DRAČIA PERLA - Lucius
Monika podišla k Nine s
úškrnom, ktorý hovoril sám za seba. Mala radosť z toho, že Rena vytočila, bola
totiž stále podnapitá. Na chrbte priam cítila jeho naštvaný pohľad a nemohla sa
neusmievať.
Vtom začula Olyho pokyny,
ktorý čupel na kraji vozu. „Ren, Monika, zoberte si obaja krabicu. Pôjdeme do
Luciusovej komnaty a kým nedôjde k výmene muža v stráži, budeme pripravovať
kvety cheng.“
„Pred dverami stojí muž v
stráži?“ preľakla sa Monika.
„Áno, vždy pred princovými
dverami stojí jeden. Ale neboj sa, po večeri sa menia, čo nám poskytne dosť
času na to, aby si prekĺzla do miestnosti vedľa,“ s tým sa Rinku postavil a
podal jednu krabicu Renovi. Následne si pripravil ďalšiu na kraj vozu, zoskočil
na zem a zobral si žiarivú debnu na ruky. Monika nasledovala jeho príklad,
pričom si hodila tašku od Loren na podlahu vozu medzi krabice, aby jej
nezavadzala.
„A čo ty?“ opýtala sa Monika
Crofity, ktorá ostala stáť vo voze.
„Ja si pohľadám veci a prekĺznem
do hradu. Stretneme sa v tej miestnosti, o ktorej sme sa bavili. Neboj sa,
dobre to tu poznám,“ usmiala sa na ňu Nina, aby si o ňu nerobila starosti.
Ich voz s dvomi zapriahnutými
Priotmi stál na pravom boku hradu, kde boli len jedny úzke dvere osvetlené
fakľou. Jej plamene sa snažili preťať tmu toho večera, ale dokázala osvetliť
len tri nerovné kamenné schody pod ťažkými drevenými dverami.
Monika cítila, ako ňou premkla
nervozita, keď Oly otvoril dvere a vstúpil aj s Renom do osvetlenej miestnosti.
Dievčina ich zvedavo, ale zároveň i vystrašene, nasledovala do priestrannej
kuchyne plnej ľudí. Mohlo ich byť okolo dvadsať: muži, ženy i mládež. Skoro
všetci mali na sebe zásteru a na hlave pokrývku, ktorá bránila ich vlasom, aby
im padala do tváre, či do pripravovaného jedla. Monika sa ledva stihla
vynadívať na kuchárov a ich výpomoc, ktorá pobehovala po miestnosti akoby im od
toho závisel život, keď k nim pristúpila chudá staršia žena, ktorej spod
pokrývky hlavy vykúkali pramienky sivých vlasov.
„Liečiteľ, čo tu robíš?“
pozrela trochu preľaknuto na Olyho, pričom jeho spoločníkom venovala len letmý
pohľad.
„Nesiem kvety cheng
kráľovninmu bratovi,“ odpovedal Rinku s úsmevom.
„A to teraz?!“ odsekla
podráždene kuchárka. „Vidíš, že chystáme večeru. Nemôžete sa nám tu všetci
pliesť pod nohy,“ krútila hlavou.
„Ospravedlňujem sa, skôr to
nešlo. Budeme sa snažiť nezavadzať a nosiť bude teda len jeden z nás,“ pozrel
na ňu chápavo Oly, no keď videl, že chcela žena znovu namietať, ráznym tónom ju
zastavil. „Snáď mi nechceš povedať, že ti na princovom zdraví nezáleží?“
zdvihol opovrhujúco nos a kuchárka pod jeho ostrým pohľadom neochotne prikývla,
pričom ustúpila z cesty.
Monika si všimla, že sa
vráskavé ruky ženy mierne zatriasli, a v jej bledozelených očiach videla des.
Obvinenie, že jej nezáleží na princovom zdraví, bola riadna podpásovka a Monika
bola prekvapená s akou ľahkosťou na ňu Rinku týmto vyhlásením zaútočil.
Keď prešli kuchyňou na kamennú
chodbu, Monika sa zaradila vedľa Olyho.
„Nebol si na ňu trochu tvrdý?
Čo keď si na nás teraz dá pozor?“ šepla opatrne.
„Dúfal som, že tu dnes nebude.
Tá ženská robí problémy vždy. Musel som ju uzemniť, ináč by niečo vymyslela a
ani by sme sa nedostali dnu,“ vysvetlil Rinku nespúšťajúc oči z chodby, na
ktorej zrazu zabočili doprava.
Skupinka sa ocitla na
koridore, kde sa ich kroky hlasno ozývali v tichom prítmí sviečok pripevnených
na stenách. Boli v polovici cesty, keď si Monika všimla, že pri tretích veľkých
ťažkých dverách, ku ktorým mierili, nestál len jeden muž v stráži, ale dvaja.
Znervóznela, ale keďže už boli blízko, radšej len sklonila pohľad viac do zeme.
„Zastavte! Liečiteľ, kto sú
tvoji spoločníci a čo tu robíte o takomto čase?“ opýtal sa ich s odporom v
hlase jeden z mužov v stráži a namieril svoj oštep výhražne na Rena s Monikou,
ktorých nepoznal.
„Nesieme tuto s mojimi
pomocníkmi kvety cheng pre princa,“ odpovedal Oly s pokojným tónom a odkryl
krabicu, ktorú držal v ruke, aby do nej mohol chlap nazrieť.
„Toto nie je vhodná doba, aby
ste ho rušili. Princ sa necítil dobre a dostali sme jasný príkaz, aby sme k
nemu nikoho nepúšťali,“ odvetila rázne stráž a vtom sa za ním rozleteli dvere.
Chlap sa ani nestihol riadne otočiť a do tváre mu šľahli plamene. Muž si
bolestivo chytil zasiahnuté miesto, a keď za sebou zbadal svojho princa, priam
sa hodil na koleno, otočiac hlavu k zemi.
„Ak mi nie je dobre, tak to je
asi pravá chvíľa pustiť liečiteľa do mojej komnaty! Nemyslíš?! Tupec,“ odsekol
podráždene chorľavo vyzerajúci chlapec vo dverách. Monika cítila, ako jej po
tele prešli zimomriavky, keď na nich princ pozrel svojimi neuveriteľne tmavými
očami a naznačil, aby vstúpili. Stráž okamžite vyskočila na nohy, čím im
uvoľnila cestu do izby.
Monike sa roztriasli kolená,
no vôbec tomu nerozumela. Lucius mohol mať okolo trinásť rokov a ani jej riadne
nesiahal po prsia, no predsa z neho sálalo čosi temné. Dievčina si na chvíľu
privrela oči, snažiac potlačiť nepokoj, ktorý cítila, aby náhodou nevyvolala
silu Zeleného draka. No napriek tomu, ju zlý pocit z princa neopúšťal, bolo to
akoby toho chlapca obklopovala samotná Smrť.
Princ s bledou tvárou a dlhými
čiernymi vlasmi zopnutými v cope, si šiel okamžite sadnúť na veľkú posteľ,
vedľa ktorej stál malý stolík so svietnikom. Ten bol jediným zdrojom svetla v
celej miestnosti, a keď si Lucius prísne prekrížil ruky na hrudi, jeho tvár v
tej žiare pôsobila pomerne desivo.
„Tak si tie ZÁZRAČNÉ kvety
konečne vypestoval v dostatočnom množstve?“ spýtal sa ironicky princ, nečakajúc
na liečiteľovu odpoveď. „Určite to zase skape ako predtým,“ zafrflal, no teraz
v jeho hlase Monika začula strach z ďalšieho sklamania. Spomenula si na to, ako
im o Luciusovi rozprával Oly. Princ, sediaci len niekoľko metrov od nich, bol
odmalička chorý a napriek snahe kráľovninej čarodejnice mu nebolo pomoci. Toho
chudáčika jeho neustále utrpenie už vyčerpávalo natoľko, že silu nachádzal len
v momentoch, keď mohol ukázať svoju nadradenosť.
„Vidím, že si si priviedol aj
pomoc. Musíš mi naozaj do komnaty ťahať toľko ľudí? Nezvládneš to sám?“ spýtal
sa princ Olyho, zazerajúc po jeho dvoch spoločníkoch. Liečiteľ chlapca
ignoroval, položil svoju krabicu s kvetmi cheng vedľa postele a začal opatrne
rukami ohmatávať princov krk. Na Rinkuho tvári sa zračil ustarostený výraz,
skutočne mu na Luciusovi záležalo. Monike v tej chvíli došlo, že napriek tomu,
že bol Oly poslaný na územie Ohnivého draka špehovať, svoju rolu liečiteľa bral
naozaj vážne a tunajším ľuďom sa snažil pomôcť podľa svojho najlepšieho
vedomia.
„Odkedy ti je zle?“ spýtal sa
princa Rinku. No Luciusovi sa nepáčilo, že ho v tomto mizernom stave vidia i
iní ľudia, a bez odpovede sa odtiahol od liečiteľa. „Princ,“ oslovil ho znovu
Oly, ale chlapec len zazeral po liečiteľových spoločníkoch, hlavne po Renovi.
Monika si všimla, že si Ren
princa premeriava s miernym opovrhnutím. Možno to nebol jeho zámer, ale mužove
malé oči a pevný pohľad proste vzbudzovali taký dojem.
Dievčina vtedy šla rýchlo
odložiť svoju krabicu s kvetmi do rohu izby, pričom cestou mierne vrazila do
Rena, ktorý ju potom okamžite nasledoval. Týmto sa obaja otočili k princovi
chrbtom a ten konečne pozrel na Olyho, keď ho znovu oslovil.
„Lucius!“ povedal rázne
liečiteľ.
„Od obeda,“ precedil skrz zuby
chlapec a už ho Oly ukladal do postele. Na Monikine prekvapenie princ
neprotestoval a na moment zazrela na jeho tvári bolesť, ktorú skutočne cítil.
Prišlo jej ho strašne ľúto, keď ju z myšlienok vytrhli Olyho slová.
„Neboj sa mladý pán, kvety
cheng ti pomôžu,“ povedal Rinku a nežne pohladil chlapca po pleci, keď už ležal
zakrytý pod perinou. Do toho gesta vložil toľko citu, že by si nestranný
pozorovateľ myslel, že ide o otca, ktorý sa stará o svoje choré dieťa.
Oly sa pomaly postavil a
otočil sa k svojim spoločníkom. „Ty,“ ukázal na Rena prísne. „Choď pre ďalšie
krabice a snaž sa v kuchyni nezavadzať.“ Kamarát mu na to prikývol a vyšiel z
izby.
Komentáre
Zverejnenie komentára