DRAČIA PERLA - Únos
Monika fuňala ako po výdatnom
behu. Vôbec nemala kondičku a v hlave preklínala každý jeden schod, ktorým sa
musela vyštverať k dverám bytu na treťom poschodí. Bežne biele líčka mala teraz
celé červené a ruky plné nákupných tašiek s jedlom, pre ktoré ju poslala
spolubývajúca, aby mohla mať s priateľom súkromie.
Keďže dievčina odmietala
vynaložiť ďalší pohyb, zohnúť sa a položiť nákup na zem, tak nemotorne vytiahla
kľúče z riflí. Gaštanovohnedé vlasy jej akoby na protest padali do tváre kým
odomkla. Následne, z posledných síl, ťukla nohou do dverí a vrútila sa dnu.
„Ahojte!“ zvolala mierne
zvýšeným hlasom, keď zhodila nákup na zem. Zatvorila vchodové dvere bytu a
vyzliekla si čierny kabát, ktorý zavesila k ostatným.
Monika s kamarátkou Luciou si
popri štúdiu v Prahe prenajímali malý dvojizbový byt. Obe pochádzali zo
Slovenska a poznali sa už od strednej školy. Prvý rok štúdia na Univerzite
Karlovej bývali spolu na internáte, ale keďže im nevyhovovali spolubývajúci na
bunke, ďalší rok sa rozhodli presťahovať do bytu. Keď sa teda pred pár mesiacmi
uvoľnil byt kúsok od metra Vyšehrad, neváhali. Byt bol dokonca i výrazne
bližšie k ich školám. Síce mali iné obory, Monika chémiu a Lucia matematiku,
obe ich fakulty sídlili neďaleko metra I.P.Pavlova.
Byt dievčat nebol veľký, ale
mal všetko potrebné. V malej izbe s balkónom, oproti vchodovým dverám, sídlila
Monika. Obývačku, naľavo od vchodu, si zase zabrala Lucia, u ktorej často
prespával priateľ. Izby spojovala úzka chodbička tvaru L, ktorá viedla do
kuchyne. Na dlhšej strane chodby boli ich izby a veľké zabudované skrine, na
kratšej strane ležali tri malé miestnosti: kúpeľňa, záchod a práčovňa.
Po tom, čo si Monika vyzula
tenisky a vyhrnula rukávy svojho krémového roláku, pristúpila k dverám
spolubývajúcej.
„Dúfam, že ste oblečení a nič
neprerušujem,“ usmiala sa škodoradostne, keď zaťukala na jej izbu. Chvíľu
čakala na Luciine uštipačné komentáre, ale keď jej kamarátka neodpovedala,
Monikin úsmev zmizol. Až vtedy si všimla, že dvere sú pootvorené a opatrne
vstúpila. Srdce sa jej od strachu okamžite rozbúšilo – izba bola kompletne
prevrátená hore nohami!
Konferenčný stolík pri rohovej
sedačke, oproti dverám, mal rozbitý sklenený vrch. Poťahy na veľkej posteli,
vedľa sedačky, boli rozhádzané a perie z jedného roztrhaného vankúšu pokrývalo
celú miestnosť. V najvzdialenejšom rohu izby ležal prevrátený črepník Dracaeny
a oproti, pri Luciinom stole, ležala rozlámaná stolička. Jediné, čo zostalo
nedotknuté, bola knihovnička na pravej stene, odkiaľ akurát vypadlo pár
kníh.
Monika sa so strachom
rozhliadala po miestnosti. Keď spoza postele začula divné stonanie, obozretne
pristúpila a na zemi uvidela priateľa svojej spolubývajúcej. Vysoký chudý mladý
muž, ktorý sa živil ako programátor a od Lucie bol starší o osem rokov, ležal
nehybne na zemi so zaschnutou krvou na hlave. Vzhľadom na okolitú spúšť vyzeral
pomerne nedotknuto, až na jeho okuliare, ktoré ležali rozbité v zemine veľkej
prevrátenej rastliny.
„Jaro? Čo sa tu stalo?“
opýtala sa ho Monika zmätene, keď mu pomohla posadiť sa.
Muž s hnedými strapatými
vlasmi si ťažko otvoril oči a rozostrene pozrel na dievčinu. „Cože? Moni? Au,
moje hlava… Kde je Lucie?“
„To by som aj ja rada vedela.
Čo sa tu sakra stalo?“ a rozhliadla sa znovu po rozhádzanej izbe.
Jaro sa v tom momente akoby
prebral a úplne panicky spustil: „Unesli ji! Dva chlapi přišli do bytu… snažil
jsem se, ale…“ Odmlčal sa.
„Luciu uniesli dvaja chlapi?
Kto?! Prečo?! Musíme zavolať políciu a všetko…“ no nedokončila vetu, lebo
Jarova tvár sa zatemnila a venoval dievčine vražedný pohľad.
„Mám ti od nich předat vzkaz –
dračí oči vidí cestu – prý ty budeš vědět, co to znamená.“
Monika bola úplne zarazená,
vôbec netušila, o čo ide. Jej myseľ bola zahmlená obavami o svoju kamarátku.
Chcela okamžite zavolať políciu, aby im mohol Jaro podať čerstvú výpoveď, no
vtedy zistila, čoho sa týkali slová únoscov. Vydesený výraz, ktorý dovtedy
odzkradlovala jej tvár, nahradil čistý hnev.
„Mohla bys mi vysvětlit, o co
tady jde? Tak se zdá, že o tomto víš víc než já!“ odsekol podráždene Jaro, ale
Monika mu už neodpovedala. Vstala zo zeme a priam vybehla z bytu. Cestou akurát
skočila do topánok, schmatnúc kabát z vešiaku. Luciin priateľ za ňou ešte niečo
zakričal, lenže to už ona utekala dole schodmi.
Monika bežala celú cestu k
metru, pričom jej v hlave vírili myšlienky plné zlosti. Zuby pevne zvierala k
sebe a takmer prskala hnevom! Myslela si totiž, že to divadlo s únosom má na
svedomí dedo jej kamaráta, Jackyho, a preto bola Luciina izba tak dramaticky
rozhádzaná a Jarovi takmer nič nebolo.
Dievčina bola presvedčená, že
starému mužovi hrabe! Z udalostí spred dvoch týždňov sa dlho spamätávala a pán
Long jej po tom neustále vyvolával. Keď senilný muž konečne prestal, odľahlo
jej a tvárila sa, akoby sa nič nestalo – v tom bola Monika fakt dobrá.
Teraz to však starý pán vážne
prehnal! Uniesol jej spolubývajúcu aby si získal jej pozornosť?! Tak teraz ju
má! Ale bude ho to riadne bolieť!
Keď sa Monika prihrnula k
metru, vlak tam práve stál, takže len naskočila a odviezla sa jednu zastávku na
stanicu I.P.Pavlova. Tam vybehla po pohyblivých schodoch a následne sa drzo
predrala jednou z ciest hore na povrch, kde sa rôznymi kľukatými cestičkami
dostala až do reštaurácie pána Longa.
Do podniku vtrhla rázne
tresnúc sklenenými dverami, na čo sa k nej všetci otočili. Našťastie to nebolo
veľa ľudí, len asi tak traja hostia a čašníčka.
„Kde máte otca?!“ mierila
otázku na servírku a napriek tomu, že bola vo veku jej mamy, nedbala vôbec na
slušnosť.
„On byť vzadu, pivnica,“
vykoktala úplne šokovaná Číňanka v červenej uniforme a ani sa ju nesnažila
zastaviť, keď vedľa nej prefrčala dozadu, kde normálne hostia nemôžu.
Monika prebehla kuchyňou
presýtenou ostrými vôňami, kde ignorovala veľkého zavalitého kuchára, ktorý po
nej niečo skríkol čínsky – chcel dievčinu zastaviť, ale stál pri sporáku, na
ktorom pripravoval štyri jedlá naraz.
Monika si to namierila dozadu
na širokú chodbu, kde bol i zadný vchod, ktorý používali hostia ubytovaní nad
reštauráciou. V zadnej predsieni bol stojan na topánky a vešiaky s kabátmi,
pričom tu boli i schody vedúce hore, do obytnej časti, i dole, do pivnice.
Toto nebolo prvý krát, čo tu
dievčina bola, no napriek tomu nebolo ľahké spraviť krok smerom do podzemia.
Posledne, sa tu diali divné veci, ktoré chcela navždy zahrabať do hlbín svojej
mysle.
Keď sa Monika napokon
odhodlala, s vŕzgotom otvorila dvere pivnice. Telom jej prebehli zimomriavky a
už sa chcela otočiť na päte, no pri pomyslení na Luciu prehltla strach.
Pivnica bola mierne osvetlená
a bolo vidno len obrysy harabúrd, ktoré ju naplňovali. Dievčina ostrila zrak,
keď začula mrmlať Jackyho starého otca, ako sa zdalo, trpel i samovravou, to
Moniku náramne upokojilo a pocítila zúfalstvo.
„Pán Long?“ spýtala sa nesmelo
smerom k jeho hlasu. Temnotu miestnosti pretínala len jedna hompáľajúca sa
žiarovka, ktorá visela zo stropu. Vytváralo to veľmi dramatický efekt a
dievčina si spomenula, prečo neznáša horory.
„Ale, slečna Monika,“ ozval sa
milý hlas a z tieňa vystúpil ušatý starý pán. Dievčina sa ho tak strašne
zľakla, že musela pevnejšie schmatnúť zábradlie schodov, na ktorých stála, aby
nespadla na zadok.
Kvôli tradičnej čínskej
reštaurácií, ktorú muž vlastnil, mal oblečenú červenú uniformu so zlatým
ozdobným šitím a na tvári sa mu zračil široký vráskavý úsmev. Starý pán vyzeral
veľmi milo a priateľsky, úplne neškodne – ale Monika vedela svoje. Jej počiatočný
hnev sa vtom vrátil a rozhorčene spustila.
„Moju spolubývajúcu uniesli
nejakí muži! A som si istá, že v tom máte prsty Vy! Okamžite mi povedzte, kde
je!“
„Prečo si myslíš, že s tým mám
niečo spoločné?“ opýtal sa dedo po slovensky. Jeho bývalý zamestnávateľ, od
ktorého kúpil reštauráciu, bol totiž Slovák a páčilo sa mu, keď mohol používať
tento jazyk.
Pán Long sa na dievčinu pritom
milo usmieval, vôbec mu neprekážalo, že na neho kričala. No Monika jeho pokojnú
reakciu vôbec neoceňovala, vedela, že je do toho zapletený! Najhoršie na celom
bolo, že ak by to niekomu povedala, tak by si mysleli, že bláznom je ona! Veď
ako môže upodozrievať takého milého starého pána? Ten by predsa neublížil ani
muche!
„Nerobte zo mňa debila! Vy
viete presne, o čom hovorím! Únoscovia mi totiž nechali odkaz – dračie oči
vidia cestu – čo znie úplne ako z tej vašej historky!“
Pán Long sa vtedy vážne
zamyslel a začal prikyvovať.
„Presne tohto som sa obával.
Hovoril som, že sa to môže stať, ale stalo sa to skôr, ako som očakával…“
„Kde je moja spolubývajúca?!“
naliehala na starca.
„Neviem,“ odpovedal pán Long
pokojne. Podľa toho, aký bol uvoľnený a fakty o jej kamarátke bral ako novinku,
mala Monika pocit, že s jej únosom nemá nič spoločné – no s tým sa jednoducho
nemohla zmieriť! Ak z jeho tváre a postoja čítala teraz dobre, znamenalo by to,
že všetko, čo jej predtým povedal, jeho bláznivá historka, by bola tiež
pravdivá.
„Ale dračie oči vidia cestu a
zavedú ťa k nej,“ dodal starec s úsmevom.
„Prestaňte s tými
sprostosťami! Už ma tieto blbosti naozaj nebavia!“ zvreskla zúfalo, pričom si
nebola istá, či sa hnevá viac na pána Longa, alebo na seba, že jeho slovám
verí. Vtom sa niečo za starcom rozbilo a Moniku to úplne rozhodilo – chcela
ustúpiť dozadu, ale stála na schodoch a akurát do nich kopla.
„Mal si pravdu, ešte stále ti
neverí,“ ozval sa mrazivý hlas spoza pána Longa. Až vtedy si Monika uvedomila,
že za ním niekto celý čas sedel. Dievčine naskočili zimomriavky, ale nedala na
sebe poznať strach, naopak, vystrela sa.
„Kto je tam?“ opýtala sa pevne
zovrúc zábradlie schodov.
„Toto je Ren. Zavolal som ho,
aby ti pomohol s prechodom,“ ukázal za seba pán Long. Pod svetlo žiarovky vtedy
vystúpil vysoký zarastený muž s dlhými hnedými vlasmi. Napriek tomu, že mal
malé hnedé oči, jeho pohľad bol výrazný a prepichoval ním dievčinu, ktorá na
neho ostala zarazene civieť. Ren mal na sebe zvláštne otrhané oblečenie –
zelenkavý dlhorukávový vršok a tmavohnedé nohavice – nevyzeral ako z našej
doby.
„Zase začínate s tou blbou
historkou?! Už ma to vážne nebaví!“ odsekla Monika, keď prehltla mrazivý pocit,
ktorý mala z otrhaného muža.
„A napadlo ti vôbec, že je to
pravda? Ver mi, nie každý je NADŠENÝ z toho, že osud mojich kmeňov závisí od
TEBA,“ odsekol Ren s nechuťou v hlase, pričom si prísne prekrížil ruky na
hrudi. Monika v jeho slovách dobre počula iróniu a vedela, že svojím postojom
ju chcel zastrašiť, ale akurát s tým dosiahol opak.
„Ó pozrime sa, ešte mi tu
chýbal ďalší šialenec do zbierky, ktorý bude omieľať tú istú sprostosť ako
druhý!“ vyprskla naštvane a pohodila rukou smerom k starcovi. Z jej slov sršalo
zúfalstvo, ale dobre ho maskovala svojím hnevom. „Tak viete čo? Ja sa k vám
pridám! Nech je sranda!“ povedala so šialeným výrazom a už stála zoči-voči
Renovi. Muž sa pri jej rýchlom pohybe napol a prísne na ňu pozrel. Monika bola
pomerne vysoká, od Rena len o kúsok nižšia, čo jej dodalo viac odvahy.
„Povedzme, že to, čo hovoríte, je pravda,“ začala jemne, potom zase vyhŕkla,
„ale ja som o toto neprosila! Nechcem s tým mať nič spoločné!“
„Aj ja by som bol rád, kebyže
s tým nemáš nič spoločné,“ zvýšil hlas Ren, pričom si zachoval prísny pohľad na
tvári. „Mal by som to ľahšie s hocikým iným!“ odsekol opovrhujúco. „Ani ja
nemám na výber a horšie je, že musíš byť pri vedomí, keď budeme prechádzať.
Bolo by jednoduchšie, ťa omráčiť,“ jeho oči sa vtedy zablysli a Monika sa
spamätala. Urobila krok dozadu a premerala si muža pohľadom, bol dobre stavaný,
čo ju donútilo prehodnotiť svoju rozhorčenosť. Síce od malička cvičila karate a
bola zvyknutá na tréningoch stáť i proti väčším súperom než Ren – čo bol i
dôvod, prečo sa ho nebála – ale v reálnom prostredí na ňu ešte nikto
nezaútočil, a nechcela svoje schopnosti skúšať práve na ňom. A ešte k tomu boli
v tmavej pivnici, odkiaľ by nebolo ľahké ujsť.
„Nemala som sem chodiť,“ šepla
venujúc pánovi Longovi ospravedlňujúci pohľad. „Ak nie Vy ste uniesli moju
spolubývajúcu, tak to budem riešiť s políciou,“ dodala a otočila sa na odchod,
pričom sa snažila na sebe nedať poznať strach.
„Slečna Monika, policajti ti
nebudú vedieť pomôcť. Oni nemajú dračie oči, neuvidia stopy, ktoré ti únoscovia
nechali,“ zastavil ju slovami pán Long.
„Už mi z vašich rečí stačilo,“
odsekla zase naštvane a chcela vybehnúť po schodoch, no vtedy sa pri nej
objavil Ren, ktorý ju schmatol za zápästie.
„Mala by si ho počúvať. Snaží
sa ti pomôcť,“ odsekol ostro otrhaný muž.
Monika bola jednou nohou na
schodoch a vystrašene hľadela na Rena, ktorého ruka ju zvierala. Chcela sa z
jeho zovretia vytrhnúť, ale on ju nepúšťal.
„Okamžite ma pusť,“ povedala
prísne.
„Alebo čo?“ zdvihol muž
provokačne obočie – neznelo to ako vyhrážka, skôr ako výzva.
„Ale, ale, mladí. Upokojme
sa,“ rozdelil ich pán Long, lebo už videl, ako Monika zatína päsť. „Tvoja
kamarátka bola unesená a ty nevieš používať svoje schopnosti aby si ju mohla
nájsť, Ren je ale skúsený bojovník z druhého sveta a rád ti pomôže,“ pokračoval
pán Long, no muž mu skočil do reči.
„To teda určite nie! Ja jej
mám pomôcť a ona nič?! Nemyslím si,“ pozrel na dievčinu opovrhujúco Ren. Videl
ale svoju šancu a rozhodol sa ju využiť: „Ak chceš moju pomoc, prejdeš so mnou
do môjho sveta. Len tak sa táto nočná mora skončí, pre nás oboch a dostaneš
späť svoju kamarátku.“
Pokračovanie
Pomerne neskoro som si všimla chybu, ktorá nastala pri sťahovaní tohoto blogu (komentáre nie sú celé) a teda aby som o ne neprišla, priložím ich sem vo forme screenshotu.
Zároveň musím upozorniť, že komentáre z roku 2017 sú k starej needitovanej kapitole. V časti čo ste čítali teraz je veľa pridaných informácií. 😇
Ďalšia poznámka:
Chybné/neúplné komentáre pod článkom mazať nebudem, lebo mi potom blogger bude ukazovať malý počet komentárov a to sa mi nepáči. 😝
Hm, zaujímavý námet a do deja som sa ľahko dostala, len tie Renove reakcie mi prídu možno trocha príliš prehnané, ak je to prvá časť, tak mi nie je jasné prečo, lebo tu to vyzerá akoby sa už poznali dlhšie a mali medzi sebou nejaký spor... :)
OdpovedaťOdstrániťRenove reakcie budú vysvetlené buď v 4-tej alebo 5-tej časti
OdpovedaťOdstrániťSuper, v polovici som sa dostala do deja, vyzerá to dobre. :) Nemám ti nejak zatiaľ čo vytknúť, ale idem na ďaľšiu časť. :)
OdpovedaťOdstrániť[3]: Ďakujem, budem sa tešiť na komentáre
OdpovedaťOdstrániťúúú, super, přečtu si i ty další
OdpovedaťOdstrániť[5]: potom prosím feedback
OdpovedaťOdstrániť... dobre Sayurka začne miernuo kritikou. (Ale dobre mierenou!)
OdpovedaťOdstrániť[7]: To, že ma upozorníš na chyby mi vôbec nevadí... ja si to totiž po sebe môžem prečítať aj viackrát, proste to nevidím...
OdpovedaťOdstrániťÚžasný
OdpovedaťOdstrániť[9]: Ďakujem
OdpovedaťOdstrániťNa druhou stranu? Ail rai kavarrah (vysvětlivka: jazyk: Yuirkarská luttich, význam: no potěš koště!), počítám s tím, že silnici přecházet nebudeme!
OdpovedaťOdstrániťA ano, dokopala jsem se k tobě až teď! Vela se omlouvám, pokusím se to co nejrychleji napravit, ju? *zaboří nos zpátky do čtení*
[11]: Vôbec nevadí, že si sa k čítaniu dostala až teraz, som rada, že si tu! ;)
OdpovedaťOdstrániť