DRAČIA PERLA - V krčme madam Madlen

Monika sa veľmi potešila, keď prestúpili prah dvier, kde mal byť Ren, ale jej úsmev rýchlo zmizol, lebo ho tam nenašli.

„Kde je?“ otočila sa k Loren, ktorá zdvihla ramená na znak, že netuší.

„Hovorila som mu, aby na nás počkal tu. Neviem, kam šiel,“ s tým Astrin vyšla na chodbu a opatrne kukla zo schodov dole do krčmy, pričom dávala pozor, aby si ju hostia nevšimli.

Dievčina z druhého sveta vykukla spoza nej a Loren sa k Monike okamžite otočila, aby ju stiahla na stranu. „Čo to stváraš?!“ šepla prísne. „Vieš, čo sa stane, keď ťa hostia uvidia?“

Monika len prestrašene pokrútila hlavou a Astrin si vzdychla. Zobrala kapucňu kabátca, ktorý mala dievčina na sebe, a rázne jej ju natiahla na hlavu tak, že jej siahala až k nosu. „Majú veľmi radi nové mäsko, hneď by sa na teba vrhli,“ povedala Loren pričom si ju nehanebne začala obzerať.

„Prestaň sa na mňa tak pozerať,“ odsekla Monika, pričom sa pod jej pohľadom červenala a ešte viac si stiahla kapucňu do tváre.

„Ty si taká zlatá,“ uškrnula sa Astrin. „No neboj sa, Ren ťa nedá, len sa ho musíš držať.“

„A to mám akože ako urobiť, keď ani neviem, kde je?“ odfrkla dievčina.

„Zahliadla som ho pri bare, rozprával sa s Madlen,“ kývla rukou Loren, aby sa netrápila.

„Kto je Madlen?“

„Pre teba to je madam Madlen a je to tamtá veľká ženská,“ ukázala pomedzi zábradlie schodov na krčmárku s dlhými čiernymi vlasmi vypnutými dohora. „Je to majiteľka.“

Monika si vtedy všimla Rena, ktorý nedočkavo na niečo čakal pri bare.

„Ako je možné, že takéto miesto vedie žena?“ zašomrala Monika skôr pre seba, ale Loren ju počula. Zase ju odtiahla na bok, aby ich nikto nevidel a zdvihla prísne prst.

„Nemala by si mať toľko predsudkov, moja milá. Madlen dala týmto dievčatám strechu nad hlavou, jedlo a prácu.“

Keď povedala slovo PRÁCU, Monika vypustila pohŕdavý zvuk.

„Teraz nie si na území Zeleného draka, kde si chlapi vážia svoje ženy. Na území kráľovnej Iris má chlap vo svojom domove, ak jej predtým verne slúžil, hlavné slovo. Môže mať toľko žien, koľko dokáže uživiť a so slúžkami si môže robiť beztrestne čo len chce. Jediným útočiskom týchto zneužívaných žien je Hattapi. Je to najväčšie obchodné mesto dračích potomkov, neutrálne územie, kde neplatia pravidlá kráľovnej Iris. No majitelia týchto žien si pre ne môžu kedykoľvek prísť, ak nie sú pod ochranou niekoho ako je Madlen.“

„No a prečo neujdú proste niekam úplne inam?“ nerozumela Monika.

„A kam prosím ťa? Rody drakov sa medzi sebou nemiešajú,“ krútila hlavou Loren.

„Prečo?“

„Ach, ty toho o tomto svete vieš fakt málo,“ vzdychla Loren a ukázala dievčine, nech sa presunú do Renovej izby, kde pokračovala.

„Ide o to, že každé dračie teritórium je presiaknuté silou jeho vládcu. Keby teda napríklad niekto z rodu Ohnivého draka chcel ísť žiť na územie Zeleného draka, po jednom cyklu mesiaca by ho skolila hrozná choroba, lebo jeho telo by si nebolo schopné zvyknúť na novú silu vo vzduchu.“

Monika si vtedy zamyslene sadla na posteľ.

„Takže ako vidíš, jediný možný útek pre tieto ženy je sem. Ide stále o územie Ohnivého draka, čiže jeho energiu cítiť vo vzduchu, ale tu nie sú slúžky – tu môžu byť slobodné.“

„A čo sa stane, ak si pre nich prídu ich majitelia?“ spýtala sa Monika s obavami pre dievčatá.

„Tak od toho som tu ja,“ usmiala sa Loren a sadla si k nej na posteľ.

„Ako to myslíš?“ otočila sa k nej dievčina, pričom sa od nej trochu odsunula.

„Hovorila som ti, že som Astrin. To znamená, že som schopná vniknúť niekomu do hlavy a donútiť dotyčného vidieť veci tak, ako chcem ja.“

„Moment, ty sa dokážeš zahrávať s niekoho mysľou?“ uisťovala sa Monika.

„Áno a niektorí mi za to i platia. V prípade, že príde majiteľ nejakého dievčaťa a Madlen sa s ním nedokáže dohodnúť po dobrom, tak zavolá mňa. Trochu mu to v hlave preskladám a všetko je v poriadku. Potom tu sú zákazníci, ktorí si chcú splniť nejakú túžbu, ktorú vo svojom živote nikdy nedostanú, a tak prídu za mnou, aby som im ich fantáziu v hlave splnila.“

„Oni nepoznajú, že je to len v ich hlave?“ divila sa Monika.

„Kým nevenujú pozornosť chybám v mojej ilúzií, tak nie.“

„A odkiaľ viem, že teraz nie si v mojej hlave?“ spýtala sa jej opatrne Monika, pričom sa od nej zase odtiahla.

Loren to zobrala ako výzvu a priklonila sa k nej. „To by som si s tebou už robila, čo chcem,“ uškrnula sa na ňu zvodne a vtom sa otvorili dvere izby.

Stál tam Ren, ktorému jedno obočie vyskočilo dohora. „Prečo zase provokuješ Loren?“ spýtal sa otrávene a žena sa ladne zdvihla. Podišla k mužovi a pohladila ho po tvári.

„Nemôžem si pomôcť,“ uškrnula sa na neho, no keď muž nahodil nezaujatý výraz, jej úsmev zmizol. „Len ty mi to furt kazíš,“ ohrnula nosom.

„Chvíľu ešte zostaneme – tak do obeda. Mohla by si sa predtým vrátiť sem, aby nás madam Madlen nepodozrievala?“ opýtal sa jej Ren.

„Myslela som si, že sa ponáhľaš na bratovu záchranu,“ odvetila prekvapene Loren.

„Ešte musím na niekoho počkať. Tak vrátiš sa alebo nie?“ dožadoval sa odpovede.

„Dobre, dobre, keď tak pekne prosíš,“ Loren mávla rukou do vzduchu, nech ju s tým už neotravuje a zmizla za dverami.

Ren sa vtedy pozrel na Moniku a začal si ju obzerať.

„Čo je?“ opýtala sa dievčina nesvoja. Potom jej až došlo, že je v Loreniných šatách a pozrela na seba. „Myslíš, že to nie je dobré? Mne sa to celkom páči, asi len v týchto šatách od nej nevyzerám ako pobehlica,“ zhodnotila svoj výzor Monika.

„Je to dobré,“ povedal Ren vecne a sadol si vedľa nej na posteľ. Vtom jej strčil do ruky látku, v ktorej bolo niečo zabalené. Monika sa na to prekvapene pozrela a Ren sa k nej priklonil a ovoňal ju. Dievčina k nemu preľaknuto otočila hlavu a ich tváre sa zrazu ocitli veľmi blízko seba. Chvíľu obaja prekvapene hľadeli do očí toho druhého a vzduch medzi nimi zhustol. Monike skoro vyskočilo srdce z hrude a Ren nasucho prehltol.

Keď sa však Ren uvedomil, pozrel do boku a priam zoskočil z postele. „Už z teba necítiť druhý svet. Najedz sa,“ a ukázal na látku v jej lone a podišiel k oknu. Monika okamžite rozviazala uzol a uvidela tam malý bochník chleba. Nervózne si z neho odtrhla, pričom jej srdce ešte stále bilo ako o závod. Vložila sladké pečivo do úst a snažila sa nemyslieť na trápny moment, ktorý medzi nimi pred chvíľou nastal.

Pri okne Ren prekrížil ruky na hrudi a pozrel von.

„Ty nechceš?“ pozrela na neho Monika z postele.

„Už som mal, len si daj,“ povedal milo, pričom na ňu ani nepozrel. Jeho oči zamyslene hľadeli na ľudí vonku a niekoho hľadali.


Keď Monika dojedla, zložila látku, v ktorej bolo jedlo, na posteľ a podišla k Renovi.

„Loren si povedal, že na niekoho musíme počkať. Koho?“ opýtala sa so záujmom.

„Jeho meno je Oly. Je to jeden z mojich bojovníkov, ktorých som poslal na územie Ohnivého draka špehovať, po tom, čo na trón nastúpila kráľovná Iris. Chcel som vedieť o novej vládkyni všetko, čo sa dalo.“

„Ako dlho už je na tomto území?“

Rena jej otázka prekvapila, ale odpovedal: „Odvtedy už ubehli skoro tri cykly mesiaca.“

„A myslíš, že je ešte nažive?“ Muž zdvihol prekvapene obočie a Monika pokračovala. „Loren mi vysvetľovala, že sa dračí potomkovia nemôžu dlho zdržiavať na území iného draka, než ku ktorému rodu patria.“

„Aha,“ vypadlo z Rena a znovu pozrel von oknom. „To je síce pravda, ale Oly je z lesa Niú, je to Rinku.“

„Ako to, že pre teba pracuje niekto z rodu Rinkov?“ nerozumela Monika.

„Oly bol v Gaa vtedy, keď ja. Lenže on nezdedil plnú moc svojho otca, a preto výcvik na Senlin nebol schopný dokončiť. Bola to pre neho strašná hanba a už sa nedokázal vrátiť domov. Vtedy som mu navrhol, aby šiel so mnou do dediny Zeleného draka.“

Ren si pretrel oči a Monika si všimla, že vyzeral dosť uťahane. Zahanbene pozrela do zeme, lebo si uvedomila, že to z NEJ je taký unavený – dosť dlho ju niesol na chrbte v lese Niú.

„Nechceš si zatiaľ odpočinúť?“ spýtala sa ho tíško, ale on len pokrútil hlavou. „Do obeda je ešte dosť času, prospelo by ti to.“

Ren na ňu prižmúrenými očami pozrel a povedal: „Na tomto mieste by som nezaspal, vieš akí divní ľudia sú dole?“

„Ja ťa ochránim, ak ti ide len o to,“ vycerila na neho zuby Monika a Renovi ušiel úsmev. Túžiac po odpočinku pozrel na lôžko a potom na dievčinu, ktorá ho chytila za pažu a odtiahla k posteli.

„Myslím to vážne,“ povedala prísne. „Pospi si!“ a ukázala na posteľ.

Rena nebolo nutné dlho prehovárať, len s úsmevom prekrútil oči, zložil si zbrane z chrbta na zem, tak aby ich mal prípadne po ruke, a ľahol si.

Monika sa vrátila k oknu a zatiahla záclony. Potom si sadla na široký parapet a cez malú škáru medzi látkami sledovala ľudí na ulici. Vyzerali tak obyčajne a predsa, väčšina z nich bola z dračích línií. Znelo to tak fantasticky, ale koniec koncov boli väzňami vo svojich vlastných krajoch. Nemohli žiť na teritóriu iného dračieho potomka, len tam kde sa narodili...

Dievčine napadlo, že ak by to bolo v jej svete rovnako, nemohla by odcestovať študovať do Prahy. Nikdy by neokúsila voľnosť a nezískala samostatnosť. Síce by teraz nesedela ani v inom svete, ale aj tak by svoje skúsenosti a zážitky z Prahy nevymenila.

Ako tak uvažovala, zaplietla si vlasy a potom obrátila pohľad k Renovi. Chvíľu sledovala, ako pokojne spí. Vtedy si vybavila moment, keď ich tváre boli blízko seba, a srdce jej poskočilo. Okamžite sa znovu pozrela von oknom a snažila sa myslieť na všetko iné, len nie na to.

***

Keď už bolo slnko pomerne vysoko, ozvalo sa jemné klopanie a Monika si stiahla kapucňu viac na hlavu, pričom sa spod nej pozrela na dvere. Do izby vošla Loren a šibalsky sa usmiala, keď uvidela, že Ren spí. Opatrne privrela dvere, aby ho nezobudila, a pomaly sa k nemu priplížila.

„Čo to robíš?“ zoskočila z parapety Monika a pevne sa postavila. Loren sa dievčiny zľakla, keď uvidela, ako sa jej zablysli jasnozelené oči. Ren sa vtedy zobudil a nechápavo pozrel na dievčatá.

„Čo sa deje?“ opýtal sa opatrne, čím preťal ticho, ktoré nastalo.

„Tvoja milá je nejaká napätá,“ mávla rukou Loren. „Nedovolí mi na tebe robiť ani nevinné vtípky,“ povedala Loren tváriac sa flegmaticky, čím sa snažila zakryť, že sa Moniky naozaj zľakla. Väčšinou ona bola tá, ktorej sa báli, a toto bol pre ňu nový pocit.

Ren podišiel k Monike, ktorej ešte stále žiarili oči, a opatrne si položil ruku na jej rameno. Vtom potriasla hlavou a bola to zase ona. Ren na ňu otázne pozrel, ale nič nepovedala. Vyšmykla sa spod jeho ruky a vrátila sa k oknu.

Muž venoval Loren škaredý pohľad a žena klapla rukami, aby prelomila tú napätú atmosféru. „No, tak. Ja som prišla, lebo si to chcel, a chcela som ti povedať, že ten tvoj spoločník, na ktorého si čakal, sedí dole v krčme.“

Ren na ňu prekvapene pozrel: „Ako môžeš vedieť, ako vyzerá?“

„Neviem naisto, že je to on, ale ten fešák odmieta všetky naše slečny, takže si myslím, že patrí k tebe,“ podpichla ho Loren.

„Dobre, tak ja na vás počkám zase pri tom voze vonku,“ povedala na to Monika a bez toho, aby sa na nich pozrela, vykĺzla z izby.

Mladík pozrel prísne na Loren, kým si pripevňoval svoje zbrane na chrbát. „Čo si jej urobila?“

„Ja? Nič?“ zdvihla obranne ruky Loren a tvárila sa ako neviniatko.


Monika sa nenápadne prešmykla chodbou a tajným priechodom, pričom v nej vrela neobvyklá zlosť. Vôbec netušila, odkiaľ pramenila, ale nebolo to kvôli Loren. Mala pocit, akoby ten hnev ani nepatril jej. Dievčina si snažila vybaviť, na čo myslela tých pár hodín na parapete, po tom, čo sa snažila odviesť pozornosť od Rena, ale nedokázala si spomenúť.


Keď Monika prešla zadným východom a denné svetlo jej udrelo do očí, na moment ju to oslepilo. Odvrátila hlavu do zeme a zrazu si vybavila odraz v okne – videla Zeleného draka. Hľadel na ňu presne ako predtým, v jej vidine pri výcviku s Tomenom, pričom vyžaroval energiu omamujúcu zmysly. Mala pocit, že sa jej snažil niečo povedať, ale ona tomu nerozumela. Následne začula Lorenine tiché klopanie na izbové dvere a vytrhla sa z tranzu. Monike to prišlo ako chvíľa, ale zase okolo nej čas nemilosrdne ubehol.

Zaujímavé bolo, že do tejto chvíle si na to nevedela spomenúť, ale frustrácia z toho zážitku v nej zostala. Toto bolo už druhý krát, čo sa jej drak snažil niečo povedať a ona mu nerozumela.

Monika vtom zastavila pohľadom na náramoku od Tomena. Jeden zo symbolov žiaril červenou farbou, akoby sa práve rozpálil. Vtedy jej to došlo, TOTO im bránilo v komunikácií.

