DRAČIA PERLA - V dedine Zeleného draka
Monike prišlo, že sa jej
pootočil i žalúdok a zahmlilo sa jej pred očami. Našťastie ju Ren držal za ruku
a nenechal ju spadnúť.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej
nežne, ale Monika s odpoveďou počkala až do chvíle, čo si bola istá, že nebude
zvracať.
„Myslím, že už je to dobré.“
Keď tie slová dopovedala uvedomila si, že je v Renovom náručí a okamžite z jeho
objatia vykĺzla. Cítila, ako jej tvár štípe červeň a radšej sa mu otočila
chrbtom. Jej oči zrazu zaregistrovali, že už nie sú v pivnici pána Longa a
začala sa obzerať po malej miestnosti. Boli v akejsi drevenej stavbe, kde okrem
vyrezávaného dreveného oltára v strede útleho priestoru, boli na stenách len
poličky s rôznymi fľaškami. Monika ale mala z toho miesta divný pocit, akoby
steny vyžarovali energiu. Vyvolala preto moc Zeleného draka a s jeho
jasnozeleným pohľadom sa obzrela po miestnosti. V tom momente dievčine padla
sánka. Steny boli zdobené jasnozeleným písmom podobným tomu, čo mala na náramku
od Tomena. Vyzeralo to, akoby celá miestnosť slúžila na vyobrazenie mýtického
príbehu Zeleného draka, ktorého história pokrývala všetky steny. Texty
doplňovali nádherné maľby drakov, z ktorých ju najviac zaujala tá, kde sa tri
majestátne draky týčili nad štvrtým a pazúrmi mu siahali do tela.
„Čo to je?“ otočila sa k
Renovi ukazujúc na stenu.
„Neviem, ja tie obrazy na
stene nevidím. Sú určené len očiam tých, čo majú moc Zeleného draka.“
Monika trochu sklamane
prikývla a pozrela na oltár, pomocou ktorého prestúpili do tohto sveta. V
skutočnosti to bol orezávaný kmeň stromu, ktorý vychádzal spod podlahy, s
koreňmi stále v zemi. Vďaka sile Zeleného draka mohla dievčina vidieť skutočnú
krásu tohto diela. Bolo zdobené žiarivými ornamentami, ktoré viedli hore do
vytesanej podobizne draka.
„Vypi odvar so slzou, čo ti
dal Long,“ odvetil po chvíli Ren a Monika odtrhla oči od oltáru. Vytiahla
fľašku z vačku nohavíc a vypila jej obsah. Bol dosť kyslý a jej tvár sa
vykrivila až tak, že sa Ren nedokázal ubrániť úškrnu.
„Rozumieš mi?“ spýtal sa jej a
Monika si uvedomila, v pozadí Renových slovenských slov počula inú reč. Bolo
to, ako keď človek pozerá starý prekladaný film, kde úplne nestlmili pôvodný
zvuk.
„Áno,“ odvetila v Renovom
jazyku. „Ale toto je fakt zvláštne,“ usmiala sa trochu nesvoja.
„Zo začiatku ti to tak bude
pripadať, ale potom sa naučíš zvuk v pozadí ignorovať,“ dodal vecne. „Keď
vyjdeme zo svätyne, tak sa drž za mnou a buď pripravená sa brániť.“
„Čože? Prečo? Myslela som si,
že sme v tvojej dedine,“ pozrela na neho panicky dievčina.
„To síce sme, ale odkedy
východné kmene nemajú v rukách moc Zeleného draka, tak si začali Houréni
dovoľovať. Prechádzajú na naše územie a podľa mojich správ už dokonca obsadili
teritórium dvoch z našich kmeňov. Táto dedina nie je ďaleko od ich územia,
takže musíme byť ostražití.“
Monike sa rozbúšilo srdce, ale
nebála sa. S Hourénmi si dokázala poradiť už v jej svete a to ešte nedokázala
plne ovládať moc Zeleného draka. Teraz si bola vo svojich schopnostiach istá a
celkom sa potešila, že bude môcť silu použiť.
Renovi teda len prikývla, že
rozumie a on opatrne otvoril dvere svätyne. Vtom do rámu dverí vletela malá
dýka a Monika sa prestrašene pozrela smerom, z ktorého priletela.
Neďaleko nich stál mladý
blonďavý chalan a ceril na nich zuby. „Ren?“ spýtal sa trochu neisto.
„Elion,“ pozrel na chlapca s
úškrnom Ren a ten k nim podišiel.
„Hej! Elion, kde viazneš!?
