DRAČIA PERLA - Železný drak

Monika odtrhla podhľad od korún stromov, keď sa Lucia vybrala dole kopcom – hladila si pritom zápästie, kde jej povraz vydral kožu.

Chcela ísť za ňou, ale rýchlo si to rozmyslela. Čo by jej mohla povedať? Veľmi ju mrzelo, že sa do toho zaplietla, ale to už nešlo vziať späť. Ospravedlnenie by nič nevyriešilo.

Z utrápených myšlienok ju vytrhol až Ren: „Teraz je rad na tebe. Pôjdeme za Longom a vysvetlí ti, ako prejdeme na druhú stranu.“

„A čo Lucia?“ spýtala sa zlomeným hlasom, hľadiac na svoju vzďaľujúcu sa kamarátku.

„Zober ju so sebou, ešte raz ju nechcem zachraňovať.“

Monika mu na to venovala škaredý pohľad a vybrala sa dole za Luciou.


Dievčina s krátkymi hnedými vlasmi v domácich šatách a papučiach, si uvoľnene sedela na jednej z lavičiek na vyvýšenom betónovom mieste v parku. Napriek tomu, že hľadela na ľudí prechádzajúcich sa v parku, videla, ako sa k nej blíži nervózna Monika.

„Môžeš mi vysvetliť, čo sa tu deje?“ opýtala sa jej Lucia, keď už bola blízko, no pohľad stále upierala do diaľky.

„Oukej, asi máš na vysvetlenie právo,“ začala neisto jej kamarátka.

„Asi?“ pokrútila hlavou neveriacky Lucia, pričom sa jej na tvári objavil zvláštny úsmev. Monika sa cítila ako malé dieťa, ktoré rozbilo vázu, a matka jej nechávala priestor priznať sa k faktu, že si s ňou hádzala.

Síce nevedela, čo všetko únoscovia povedali Lucii, ale vyzeralo to, že bola v obraze. Keďže nemalo zmysel nič tajiť – nieže by to mala v úmysle – tak sa rozhodla začať od začiatku.

„Vieš, že som tento semester musela prísť do Prahy skôr, kvôli skúškovému... Hovorila som ti o mojej ceste EC-čkom, keď som mala miestenku do kupé, kde sedeli tí chalani z Taiwanu. Aj to, že sa so mnou jeden z nich začal baviť pri Kolíne, lebo som na neho skoro spadla pri vyberaní pitia z tašky, ktorú som mala nad hlavou.“

„Áno, na to sa pamätám. Ten Jacky?“ pozrela na ňu Lucia.

„Hej, on. Proste sme sa začali baviť – bol milý. Hovoril, že ide s kamarátmi na Karlovku na Erasmus, a že bude bývať na Ípáku nad reštauráciou jeho deda… Bola to strašná náhoda, že sme sa stretli! A ešte k tomu býva tak blízko k nám! Jednoducho som sa v tom stretnutí vyžívala a vymenili sme si kontakt na Facebook. Samozrejme sme si potom dohodli i stretnutie a aj s jeho kamošom Hanom sme si prešli mesto.“

„Hej, toto všetko viem. Čo to s TÝMTO má spoločné?“

Monika si vzdychla, uvedomila si, že začala trochu od veci, ale o tomto bolo ľahšie hovoriť, než o tom, čo nasledovalo. Nechcela znieť ako šialenec, ale vedela, že Lucii to môže povedať. Jediný dôvod, prečo o tom ešte nevedela, bolo preto, že Monika odmietala prijať skutočnosť.

„No. Ja som s nimi bola i na tej uvítacej Erasmus párty, po ktorej sme sa v noci dostali do reštaurácie Jackyho starého otca – pána Longa. Tam, niekto našiel vodnú fajku a aby to nebolo ráno všade cítiť, tak sme sa presunuli do pivnice. Ani neviem, čo do toho chalani našli, ale boli sme úplne mimo – bola strašná sranda. Proste sme z krabíc v pivnici vyťahovali rôzne veci a obliekali sa do nich. Spomínam si, ako som im pustila pesničku Tepláková souprava a oni so mnou spievali refrén, s tým ich anglicko-čínskym prízvukom,“ usmiala sa pri tej predstave, ale Luciin prísny pohľad ju vrátil späť k podstate jej rozprávania.

„Keď si potom Jacky odskočil a Han zaspal, ja som sa začala prechádzať medzi tými rôznymi starožitnosťami. Vtedy som narazila na niečo obrovské a stiahla z toho plachtu – bol to železný čínsky drak. Pamätám sa, ako som si ho obzerala, a potom som počula, že sa ku mne niečo kotúľa. Keď som sa pozrela na zem, pri nohách som uvidela priehľadnú sklenenú guľu. Bola celkom veľká, taká do dlane. Zdvihla som ju, že si ju obzriem, a vtedy sa v guli začala tvoriť zelená hmla. Celé to žiarilo a ja som od toho nedokázala odtrhnúť oči, potom som zazrela obrysy niečoho, akoby nejakého jaštera, ktorý z vnútra narazil do skla. Zľakla som sa a odskočila. Tá VEC padla na zem s puknutím a vedela som, že je zle. A ešte k tomu sa z gule pustil dym. No keby len to, tak otvorím okno, či čo, ale ono ma to normálne napadlo! Síce som ustupovala dozadu, aby som sa ho nenadýchla, ale nedokázala som ujsť. Myslela som si, že sa ma to snaží zabiť – dym som mala v nose aj ústach – priam som sa dusila!“

Monika sa odmlčala, zovrelo jej hrdlo pri pomyslení na ten nepríjemný zážitok.

„Potom si už pamätám len toľko, že si Jacky položil ruku na moje plece a tá guľa na zemi nebola. Myslela som si, že som mala halucinácie z toho, čo sme fajčili, a radšej som šla domov.

Na ďalší deň som sa ale musela do reštaurácie vrátiť, lebo som si tam zabudla bundu. Jacky mi písal, že mi ju pripravil a jeho dedo mi ju dá, lebo on už bol v škole. No keď som prišla, pán Long tvrdil, že o ničom nevie, ale že môžem s ním ísť dole do pivnice hľadať. Tam mi potom ukázal toho veľkého čínskeho draka, ktorého som deň predtým odkryla a začal mi niečo vysvetľovať o iných svetoch, dračej perle, ceremónii... Proste som si myslela, že mi hovorí nejakú čínsku legendu, alebo sleduje moje reakcie na reklamu pre svoju reštauráciu,“ rapotala rýchlo Monika, potom si smutne vzdychla. „Ale nedokázala som uveriť, že JA som do seba NAOZAJ nasala silu z iného sveta. Moc, kvôli ktorej si pre mňa prídu tvory z iného sveta.“

Lucia pozrela na svoje červené papuče a Monika si k nej prisadla na lavičku zaboriac tvár do dlaní.

„Sorry, že som ti to nepovedala skôr. Dúfala som, že si starý pán tiež len zahulil alebo je proste blázon. Neverila som jeho historke, ignorovala som ho, i jeho varovanie. A už by mi vôbec nenapadlo, že sa do toho zamotáš aj ty.“

„A prečo ma vôbec uniesli?“ nerozumela Lucia.

„Myslím, že ma chceli vydierať – donútiť, aby som s nimi prešla na druhú stranu. Tam, odkiaľ tá moc, ktorú vraj v sebe mám, pochádza.“

Lucia na to len mlčky prikývla a Monika si ju skúmavo obzrela, bola veľmi tichá, čo sa jej vôbec nepodobalo.

„Si v poriadku? Spravili tí muži niečo?“ spýtala sa jej skoro šeptom.

Lucia sa zachechtala a pokrútila hlavou. Dievčina vedľa nej teraz netušila, čo to chcelo byť za odpoveď – správala sa divne, bola až príliš pokojná.

Keď si Lucia všimla obavy na Monikinej tvári, vzdychla. „Myslím, že mi neublížili,“ povedala neisto. „Ale videla som niečo – už neviem čo. Je to akoby sa mi to snívalo, proste si neviem spomenúť na detaily... Pritom viem, že ti verím a nemám žiadne pochyby.“

Monika na ňu vyvalila oči a pokúsila sa o úsmev, nevedela, či sa má z jej reakcie tešiť, alebo sa o ňu báť. Napadlo jej, že Lucii možno vymazali spomienky, pretože videla niečo, čo nemala, pričom sa na to stále do nejakej miery pamätala.

„Kto je ten chlap, ktorý s tebou prišiel?“ prerušila Lucia ticho, ktoré nastalo.

Monika sa vtedy vytrhla zo svojich úvah a zdvihla hlavu k pamätnej lampe otočenej dohora, kam sa Ren presunul. Okamžite sa jej zvraštila tvár, keď muža uvidela s prekríženými rukami na prsiach, ako nedočkavo dupe nohou, kým na nich čaká.

„Toho mi ani nespomínaj,“ zašomrala a pozrela radšej do zeme. „Úprimne, vlastne ani neviem, čo je zač. Predstavil mi ho pán Long a poslal ho so mnou za tebou. Je to nejaký bojovník z toho druhého sveta – volá sa Ren.“

Monika to nemohla vidieť, keďže upierala zrak na svoje topánky, ale keď vyslovila to meno, na Luciinom ľavom zápästí na moment zažiarilo zvláštne písmo.

„Takže máš osobného bodyguarda?“ podpichla ju kamarátka.

„Nie,“ prebodla ju ostro pohľadom Monika. „Jeho pomoc bola jednorazová a nie veľmi dobrovoľná. Musela som s ním dokonca uzavrieť dohodu, že ak mi pomôže vyslobodiť ťa, tak s ním pôjdem do jeho sveta.“

„Čože?!“ vybafla Lucia zdesene. „A vieš vôbec o tom druhom svete niečo? Ak tam sú takí chlapi, čo ma uniesli, tak to vôbec nie je dobrý nápad!“

„Nemám veľmi na výber, dala som mu slovo. A aj tak, len keď pôjdem, tak sa môžem tej moci zbaviť, a všetko sa vráti do normálu.“

„Tak čo chceš teraz urobiť?“ spýtala sa rezignovane Lucia – nemalo zmysel ju prehovárať ak sa už rozhodla.

„Ren chce za pánom Longom, aby mi vysvetlil…“ ale vetu nedokončila, lebo zacítila, ako jej vibruje vačok riflí. Vytiahla si mobil a s údivom sa zahľadela na meno volajúceho – Luci CZ tel.

„Haló?“ zdvihla neisto.

„Mončo! Kam jsi odešla?! Nechat mě tu v takovém stavu! Lucii unesli a vím, že něco víš! Vrať se a nahlásíme všechno policii…“ ale namiesto odpovede, podala telefón kamarátke.

„Volá tvoj drahý, chce zavolať políciu,“ povedala nezaujato Monika.

„To mu teda trvalo,“ prekrútila oči Lucia a zobrala si od nej telefón.

„Jaro, upokoj sa,“ prerušila rázne sériu nadávok svojho priateľa.

„Lucie?“ začula Monika z mobilu. Mala starý model, kde sa už nedala znížiť hlasitosť, a tak ho jej kamarátka musela držať trochu ďalej od ucha. 

„Áno, to som ja.“

„Já jsem se o tebe tak bál. Jsi v pořádku? Kde jsi? Já pro tebe přijedu,“ spustil celý bez seba.

„Neboj sa, som v poriadku. Je tu so mnou Monika, už sa všetko...“ začala, ale on jej zlostne skočil do reči.

„Monika šla za tebou?! Já mám tady otřes mozku, ani nevím co se děje a ona mě tady prachsprostě nechá bez jediného slova!“

„Jasne, že ťa tam nechala, veď ti nič nie je a ja som bola v ohrození života. Tak sa už konečne upokoj,“ odsekla Lucia.

„Já se mám uklidnit? Po tom, co mě tady tvá KAMARÁDKA nechala, jsem ztratil vědomí! Určitě mám otřes mozku a ona si odejde?! Věděl jsem, že v tom únosu má prsty!  Proto jsem jí volal z tvého mobilu, potřeboval jsem na ni číslo. Chtěl jsem zjistit, jestli je to nějaký její žert, předtím, než se ztrapním před policisty.“

„Všetko ti vysvetlím, keď prídeme domov – nie sme ďaleko. Zatiaľ nikoho nevolaj, dobre?“

„Dobře,“ odvetil neochotne Jaro.

„Hneď sme tam,“ dodala pre istotu Lucia a s tým mu to zložila. „Počula si to?“ otočila sa k Monike, ktorá sa tvárila utrápene.

„Ja som nevedela, že je mu tak zle,“ začala nesmelo. „Vyzeral úplne v poriadku, s trochou krvi na hlave, ja… prepáč,“ vzdychla.

„Ále, nič mu nie je,“ odvetila Lucia, pričom jej podala mobil. „Myslím, že odpadol z pohľadu na vlastnú krv, nie preto, že by mu naozaj niečo bolo.“

Monika na ňu prekvapene pozrela – neobraňovala priateľa, skôr ho zhadzovala, ale prečo?

Lucia si rýchlo všimla otázny pohľad kamarátky a ťažko vzdychla. „Keď do izby vtrhli tí chlapi, Jaro bol schopný po nich hodiť len ten najmäkší vankúš, ktorý našiel. Potom zoskočil za postel, kde sa mu nejak, fakt neviem ako, podarilo potknúť o črepník, padol a bol okamžite mimo,“ vysvetlila.

Monika vedľa nej dusila v sebe smiech. „A čo tá spúšť v izbe?“

„No nenechala som sa len tak vziať. Zobrala som moju stoličku a mlátila som ich kým som vládala,“ mykla plecami Lucia a kútikom oka pozrela na Rena. „Ale Jaro ti len tak neodpustí, že si ho tam nechala. Asi by si mala ísť so mnou do bytu,“ zmenila opatrne tému. „Musíme ho presvedčiť, aby nezavolal policajtov, pretože im vysvetľovať tvoj príbeh so silou z druhého sveta a drogami v pivnici, by nebolo najlepšie.“

„Máš pravdu,“ uškrnula sa Monika, vyskočila na nohy a už v hlave rozmýšľala nad tým, ako sa ospravedlní Jarovi a akému klamstvu by mohol uveriť. Vtedy jej pohľad ale zablúdil k Renovi a zvraštila tvár. „Čo s ním?“

„Bodyguard sa nám bude hodiť,“ povedala Lucia, keď sa vedľa nej postavila – nedovolila by Monike ho poslať preč. „Už len svojím výzorom odstraší útočníkov,“ šepla pobavene.

„Mno áno, vyzerá…“ no Monika nevedela, ako dokončiť tú vetu.

„Nebezpečne sexy?“ podpichla ju kamarátka.

„Ja som chcela povedať, hipster so zlým vkusom na oblečenie,“ uškrnula sa Monika. Lucia na ňu ukázala prstom a začala prikyvovať, že má pravdu.

Monika mala po krátkom hodnotení Renovho výzoru lepšiu náladu a s poloúsmevom podišla k mužovi, ktorý stál pri lampe. Keď sa ale pozrela do jeho prísnej tváre, zrazu zabudla, čo mu chcela povedať a nervózne schmatla Luciu za plecia, potiahnuc ju pred seba.

„Ren, toto je Lucia,“ predstavila ju okamžite a kamarátka na ňu nechápavo pozrela, no nenechala ju v štichu a už podávala ruku mladíkovi. Muž jej gesto nepochopil a ostal na ňu civieť s prekríženými rukami.

„V našom svete sa takto predstavujeme, musíš mi podať ruku,“ poučila Lucia okamžite muža, ktorý ju pohotovo poslúchol. Dokonca sa v jeho fúzoch objavil i úsmev, čo Moniku veľmi prekvapilo.

„Môj priateľ má PROBLÉM s Monikou,“ začala Lucia, pretože videla, že jej kamarátka sa k tomu veľmi nemá. „Takže predtým, než s tebou niekam pôjde, musíme ísť do bytu, aby Jaro nezavolal políciu. Môžeš kľudne s nami,“ dodala s miernym úsmevom.

„Dobre,“ bolo jediné čo Ren povedal. Následne sa zaradil za dievčatá, odkiaľ prísne sledoval okolie a vyrazili.

***

O nejakých dvadsať minút, už boli v byte a Jaro vyzeral veľmi zmätene. Tón jeho hlasu sa zmenil a nebol si istý tým, čo sa stalo. Keďže bol príčetný a schopný chodiť, dievčatá sa rozhodli, že ho radšej zoberú do nemocnice. Lenže Ren z toho nebol nadšený a po Jarovi zazeral tak strašne, že muž po chvíli oznámil, že je v poriadku a pôjde radšej domov.

Z bytu priam upaľoval, nezaujímalo ho už dokonca ani vysvetlenie ohľadom únoscov. Lenže hneď, ako Lucia zatvorila vchodové dvere, začuli strašný rachot a bolestivý výkrik.

Keď Lucia opatrne otvorila dvere, že vykukne, uvidela Jara ležať v medziposchodí s otvorenou zlomeninou nohy. Hlavou jej prebehlo, že to urobil naschvál, a krútiac hlavou mu zavolala sanitku. Samozrejme na záchranárov počkala s Jarom, ale keďže sa chýlilo k večeru, do nemocnice s ním už nešla, lebo by sa musela akurát otočiť, kvôli návštevným hodinám, ktoré práve končili. Sľúbila mu však, že za ním pôjde hneď ráno.


Na Luciu doľahla po tom všetkom strašná únava. Únos, Monikino šialené vysvetlenie... Bolo toho na ňu v jeden deň proste veľa a ani si neuvedomila, že hlások, ktorý jej v hlave čosi šepkal, postupne silnel.


Keď už v úplne apatickom stave stála v kuchyni, pri rýchlovarnej kanvici, začula jasne dve slová – zabi ho – a vedela, že nemôže nechať Rena odísť z bytu živého.


Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie
DRAČIA PERLA

Vyvýšené betónové miesto v parku (pôvodne označované ako betónový kopec s lavičkami)  čo to je? Prikladám fotky od Katerina (kukni i jej Instagram).




Nasleduje sekcia screenshotov komentárov zo starého blogu:



Komentáre

  1. Ale no tak, já chci vědět jak to bude dál

    OdpovedaťOdstrániť
  2. [1]: Som fakt rada, že sa ti to páči Ale ďalšiu kapitolu som ešte ani nezačala písať, takže ti ju sem skôr ako v tú stredu fakt dať neviem... plus mám toho veľa i do školy

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pekne, pekne, ale stále sa drhnem na tom česko-slovenskom mixe No postupne si zvyknem! Počkám na ďalšiu kapitolu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. [3]: Som rada, že si sa do toho začítala

    OdpovedaťOdstrániť
  5. [5]: Ďakujem, dúfam, že sem ešte zavítaš :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Omg, znova napínavý koniec! To robíš naschvál, čo? Tak to máš znovu šťastie, že na mňa čaká ďaľšia časť. :P

    OdpovedaťOdstrániť
  7. [8]: Áno, robím to naschvál, aby sa moji čitatelia chceli vrátiť

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Lepšíš sa! Je to moc, moc dobré! gramatika zase trošku polemizuje, ale to nevadí. České výrazy v slovenskej vete Ale kedže je príbeh z Prahy tak sa to dá odvôvodniť.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. [10]:    sa mi páči ako to prežívaš

    OdpovedaťOdstrániť
  10. [11]: to ja vždy do niečo sa v žijem a takto dopadnú moje komentáre :(

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Úžasnoucké a wžumikózní, těším se na prázdniny, kdy snad budu mít víc času na čtení!
    A jeeej! Moje město je tam taky!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Á prázdniny - závidím ;) Budem sa teda tešiť na komentáre :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára