DRAČIA PERLA - Dlho očakávaná správa
Bol piatok večer a Monika
hľadela na plechový náramok na svojej ľavej ruke. Prstami pomaly prechádzala po
jeho vydutých symboloch a rozmýšľala nad tým, aké by bolo cítiť plnú moc
Zeleného draka. Už takto jej každučký kúsok tela priam vibroval od tej sily. To
čo teraz dokázala urobiť, ako manipulovala so silou v rastlinách – tá moc jej
priam opantávala zmysly a náramne si posledných pár dní výcviku užívala.
Mesačný svit vstupoval cez
veľké okno do tmavej kuchyne, kde sedela pri jedálnom stole. V mysli blúdila v
Renovom svete, predstavovala si, čo tam na ňu čaká a nevedela, či sa na to teší
alebo sa toho bojí. Po chvíli vypustila všetky svoje myšlienky z hlavy a
zdvihla ruku nad Luciinu mäsožravú rastlinu, ktorá bola na stole. Vďaka jej
moci ožila a kvety, ktoré pripomínali ústa, sa začali priam zúrivo po okolí
pohybovať hľadajúc svoju korisť. Monike to prišlo náramne vtipné, ale keď vo
dverách uvidela Rena, zľakla sa a rastlinka opadla späť do svojho nehybného
stavu.
„Čo robíš?“ spýtal sa jej
prísne Ren, nepáčilo sa mu, keď svoju moc používala na hranie. Už takto si
párkrát všimol, že svoju silu zneužíva. V prípade, keď ju niekto naštval na
ulici – že do nej napríklad drzo drgol – nechala vyrásť neďaleký koreň stromu,
aby sa dotyčný potkol. Síce boli jej odplaty neškodné, ale Ren sa obával, že na
ňu tá sila pôsobí viac, než si uvedomuje.
„Nič,“ odfrkla, vstala a
odišla do Luciinej izby.
***
Ďalší deň sa Monika zobudila
do sychravej soboty, ale jej tvár i napriek tomu zdobil široký úsmev. Na obed
sa totiž mala stretnúť so svojimi kamarátmi v pizzerii neďaleko ich školy.
Tréningy jej šli tak dobre, že Tomen navrhol deň voľna. Monika sa na to veľmi
tešila. Konečne sa mohla zbaviť Rena s jeho prísnymi pohľadmi a užívať si svoj
vysokoškolský spoločenský život.
V pizzerii sa stretla s
Petrom, Katkou a Verčou. Všetci to boli jej spolužiaci z oboru, ktorých mohla
naozaj nazývať svojimi priateľmi. Peter a Katka pochádzali zo Slovenska a i
napriek tomu, že Katka bola z Monikinho rodného mesta, stretli sa až na vysokej
škole. Monika niekoľkokrát uvažovala nad tým, aké by bolo, kebyže sa s od nej
vyššou milou brunetou s polodlhými vlnitými vlasmi a krásnym úsmevom, stretne
skôr. Ale hlavne sa tešila, že sa stretli aspoň v Prahe.
Konkrétne sa našli, aj s
Veronikou, na zoznamovacom kurze pre prvákov, ktorý Univerzita Karlova tradične
usporadúvala v kempe uprostred prírody. Tieto ich prvé vystrašené študentské
dni, strávené mimo civilizáciu, zblížilo dievčatá a odvtedy sa ich priateľstvo
len rozvíjalo.
O tom, že v bojových
podmienkach sa tvoria tie najpevnejšie priateľstvá, svedčí i Monikin vzťah s
Peťom. S hnedovlasým mladíkom s okrúhlou tvárou a miernym strniskom sa dievčina
zblížila na povinných hodinách plávania. Na začiatku ich štúdia boli totiž
obaja slabí plavci a naspídovaná učiteľka plávania ich veselo stresovala v
hlbokom bazéne.
V pizzerii Peter rozprával
historky z laborky, v ktorej začal pracovať na svojej bakalárke, a dievčatá
tiež hovorili svoje predstavy o tom, akému výskumu by sa chceli v budúcnosti
venovať. Následne sa ich rozhovor obrátil na ostatných z ich oboru, na to kde
pracujú a na rôzne pikošky o nich.
„... počula som, že už začala
chodiť s niekým novým. Nie?“ pozrela Katka na Veroniku.
„Ještě ne oficiálně. Byli
venku jen dvakrát, ale Kamile se moc líbí,“ uškrnula sa dievčina s krátkymi
čiernymi vlasmi.
„A čo TAMTEN?“ pozrel Peter
otázne na dievčinu s gaštanovohnedými vlasmi, lebo mu nenapadlo jeho meno.
„Ren?“ doplnila neisto Monika.
„Hej. Čo Ren, prečo to
nevyšlo?“ spýtal sa Peter teraz Veroniky. Monika tiež naostrila uši, Ren jej
totiž o svojom rande odmietal porozprávať. Dokonca ani svojej RANDE
KOORDINÁTORKE, Lucii, nepovedal prečo to nevyšlo.
„Protože jí vrazil, když ho
chtěla políbit,“ vzdychla Veronika.
„Čože?!“ vyhŕkla prekvapene
Monika a aj ostatní sa zarazili.
„To ako vážne? Čo sa stalo?“
otočila sa k nej Katka.
„No neudělal to schválně, že
jo. Nejprve byli v té restauraci. Sice jí Ren připadal trochu napjatý a moc
nemluvil, ale Kamile to nevadilo.“
Samozrejme, že jej to
nevadilo, ona rozprávala za oboch, napadlo viacerým.
„Po jídle šli do parku na
procházku. Když si sedli na lavičku při západu slunce, byl pravý čas na
romantiku. Kamila naznačila Renovi, že ji může políbit, ale on to nějak
nepochopil a drcli si hlavy. To do Kamilinho plánu na krásný první polibek
nezapadalo a tak vstala z lavičky. Ren si asi myslel, že se vydala na odchod a
byl prý dost sklíčený… Nevím, mně přijde celkově dost zvláštní. No, ale aby se
necítil špatně, tak mu chtěla dát polibek alespoň na líce. Přistoupila k němu
zezadu, sklonila se k polibku a vtom jí vrazil! Říkal, že to byl reflex –
strašné fiasko! Kamile krvácel nos, prostě katastrofa! Sice se jí omlouval, ale
už ho odepsala.“
Monika sa už Renovi
nečudovala, že o tom nechcel hovoriť. Tak sa snažil! Naučil sa Luciine historky
o svojej neexistujúcej minulosti naspamäť, len aby nič nepoplietol a potom
toto. Kým Monika súcitila s Renom, ostatní ľutovali Kamilu.
Po ďalších rozoberaných
ľúbostných životoch, hlavne Peťa, ktorého dievčatá radi provokovali, sa Monika
vybrala domov.
Keď prechádzala okolo svojej
školy, na schodoch pri vstupe do budovy uvidela sedieť malého bledého chlapca.
„Tomen?“ spýtala sa
prekvapene, pričom zastavila.
„Ahoj Moni,“ usmial sa na ňu
malý Bai.
„Čo tu robíš?“ nechápala
dievčina.
„Čakal som na teba,“ povedal
vážnym tónom.
„Áno? A prečo? Dneska si
predsa nechcel trénovať.“
„Užila si si obed s
kamarátmi?“ spýtal sa zaujato Tomen, vyhnúc sa jej otázke.
„Áno, bolo to super. Od
začiatku školského roka som sa tak dobre nezabavila,“ odvetila Monika úprimne
so širokým úsmevom na tvári.
„To som rád,“ zamrmlal malý
Bai.
Dievčina stále nechápala o čo
mu ide, ale vyzeral dosť utrápene, tak si vedľa neho sadla. Nič nepovedala, len
čakala, kým začne on.
Tomena poznala síce len
týždeň, ale prirástol jej k srdcu. Vždy mal dobrú náladu a užíval si život ako
malé dieťa. Kebyže o ňom nevie, že pochádza z mocného rodu Bai, ktorý chránia
rovnováhu medzi svetmi a už prežil skoro pol storočia, tak by povedala, že je
to len roztomilý chlapec plný života. Ale teraz, keď tam vedľa nej skľúčene
hľadel do zeme, jeho tvár zostarla obavami.
„Pred chvíľou dostal Ren
správu o zajatí jeho brata,“ povedal Tomen jedným dychom. Po jeho slovách v
Monikinom tele stuhla krv. Nadišla dlho očakávaná chvíľa, bude musieť prejsť do
druhého sveta a predať moc Zeleného draka jeho právoplatnému dedičovi. Na tvári
sa jej vykreslila hrôza a malý Bai ju chytil za ruku.
„Nemal by som ti prezrádzať
budúcnosť, ale budeš v poriadku,“ usmial sa na ňu Tomen. Monika sa roztrasene
nadýchla, ale keď uvidela útechu v jeho očiach, upokojila sa.
Chlapec zoskočil zo schodov a
uklonil sa jej: „Tvoj výcvik bol úspešný, bola si moja najlepšia žiačka... síce
jediná, ale aj tak.“
Monika sa trpko usmiala, lebo
mala pocit, že sa s ňou lúči.
„Ďakujem,“ odvetila tíško.
„Začína pre teba ťažká cesta,
ale vedz, že to zvládneš a vrátiš sa do tohto sveta. Ten, kto ťa bude ale
najviac potrebovať je Ren, aj keď to nebude chcieť priznať. Rob ako uznáš za
vhodné, viac ti už nemôžem povedať. No ešte sa uvidíme,“ a s tým chlapec mávnutím
ruky zmizol.
Monike sa na tvári objavil
smutný úsmev, s ktorým ešte chvíľu ostala sedieť na schodoch pri jej škole. Keď
sa cítila dostatočne odhodlaná – nie pripravená – tak sa postavila a pozrela na
cestu vedúcu k Albertovským schodom. Napadlo jej, že tento krát ju zavedú
niekde, kde ešte nikto z jej sveta nebol.
***
Keď Monika dorazila do bytu,
okamžite sa začala baliť. Síce vôbec netušila, čo všetko bude v druhom svete
potrebovať, ale chystala sa ako na túru. Akonáhle bola pobalená, vošla do izby
Lucia, ktorá pri pohľade na jej batoh okamžite pochopila, čo sa deje. Dievčatá
sa bez slova objali a obom pri tom vyhŕkli slzy.
„Ja sa vrátim,“ odvetila tíško
Monika.
„Len aby, dosť ťažko by sa
vysvetľovalo tvojim rodičom, že si šla bojovať do druhého sveta s mojím
bratrancom.“
Monika sa zasmiala a dodala:
„Neboj, Tomen ma o tom uistil.“
„To ma teda upokojilo, keď to
povedal ten krpec,“ vybafla na ňu Lucia a utrela si slzy. Monika si tiež utrela
slzy a vyšli pred byt, kde sa ešte raz objali na rozlúčku.
Dievčatá nepatrili medzi
kamarátky, ktoré prejavujú takýmto spôsobom náklonnosť, ale toto bola výnimočná
situácia – nie každý deň ide vaša kamarátka do iného sveta zachraňovať
následníka moci Zeleného draka z rúk nepriateľa. Monika pri tom druhom objatí
ale myslela na svojich rodičov a sestru, s ktorými sa nemohla rozlúčiť, lebo by
tušili, že niečo nie je v poriadku, a potom by jej Lucia nevedela kryť chrbát
cez sociálne siete.
Po posledných slovách na
rozlúčku sa Monika vybrala tam, kde to všetko začalo – do reštaurácie pána
Longa.
***
Ledva vošla zadnými dverami
hostinca, skoro do nej vrazil Ren a otázne na ňu pozrel.
„Čo tu robíš? Práve som šiel
pre teba,“ pozrel na ňu zaskočene.
„Tomen mi povedal, že si
dostal správu o tvojom bratovi. Tak som tu,“ povedala Monika.
Ren vecne prikývol a naznačil
jej, aby s ním šla dole do pivnice.
„Long bude hneď dole. Prinesie
ti odvar zo slzy víly z lesa Niú. Ja sa zatiaľ tiež pripravím,“ povedal a na to
sa stratil v zadných častiach pivnice, kam nedopadalo svetlo žiarovky.
V miestnosti zavládlo ticho,
jediné, čo sa dalo počuť bolo, ako sa Ren vzadu prehrabáva krabicami. Monika si
zatiaľ sadla na schody pivnice a hľadela na muchu, ktorá narážala do žiarovky.
Srdce jej šialene bilo a jej nohy kričali po úteku, no myseľ mala pokojnú – bol
to zvláštny pocit rozporu.
Po chvíli, ktorá Monike
pripadala ako večnosť, z tmy vystúpil Ren v hnedých nohaviciach a koženej
veste, pod ktorou mal voľný biely vršok s dlhými rukávmi. Teraz na Moniku
nepôsobil tak zanedbane, ako keď ho videla prvý krát, napriek tomu, že tie šaty
boli rovnako otrhané ako tie predtým. Asi mu teraz kazil imidž ten moderný účes
od Lucie.
Zato jeho zbrane, ktoré mal
pripevnené na chrbte, boli pôsobivé. V ruke zvieral polmetrovú tyčovitú zbraň s
obrovskou čepeľou na konci, ktorá jasne hovorila, aby si s ním nikto
nezahrával.
Pán Long prišiel ako na
zavolanie.
„Á, vy už ste tu?“ povedal
prekvapene a zišiel po schodoch dole k nim. Monika sa postavila vedľa Rena a
pán Long jej podal malú sklenenú fľašu. „Tvoj odvar. Keď ho vypiješ, budeš sa
vedieť dorozumieť na druhej strane. Ale vypi ho až po tom, čo prejdete,“ poučil
ju starec a Monika si fľašku strčila do vačku tmavozelených turistických
nohavíc.
„Na druhú stranu prejdete
pomocou železného draka,“ začal vysvetľovať Long. „Prepojil som tento objekt so
svätyňou v Renovej dedine. Slúži teda ako určitý most medzi jeho svetom a
týmto. Prechod bez neho by bol veľmi zložitý a človek nikdy nevie, kde presne
by si sa mohol ocitnúť.“
Dievčina prikývla, nespúšťajúc
oči zo železného draka. Rena jej napäté sústredenie pobavilo a usmial sa pre
seba, potom ju chytil za ruku. Monika sa na neho preľaknuto pozrela, pričom sa
mierne zapýrila.
Dobré a konečne sa blížime dlho očakávanému nahliadnutiu na druhú stranu. Ani nevieš ako sa teším
OdpovedaťOdstrániť[1]: Ďakujem za pochvalu aj za opravičky, čo si mi poslala
OdpovedaťOdstrániť[2]:Držím ti s ním palčeky, snáď ti všetky skúšky vyjdú k tvojej spokojnosti ;)
OdpovedaťOdstrániťMoc pěkný a napínavý příběh.
OdpovedaťOdstrániťPáni, tak tohle vyprávění se velmi povedlo.
OdpovedaťOdstrániť[3]:, [4]:, [5]: ďakujem, že mi budete držať palce so skúškami, ste veľmi zlatí
OdpovedaťOdstrániťTak jsem taky dočetla a jdu taky držet palce!
OdpovedaťOdstrániťHa! Tak ti treba Kamila, Ren je náš! A ako príbeh pokračoval... To bol fakt napínak.
OdpovedaťOdstrániť[7]:, [8]: ďakujem, ste milé
OdpovedaťOdstrániťNa toto som čakala! Wohoo dočkala som sa jemného opisu randíčka^^ A ješiš to bolo parádne! Haha chudák Ren, šak on vôbec nič nechápal. Doteraz ani nevedel, čo je mobil a rande v jeho svete asi prebieha inak A Kamila ako..odpísať tak skvelého chlapa kvôli menšiemu fiasku..no bude to lutovať
OdpovedaťOdstrániť[10]: Ty si z Rena celá paf
OdpovedaťOdstrániť[11]: Tomu ver! Šak dokonalý je!
OdpovedaťOdstrániť