Malen na vás už čaká,“ pribehol k nim ďalší vychudnutý mladý chalan a zarazene
pozrel na Rena. „Kto je to?“ opýtal sa mladík Eliona.
„Neblbni Ganni, však to je
Ren,“ odvetil mu kamarát.
„A si si istý? Ja si teda Rena
jasne vybavujem a ten vyzerá ako starý otrhaný chlap,“ povedal Ganni rázne.
„Starý?“ naskočila na Renovom
čele nahnevaná žilka. „Komu ty hovoríš starý?! Ty vyziabnutý skrček!“
„Vidíš, je to on!“ skríkol
Elion a aj s Gannim otočili pohľad na Moniku. Tá sa dostala do rozpakov,
opatrne zdvihla ruku a zamávala im na pozdrav.
„A čo by Ren robil s tak
pekným dievčaťom?“ spýtal sa Ganni Eliona a ten začal zamyslene prikyvovať.
„Máš pravdu, tak to nie je
Ren!“ skríkol Elion.
Renovi to už nedalo a rozohnal
sa po chalanoch so svojou tyčovitou zbraňou, ktorá mala obrovskú čepeľ na
konci. Obaja sa jej ladne vyhli. Elion si vytiahol spoza opasku niekoľko malých
dýk bez rukoväte, ktoré sa mu šikovným pohybom ruky rozmiestnili rovnomerne
medzi prsty a Ganni vytasil krátky široký meč.
Ako prvý na Rena zaútočil
Ganni. Rozbehol sa k nemu a s výskokom namieril útok na jeho hlavu. Ren otočil
v ruke zbraň a zachytil jeho meč medzi háky svojej čepele. V tom momente na
Rena namieril útok z boku aj Elion a začal sa ostrý boj.
Monike ale pripadalo, že
chalani len tak blbnú a až tak ju to nezaujímalo. Bola predsa v druhom svete a
ten chcela vidieť. Opatrne teda vystrčila hlavu zo svätyne a obzrela sa po
okolí. Po svojej pravici uvidela krásne priezračné jazero, ktorej hladina hrala
odtieňmi červeného západu slnka. Obklopovali ho zo všetkých strán stromy rôznej
veľkosti a tvaru, boli tam i druhy, ktoré v živote nevidela. Z ľavej strany
viedol do jazera menší poloostrov, ktorý pokrývala tráva.
Keď sa otočila chrbtom k tomu
idylickému výhľadu, uvidela roztrúsené malé roztomilé domčeky, ktoré tvorili
dedinu Zeleného draka.
Moniku z pokojného obzerania
okolia vytrhlo tresknutie a pozrela sa na chlapcov. Elion s Gannim ležali
odzbrojení a udychčaní na zemi, pričom sa nad nimi týčil Ren, ktorý sa ani len
nezapotil.
„Už viem, prečo je s ním!“
skríkol Ganni a Elion na neho otázne pozrel. „Uniesol ju!“
„Neštvi ma lebo ťa podrežem!“
odsekol Ren. „Ona má v sebe moc Zeleného draka,“ ukázal hlavou smerom k Monike
a chalani si ju zo zeme začali obzerať. Bola mierne nervózna, ale pristúpila k
nim.
„Ahojte, ja som Monika,“
usmiala sa na nich a chlapci pohotovo vyskočili na nohy.
„Monika, tak zvláštne meno,“
začal Elion.
„Ale je to krásne meno,“
skočil mu do reči kamarát a okamžite sa predstavil. „Ja som Ganni,“ udrel si
pri tom do hrude chalan s polodlhými hnedými vlasmi, ktorý mal cez čelo omotaný
obväz.
„A ja Elion,“ odstrčil blonďák
Ganniho bokom a postavil sa hrdo pred Moniku.
„Teší ma,“ usmiala sa na nich
dievčina.
„Dobre, to by stačilo. Kde je
Malen?“ spýtal sa prísne Ren.
„Je hore na pevnosti a kazí
ostatným zábavu,“ pohodil rukou Ganni.
„Prišli ste včas!“ dodal
Elion. „Nadránom na nás zaútočili Houréni už druhýkrát a my sme ich odbili ako
nič! Dnes večer sa bude oslavovať!“ Ganni pri jeho slovách hrdo ukazoval na
svoje zranenie na hlave, získané práve v spomínanom boji.
Renova tvár ale zvážnela. Ak
skutočne odbili Hourénov, prečo ich veliteľ naďalej trvá na prísnom dodržaní
hliadky?
„Poď,“ povedal vážne Monike.
Tá keď uvidela jeho výraz tváre, poslúchla bez jediného slova.
Obišli chalanov a vybrali sa
smerom k niekoľkometrovej pevnosti, ktorá sa týčila v diaľke. Kráčali na
pomedzí dediny a krásnej prírody, ktorej klenotom bolo to jazero. Ako
prechádzali dedinou, tak sa smerom k nim pár ľudí otočilo a buď si ich so
záujmom obzerali, alebo zdravili Rena – mal úctu mnohých z dedinčanov.
Monika sa nesmelo obzerala po
obyvateľoch dediny Zeleného draka. Muži pôsobili na dievčinu veľmi drsne a
neohrabane. Väčšinou mali oblečenú nejakú tuniku, alebo košeľový vršok. Ruky
mali plné práce – chystali si zbrane. Celkovo bolo vo vzduchu cítiť napätú
atmosféru. Síce boli po boji, ale vyzeralo to, že sa pripravujú na ďalší.
Keď Ren s Monikou vyliezli na
pevnosť, dievčina si všimla rozdiel medzi mužmi tu a dole v dedine. Títo boli
bojovníci, mali na sebe odev z pevnejšej látky, ktorá ich viac chránila v
prípade boja. Veľa bojovníkov vrúcne zdravilo Rena, keď vedľa nich prechádzal,
ale on sa u nikoho dlho nezdržal.
Zamieril i s Monikou v pätách
k staršiemu mužovi s vyholenou hlavou a dlhou sivou bradou.
„Á, Ren. Rád ťa vidím
chlapče,“ povedal veliteľ s vrúcnym úsmevom a potľapkal Rena po pleci.
„Aj ja teba Malen.“
„A kto je toto krásne
stvorenie?“ pozrel Malen na Moniku, ktorá so zmäteným úsmevom zažmurkala očami.
„Toto je Monika,“ odpovedal
Ren.
„Vitaj,“ pokynul Malen hlavou
na pozdrav a dievčina ten pohyb napodobnila.
„Počul som, že Houréni už
dvakrát zaútočili,“ vybafol okamžite vážnym tónom Ren.
„Áno a nejak sa mi to nezdá,
až príliš ľahko sme ich odbili,“ odvetil veliteľ hľadiac do diaľky na oblaky
sfarbené krásnymi červenými odtieňmi zapadajúceho slnka. „Poznáš ma, radšej som
opatrný,“ dodal po chvíli s odľahčujúcim úsmevom, „no vy sa nemusíte týmto
trápiť, choďte a zabavte sa na oslave nášho víťazstva.“ Malen následne
pristúpil k Monike a ukázal rukou k dedine, ktorú mohla z vrchu pevnosti celú
vidieť. Lúče slnka tomu miestu pridávali zvláštny hrejivý pocit a aj napriek
napätiu, ktoré na okolí vládlo, to tam vyzeralo čarovne.
„Teraz sa to ešte nezdá, ale po
západe slnka sa začne skutočná veselica,“ povedal jej Malen.
Zdravím... jsem tím vyloženě potěšen, musím uznat.
OdpovedaťOdstrániť[1]: díky... teda myslím, ten smajlík ma tam mätie
OdpovedaťOdstrániťTáto časť sa ti rozhodne podarila, je zábavná a ľahko som sa s ňou zžila :)
OdpovedaťOdstrániť[3]: To som rada, že sa ti to doťahovanie páčilo, lebo som to skoro vynechala Rozmýšľala som totiž či urobiť kapitolu vážnejšiu, ale potom som nemala srdce to vynechať.
OdpovedaťOdstrániť[4]:Podľa mňa je len dobre, že si to trocha odľahčila. Pôsobilo to osviežujúco a tak normálne, ako typickí vidiecki chlapci (písala si, že je drak prepojený so svätyňou v Renovej dedine - pekne sa to prepojilo a bolo to cítiť :) )
OdpovedaťOdstrániťLíbí se mi to, je to takové dokonalejší, pěkné...
OdpovedaťOdstrániť[4]: Súhlasím s LM, dobre že si to tam napísala, toto je dobrý príklad toho, že trochu humoru premení dobrú časť na ešte lepšiu. :) Len tak ďalej!
OdpovedaťOdstrániť[6]: to som rada
OdpovedaťOdstrániťPrečo tu nie je môj koment? Ja to začnem čítať a potom...ved to som už čítala. Scrollnem na komenty a nikde tu nie som. Ako je to možné?
OdpovedaťOdstrániť