Naštvane si odfrkla a kopla do kameňa na zemi. Uvedomila si, že kým bude mať náramok na ruke, Sokar s ňou nebude vedieť hovoriť, a keď už náramok nebude mať, tak ani moc Zeleného draka. Tak sa zdá, že sa nikdy nedozvie, čo jej chcel povedať.

V Monike vrela zlosť keď zahla k vozu so slamou. Tam narazila na chlapa, ktorý za krčmou práve močil, a ona si rýchlo stiahla kapucňu do tváre.

„Ale, ale, zlato. No tak, keď si už videla, aký som obdarený, ukáž aj ty mne, čo máš,“ zakričal za ňou opito a rýchlo ju dobehol. Predtým, ako jej dokázal položiť ruku na rameno a strhnúť k sebe, jeho nohu chytil koreň, ktorý vyrástol zo zeme, a obmotal sa okolo jeho členku.

Monika sa na opilca ani nepozrela, len mu ostala stáť chrbtom. Cítila sa trochu uvoľnenejšie, keď používala silu Zeleného draka.

„Ty štetka, to robíš ty?!“ ziapol po nej chlap a ďalší koreň vyletel zo zeme, pričom sa mu obtočil okolo úst ako lano. Monika sa usmiala, cítila sa o stupeň lepšie. Chlap sa po nej rozohnal rukami a chcel ju schmatnúť, ale nedočiahol. Ďalší koreň prelomil zem a obtočil sa okolo jeho trupu, spútajúc mu ruky.

„Ďakujem ti, toto mi pomohlo,“ povedala Monika, pričom sa na muža otočila jasnozeleným pohľadom. Chlap vtom pochopil, do koho sa to pustil, a celý sa roztriasol. Začal cez zapchaté ústa prosiť o milosť, ale Monika bola opitá mocou a postupne navíjala okolo mužovho tela korene. Už mu ostal odkrytý len kúsok hlavy, keď Monika začula od krčmy zvuky. Rýchlo poručila neďalekému stromu, ktorého korene využívala, aby si chlapa privinul k svojmu kmeňu a zakryl jeho telo listnatými konármi.

„Nemôžem dovoliť, aby si ma prezradil,“ šepla Monika opilcovi, ktorého od maskovania vôbec nebolo vidieť, práve vtedy, keď spoza krčmy vyšiel Ren.

Monika sa pohotovo otočila a vyčarovla na tvári obrovský úsmev, pričom za chrbtom rukou riadila korene, ktoré kompletne zahalili muža, čím mu obmedzili prístup ku kyslíku.

Ren podišiel k Monike v sprievode pekného muža. Oly bol od Rena trošku vyšší a vyzeral i mladšie. Mal úzku tvár s fúzmi a malou briadkou, pričom jeho špinavoblond vlasy mu padali do tváre, ale len na jednej strane, druhú polovicu hlavy mal vyholenú.


„Monika, toto je Oly,“ ukázal Ren na mladíka a dievčina sa na neho usmiala, lebo sa opilec za jej chrbtom konečne udusil.


Komentáre

  1. Super, líbí se mi trochu delší díly! Jen tedy přípomíná mi Oly správně jednoho známého?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ano, pripomína ti správne toho nášho známeho :D ale budú si podobný len výzorom ;)

      Odstrániť
  2. Tak to jsem zvědavá, co jsi mu vymyslela ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ejha, Monike to začína stúpať do hlavy :D Ale dobreee, ja mám rada, keď s veľkou mocou prichádza opojná nezodpovednosť :D
    A som zvedavá, čo je zač Oly :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to som rada, že sa ti páči Monikina zmena. Ako som to totiž písala, išlo mi to priamo "na papier" samo od seba :D totálne neplánovane :D a nebola som si istá, či som nezašla trochu ďaleko.

      Odstrániť
  4. Super to bolo ako vždy. :D Holt s veľkou mocou prichádza zodpovednosť. Ale Moniku mám rada. :) Ale Ren je top. ❤ xd
    Škoda, že blog.cz zas štrajkuje, na blogspote sa mi horšie komentuje. Ale dess máš dobrý. ;)

    Ami

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Á, ty to ešte stále čítaš! To som rada! :D

      Ano, blogspot je trochu komplikovanejší :/ ale ďakujem za komment ;)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára