovho najcennejšieho zvitku v Severnom kmeni. Bez rozmýšľania sa teda pustila Rena a namierila si to k stánku vysokej ženy zahalenej do dlhého čierneho plášťa, aby zistila viac. Spod kapucne predavačky vykúkal len veľký krivý nos a dlhé čierne vlasy.

Keď k nej Monika podišla, žena práve ukazovala zákazníčke látku z veľmi jemného materiálu.

„...lepšiu kvalitu nenájdeš a som tu len do večera,“ povedala tajomná žena, ale zákazníčka odišla bez toho, aby si u nej niečo kúpila. Keď si teda obchodníčka všimla, ako sa Monika zaujato rozhliada po jej vyloženom tovare, hľadajúc vec, z ktorej cítila vyžarovať tú energiu, okamžite k nej otočila svoju pozornosť. 

„S čím ti môžem pomôcť, moja milá?“ oslovila ju predavačka lahodným hlasom. „Mám tu toho veľa. Tieto látky sú výborné na krásne šaty,“ no keď videla, že ju Monika ignoruje a obzerá sa po ostatných veciach, začala jej ukazovať ďalší tovar. „Tu vidíš krásne zdobené zbrane, pre silnú ženu, ako si ty, ideálne. Alebo mám rôzne amulety, záleží na tom, čo potrebuješ.“

„A čo zvitky?“ zdvihla k nej Monika konečne pohľad. Až vtedy si na ramene obchodníčky všimla havrana s bledomodrými očami a trochu ju striaslo.

„No niečo by sa tu našlo,“ usmiala sa ňu predavačka a podala dievčine zo svojho rukávu zvitok navinutý na drevený kotúč.

Vtom k Monike pribehli chlapci a Ren dievčinu okamžite otočil k sebe trhnutím za plece. „Čo to vystrájaš? Mala si ostať po mojom boku,“ odsekol prísne, no Monika ho mierne odsotila a otočila sa späť k obchodníčke.

Na jej prekvapenie tam ale teraz už nestál stánok záhadnej ženy, ale pekár so svojím tovarom.

„Tebe to predám za tri groše maličká,“ usmial sa na Moniku starší zavalitý muž, ktorý mal na ramene rovnakého havrana ako predtým predavačka. Monika sa nechápavo pozrela do ruky, v ktorej zvierala zvitok.

Ren jej pergamen vytrhol a rozvinul ho. „Načo ti je recept na gavalas, veď ti nechutil,“ zamračil sa na papier a otázne pozrel na Moniku.

„Čo je gavalas?“ opýtala sa ho rýchlo dievčina, pričom od neho zvitok zase zobrala a pozrela na písmo, ktorému nerozumela.

„To, čo ti dali v Severnom kmeni, keď sme tam boli,“ odvetil Ren a prekrížil si vážne ruky na hrudi.

Monika bola úplne zmätená, ale keď jej chcel Ren zase zobrať zvitok, trhla sebou a nedala mu ho. Oly sa naklonil k pekárovi a podal mu tri tenké tmavohnedé mince skoro guľového tvaru a usmial sa na Moniku.

„Prečo si jej to kúpil?“ zdvihol Ren prekvapene obočie.

„Keď to tak veľmi chce, že kvôli tomu pribehla až sem, nebudeme jej kaziť radosť,“  mykol plecami Oly a venoval Monike milý úsmev. Dievčina sa zmätene uškrnula a Ren len pokrútil hlavou, schmatol Moniku pod pazuchou a už svojich spoločníkov hnal ďalej.

Dievčina sa potom ešte raz rýchlo pozrela dozadu k stánku, ale stál tam len ten pekár. Vôbec tomu nerozumela, veď nebola jediná, ktorá sa s tou záhadnou predavačkou rozprávala…


Oly ich previedol mestom bez problémov, no Monike sa zdalo, že havrana s modrými očami párkrát cestou ešte zazrela. Nechápala, čo sa stalo, ale mala z toho zvláštny pocit. Chcela Renovi niečo povedať, ale v ruke mala dôkaz, že to čo videla, nebola skutočnosť. Možno to bola nejaká spomienka Zeleného draka a toho havrana teraz videla všade len preto, lebo jej podvedomie to chcelo – takto si to napokon vysvetlila.


Neboli ďaleko od druhého konca mesta, keď Oly zahol do skrytých úzkych uličiek Hattapi. Zaviedol ich až k malému dvojposchodovému domčeku, ktorý spomedzi okolitých kamenných stavieb vyzeral najútulnejšie.

Hneď keď dorazili, z domčeku vyšla mladá žena s vlnitými svetlohnedými vlasmi, ktoré jej padali na plecia, a vykresľovali jej symetrickú oválnu tvár so znamienkom krásy nad perami. Keď sa Oly postavil vedľa ženy v jednoduchých krémových šatách a objal ju okolo pliec, tak mu čiahala len po hruď.

„Kto je to?“ pozrel na ženu škaredo Ren.

„Toto je Nina, moja družka, a naša cesta ku Kaiovi.“

Ren si ženu lepšie obzrel a vtedy na jej krku uvidel čosi, kvôli čomu k nej okamžite pristúpil, a odhrnul jej šaty natoľko, že jej bolo vidieť kľúčnu kosť. Mala na nej vypálený dračí chvost s plameňmi na konci. Monika k Renovi okamžite pribehla a donútila ho Ninu pustiť.

„Čo má toto znamenať Oly?! Ty si o našich plánoch povedal Crofite?! To nemyslíš vážne!“ zúril Ren.

„Poďme dnu a ja ti to vysvetlím,“ chlácholil ho Oly, ale jeho kamarát sa vybral na odchod.

Monika vôbec nechápala, čo sa deje, a nevedela, na ktorú stranu má ísť. Vtedy sa k nej priklonil Oly.

„Prosím ťa, priveď ho dnu, keď sa upokojí.“ Monika mu na to len nechápavo prikývla a venovala dvojici úsmev, keď vošli do domčeku.


Dievčina sa rozbehla po uličke za Renom a skočila mu do cesty. „Stoj!“ zastavila ho, ruku položiac na jeho hruď. Síce to zabralo, ale plamene zlosti mu stále šľahali v očiach.

„Čo máš s tým dievčaťom za problém? Chce nám pomôcť do hradu. Prečo ti to vadí?“ opýtala sa Monika.

„Ty vôbec nechápeš, čo je zač,“ precedil skrz zuby Ren a s tým ju obišiel.

„Tak mi to vysvetli! Lebo s tebou nikam nepôjdem!“ skríkla za ním Monika zaujmúc nekompromisný postoj.

Ren veľmi neochotne zastavil, pozrel do zeme a zaťal päste. Chvíľu mu trvalo, kým sa premohol, ale potom sa otočil k Monike a podišiel k nej.

„Crofiti patria medzi najsilnejších a najlojálnejších bojovníkov kráľovnej Iris. Ide o potomkov z vysoko postavených rodín, ktorí sú schopní manipulovať s ohňom.“

„To myslíš vážne?“ vypadlo z Moniky, keď si vybavila nevinný výzor Olyho družky.

„Videla si ten znak, ktorý mala vypálený? Takto si ich kráľovná značí. Som presvedčený, že patrí k nim! Poď, nájdeme inú cestu do hradu,“ a chytil ju za zápästie, ale Monika ostala pevne stáť.

„Ren?“ oslovila ho nežne a muž jej pozrel do očí. „Veríš Olymu?“

„To vôbec nie je podstatné, tá ženská mu počarovala! Zavedie nás do pasce a Kai už  nemá veľa času, kráľovná ho má vo väznici,“ povedal trpko.

„Presne tak! Tomen hovoril, že tvoj brat nemá veľa času! Nemáme čas vymýšľať nový plán! Tak veríš Olymu, alebo nie?!“ spýtala sa ho Monika rázne.

Rena jej pevný pohľad prekvapil a so vzdychnutím pozrel do zeme. „Verím,“ zašomral.

„No vidíš,“ a teraz ho ona ťahala späť k domu. „Aspoň si ich vypočujme.“


Keď sa zase ocitli pred domom, Monika sa k Renovi otočila a prísne mu pozrela do očí. „Správaj sa k nej slušne.“

Muž neochotne prikývol, ale to dievčine muselo stačiť.

Monika pomaly otvorila dvere malého domčeku a vstúpili do priestrannej jedálne s veľkým stolom v strede miestnosti, kde naľavo boli schody vedúce hore do dvoch malých spální a napravo bol kozub. Nina stála pri krbe a miešala obsah veľkého kotlu, z ktorého sálala úžasná vôňa jedla. Oly sa opieral neďaleko nej o stenu a pri pohľade na Rena sa trochu napol.

„Dones misky, zlato,“ pohladila priateľa po pleci Nina a Oly bez slova podišiel k poličkám s drevenými nádobami na stene oproti dverám.

„Sadnite si,“ usmiala sa Nina na svojich hostí.

Monika musela Renom trhnúť, aby sa pohol a zároveň, aby sa prestal mračiť. Sadli si na stoličky po dlhšej strane stolu tak, že schody mali za chrbtom. Oly podišiel s miskami k Nine a naložila do nich niečo ako polievku, ktorú mladík položil pred ich hostí. Keď dal ďalšie dve plné misky s jedlom i oproti nim, tak sa Oly s Ninou tiež usadili za stôl. Ren prebodával pohľadom kamaráta, keď si oproti nemu sadol.

„Nech nám Samen a Gomen požehnajú toto jedlo,“ povedala Nina a Oly prikývol. „Dajte si,“ usmiala sa Crofita a zobrala do ruky drevenú lyžičku, ktorá už bola pripravená na stole.

„To sa chcete všetci tváriť, že sa nič nestalo?“ spýtal sa odporne Ren, no hlas nezvýšil.

„Si jediný, komu to vadí!“ naštval sa Oly a udrel do stolu. Nina mu položila ruku na rameno a prvý krát v jej očiach uvidela Monika niečo veľmi nebezpečné.

„Čo chceš vedieť? Ako sme sa stretli? Prečo som ochotná vám pomôcť? Alebo, že prečo mi môžeš veriť?“ spýtala sa chladne Crofita a Ren pod jej pohľadom stuhol. Jej vážny výraz vtom zmizol a nahradil ho krásny vrúcny úsmev. „Lebo ti to dlžím, Ren,“ odvetila milo a muž sediaci krížom nej sa zatváril nechápavo, pričom podozrievavo prižmúril oči. „Zachránil si Olyho život a on zachránil ten môj, je len namieste, aby som ti pomohla,“ dodala Nina.

Monika bola úplne zmätená a otázne sa pozrela na všetkých okolo stolu, až sa Oly rozhodol vysvetliť jej situáciu. „Renovi vďačím za svoj život,“ pozrel vážne na Moniku a jemne chytil Nininu ruku na stole.

„Neviem, či ti Ren hovoril, odkiaľ sa poznáme, ale stretli sme sa na výcviku v Gaa. Keď niekto z rodu Rinkov prejaví schopnosti užitočné v boji, je poslaný na toto miesto na výcvik Senlin. Moje schopnosti sa prejavili pomerne neskoro a mal som ťažkosti dobehnúť mojich rovesníkov. Neuspel som a bol som poslaný domov. Tam ma žena, ktorej som sa dvoril, verejne ponížila za to, že som bol slaboch a...“ Vtedy sa Oly odmlčal a Nina na neho súcitne pozrela, pričom mu pevnejšie stisla ruku.

„Rinkovia v dedine si o mne neustále šepkali. Nezvládnuť výcvik Senlin nebola neobvyklá vec, ale v mojej dedine sa to chlapom nestávalo, a po tom výstupe som bol každému na smiech. Ten psychický nátlak z výcviku a ohováranie ma doviedli k rozhodnutiu ukončiť si život, ale Ren ma včas zastavil.

Ponúkol mi nielen nový domov v dedine Zeleného draka, ale dal môjmu životu nový zmysel a teraz môžem prežívať šťastie, o akom sa mi ani nesnívalo,“ pobozkal Nininu ruku.

Monike tí dvaja prišli roztomilí. V očiach sa im zračila láska jeden k druhému a dievčina bola rada, že im k tomuto šťastiu pomohol práve Ren. Bola na svojho spoločníka hrdá… kým sa neozval.

„Šťastie? S Crofitou? Si úplne stratil rozum?“ zašomral a Monika ho pod stolom kopla do nohy.

Nina sa ho rozhodla ignorovať a pozrela na Moniku, aby teraz pokračovala v rozprávaní ona. „Ako ti už asi Ren vysvetlil, som z rodu Crofitov. Náš druh patrí medzi najbohatšie rodiny v kráľovstve Ohnivého draka. Je tradíciou, že z každej rodiny ide do kráľovskej stráže slúžiť aspoň jeden z potomkov. Väčšinou túto česť majú synovia a nebolo to inak ani v mojej rodine. Ja mám troch starších bratov a každý z nich je v službách kráľovnej Iris.“

Ren si pohŕdavo odfrkol a Moniku to trochu rozhodilo. „A čo rodiny, kde sú len ženskí potomkovia?“ nahodila rýchlo otázku, aby Nina mohla pokračovať.

„V takom prípade ide do služby najstaršia dcéra, takže sa v stráži môžu objaviť i ženy, ale to je veľmi zriedkavé. Od žien sa totiž očakáva, že uzatvoria čo najskôr manželstvo so strážou, ktorá bola za vernú dlhodobú službu prepustená.“

„Moment, to myslíš nejakého starého chlapa, ktorý už nemôže slúžiť?“ spýtala sa trochu nerozvážne Monika, ale Crofite to nevadilo.

„Presne tak. Títo muži sú odmenení dokonca i viacerými ženami, ak sú schopní sa o ne postarať.“

Monika zvraštila tvár, veľmi sa jej to nepozdávalo.

„Tiež som z tej predstavy nebola nadšená,“ pokračovala Nina. „Keď som však zistila, že moje schopnosti manipulácie ohňom sú oveľa lepšie ako všetkých mojich bratov dokopy, rozhodla som sa nastúpiť do služby kráľovnej. Moja rodina ma za to vydedila a bratia sa cítili zahanbení, takže so mnou odvtedy neprehovorili. Jediná osoba, ktorá bola z mojich schopností nadšená, bola kráľovná.“

Ren vtedy zaťal päste, pričom bol pripravený na boj.

„S kráľovninou podporou som sa dostala veľmi vysoko, dokonca som vycvičila jedného z jej strážnych psov.“ Síce túto informáciu Monika nepochopila, ale Ren trochu zbledol.

„Pred dvomi cyklami mesiaca som dostala na starosť skupinu bojovníkov, s ktorými som sa mala pozrieť do dediny neďaleko hradu. Kráľovná mi povedala, že ide len o rutinnú obhliadku a chce, aby som si touto malou misiou zvykla na skupinu, ktorú budem viesť do bojov. Bola som neuveriteľne šťastná, že sa mi dostalo toľkej cti, ale muž, ktorý nás viedol, nás zobral do vypálenej dediny. Vôbec som tomu nerozumela, lebo tie škody na domoch vyzerali veľmi staré.“

Nina sa zrazu odmlčala a pozrela do svojej misky s jedlom. Teraz jej Oly stisol ruku a Renova tvár trochu zjemnela.

„Mala som so sebou dvanásť mužov. Pýtala som sa ich, že čo sa deje, ale oni sa len uškŕňali. Vtedy zo zadných radov vystúpili moji bratia a povedali mi, že ma kráľovná poslala na moju smrť. Začali sa mi smiať, že som bola taká naivná a nechala sa využiť kráľovnou. Vraj takmer všetky ženy, ktoré sa pripojili do jej stráže, končia zakopané v tej vypálenej dedine. Kráľovná nás potrebuje len na výcvik svojich psov, aby si jej beštie zvykli, že majú počúvať ženu s mocou ohňa. No po zvládnutom výcviku, musí byť cvičiteľka zabitá, aby pes poslúchal len svoju kráľovnú.“

Zavládlo ticho a Ren sa zahanbene sklonil pohľad, uvedomil si, že Nine celý čas krivdil. „Ako je možné, že si stále nažive?“ opýtal sa opatrne, pričom pozrel na Olyho.

„Už som skoro celý jeden cyklus mesiaca špehoval v hrade, keď som začul zvláštny rozhovor starých strážcov. Hovorili o žene, ktorá svojimi schopnosťami znemožnila svojich troch bratov a tí po mnohých splnoch dostali šancu na pomstu. Zároveň sa bavili na tom, že s nimi museli poslať deväť ďalších mužov, aby ju určite skolili. Najprv som tomu nevenoval pozornosť, ale keď som odchádzal z hradu, cestou som sa stretol so skupinou mužov, ktorí počtom zopovedali tým z rozhovoru – vychádzali z neďalekej opustenej dediny. Rýchlo som sa tam vybral a videl som známky krutého boja.“

Oly vtedy viac zovrel ruku svojej milej pri pomyslení, čím si musela prejsť, ale nebol schopný sa na ňu pozrieť. Venoval Renovi pevný pohľad a pokračoval. „Po tom, čo som našiel jej plytký hrob, som prosil Samen a Gomen, aby jej duša našla pokoj. No vtedy som v neďalekých kríkoch zazrel vlka a vedel som, že to chúďa nedostane pokoj ani po smrti, lebo jej krv privábila divú zver.

Preto som sa ju rozhodol vykopať náradím, ktoré tam muži nechali, a spraviť jej riadny hrob, v ktorom bude môcť odpočívať. Ale hneď, keď som odkryl jej hlavu, vykašlala krv – bola stále nažive. Síce bola na pokraji smrti a pochyboval som, že tie rany prežije, ale spravil som pre ňu všetko, čo bolo v mojich silách.“

„Oly ma vytiahol priamo z rúk smrti a staral sa o mňa veľmi dlho, kým som nabrala vedomie. Nikdy ku mne nikto neprejavil toľkú láskavosť a starostlivosť,“ povedala Nina a Oly jej úsmev opätoval.

Monika mala dojatý výraz na tvári, keď si vypočula čím si museli prejsť tí dvaja, aby sa našli.

„Preto mi ver, ak ti poviem, že som na vašej strane,“ pozrela Nina nesporne na Rena.                 

Komentáre

  1. Odpovede
    1. Ano, majú smutné "backstory", ale vďaka tomu sa našli ❤

      Odstrániť
  2. Iris se nám pěkně vybarvuje! Pěkná backstory ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára