DRAČIA PERLA - Cesta na hrad

Na mesto už sadla tma a jeho kamenné uličky spôsobovali, že sa voz triasol viac než predtým. Monikinmu žalúdku sa to vôbec nepáčilo, preto sa dievčina opatrne zdvihla, pridržiavajúc sa krabíc, aby zase nespadla, a prešla dopredu, kde vystrčila hlavu.

„Chceš sem?“ spýtala sa jej Nina, keď si ju všimla. Monika bez slova prikývla a dievčatá si vymenili miesta.

Keď si Monika sadla vedľa Olyho, s údivom pozrela na muža z Lisoy, ktorý čupel pri zvláštnom točitom sklenenom stĺpe hlavnej cesty. Mužovi sa podarilo odpáčiť akýsi poklop a vnútri dlhého stĺpu vzbĺkli vysoké plamene. Zrazu sa rozžiarili stĺpy, na kraji dlhej cesty, ktorú ešte mali pred sebou.

„To je moc kráľovnej,“ šepol Oly, keď uvidel Monikin šokovaný výraz. „V noci svoju silu púšťa na slobodu.“

Dievčina zbledla po jeho slovách. Kráľovná Iris mala toľko moci, že s ňou osvetľovala celé mesto pod jej hradom? „Prečo to robí? Musí sa predvádzať?“ spýtala sa Monika mierne nesvoja.

„Nie. Potomkovia dračích vládcov už nemajú také silné telá ako ich predkovia a týmto spôsobom ventilujú svoju moc, aby im neroztrhala telo,“ ozval sa za ňou Ren, ktorý sa nad nimi týčil a tiež hľadel na mestečko Lisoa. „Aj bývalý Zelený drak toto robieval. Napojil sa na okolité stromy a nechal cez ne prúdiť svoju moc,“ dodal bolesťou presýteným výrazom a potom zmizol za plachtou vozu.

Monika obrátila pohľad späť k mestu, ktoré už pokrývala temnota tej noci. Dokonca i mesiace boli poschovávané za husté oblaky, akoby si Samen a Gomen zakrývali oči.

Jediné čo bolo vidieť, bola kompletne vysvietená cesta vedúca cez mesto k hradu kráľovnej Iris a kde tu nejaké kamenné domčeky, z okien ktorých prenikalo svetlo.

Monika očami skúmala hrad, ktorý im opisoval Oly. Týčil sa na magmatickej hore, kde z puklín v zemi šľahali na viacerých miestach plamene. Aj toto bola vypustená sila kráľovnej Iris, akurát tu nebola spútaná v sklenených stĺpoch ako v mestečku Lisoa. Horná časť hradu bola pravidelná stavba, ale spodnú tvorili vryté chodby priamo v pohorí. Každý kúsok Monikinho tela cítil prítomnosť Ohnivého draka hore v hrade, nemala pochyby – Iris bola tam.

Zrazu si na jej plece položil ruku Ren a ona sa vytrhla z nekľudných myšlienok. „Upokoj sa, nieže nás prezradíš,“ šepol jej, pričom ukázal na blikajúce kvety cheng za ním.

„Prepáč,“ vyslovila zmätene Monika a zase zaliezla dozadu. Nina jej venovala ustarostený úsmev, ale nič nepovedala, len si šla znovu sadnúť k Olymu. Vtom sa voz mierne naklonil a Monika si rýchlo sadla na svoje miesto vzadu pri plachte. Ren zatiaľ poschovával svoje zbrane do jednej z krabíc naplnenej len z časti kvetmi cheng a privrel ju.

Napätie vo voze sa dalo priam krájať a hustý teplý vzduch, ktorý prúdil z vonku, tomu nepomáhal. Monika sa pozrela na Lisou, ktorú nechali za sebou, keď už boli v polovici hory, a ten pohľad jej zobral dych. Nad mestom sa totiž rozprestierala zvláštna červenkastá hmla a pod ňou výstražne blkotali plamene rozsvietenej cesty, ktorou prešli. Monikou preblesol hrôzostrašný pocit, že sa blížia k niečomu zlému, a pred jej očami preblesla ďalšia spomienka Zeleného draka.

***

     

Sokarova drsná ruka hrabla do suchej zeme bez života a ťažko sa posadil. Druhou rukou si chytil hlavu a na svojich prstoch uvidel krv.

„Pekne,“ precedil skrz zuby ironicky. „Moji vlastní súrodenci sa voči mne obrátia… Rada Dimian vám už raz klamala! Prečo ich zase počúvate?!“ skríkol na tri postavy, ktoré sa k nemu blížili. Jeho zrak bol hmlistý a musel si prikryť oči, lebo sa okolo neho zdvihol prašný vietor.

„Nemáme inú možnosť,“ povedal ženský hlas.

***

Monika pocítila, ako jej telom premkla strašná bolesť, a napla sa. Zatla zuby a rýchlo sa chytila kraju voza. Ren nechápal, čo sa stalo, a rýchlo k nej pribehol. Rastliny vo voze začali šialene blikať, a keď Ren trhol dievčinou k sebe, v jej očiach videl moc Zeleného draka. No to nebolo všetko! Vyzeralo to, akoby sa okolo Moniky tvorila zelená aura v tvare draka a vzduch okolo nej priam pulzoval.

„Oly zastav!“ skríkol Ren a Rinku rýchlo potiahol za vodítka zapriahnutých Priotov tak, že zastavili na kraji kľukatej cesty.

Oly s Ninou okamžite vliezli dozadu do vozu a Rinku bez rozmýšľania skríkol: „Ustúp od nej!“

Ren zmätene poslúchol a to včas, pretože Monikin náramok v tom momente vyslal silný elektrický šok a dievčina upadla do bezvedomia. Ren ju chytil predtým, než padla na zem a opatrne si ju otočil k sebe.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa prestrašene Nina.

„Skoro sa premenila,“ šepol Oly a podišiel k dievčine, ktorá ležala v Renovom náručí. Položil si ruku na jej čelo – celá vrela. Potom zdvihol jej ľavú ruku, kde skoro všetky symboly na náramku od Tomena žiarili ako rozpálený kov. „To musel spôsobiť stres. Moc Zeleného draka v nej vrie, lebo cíti blízkosť svojej sestry.“

„Čo teraz urobíme?“ vzdychla Nina.

„Dones jednu z fliaš pripravených pre stráže,“ pozrel na priateľku Oly a Nina vydesene vyvalila oči.

„Ty ju chceš opiť?!“ spýtala sa Crofita.

„Máš lepší nápad, ako by sa mohla uvoľniť?“ pozrel na ňu zúfalo priateľ, a keď pocítil na sebe Renov škaredý pohľad, opatrne sa k nemu otočil.

„Ako teraz uskutočníme plán? Nevieme, či to pomôže. Čo keď takto nebude vedieť používať silu draka?“ vybafol na neho Ren okamžite.

Vtom sa Monika v jeho náručí zamrvila a s bolestivým výrazom sa posadila. Cítila, ako ju bolí celé telo, a spomenula si na tú zlosť, ktorá jej premkla telom.

„Si v poriadku?“ ozval sa pri nej Olyho vľúdny hlas, ale Monika nereagovala. Ovládol ju pocit zrady a Sokarov smútok premenený na čistú zlosť v nej ešte stále prúdil. Zovrela ruku pevne v päsť a Ren si všimol, ako sa jej začalo chvieť telo.

„Prečo sme zastavili?“ precedila skrz zuby Monika, pričom z nej sálala taká istá sila, ako keď v dedine Zeleného draka vyvolala šelmu z tieňov.

„Tuto to je,“ povedala Nina a podala fľašku Olymu. Ten sa otázne pozrel na Rena, ktorého fascinovaný úsmev Rinkuho vydesil viac ako dievčina s mocou Zeleného draka.

„Ren?“ drgol do neho kamarát a ten sa spamätal. Rýchlo nahodil prísny výraz a zobral od Olyho fľašku.

Oly s Ninou sa potom bez slova vybrali dopredu a po chvíli sa voz zase rozbehol.

Ren si sadol oproti Monike, ktorá si ho vôbec nevšímala. Pohľad upierala na svoju ruku, ktorú držala pred sebou pevne zovretú. Muž si opatrne položil ruku na jej päsť a až vtedy k nemu zdvihla pohľad plný zlosti.

„Napi sa,“ povedal a podal jej fľašu so silným alkoholom. Monika bez rozmýšľania schmatla fľašu a odpila si akoby to bola voda. Silne vydýchla, keď pocítila pálivý alkohol a trochu sa uvoľnila. Moc okolo nej prestala prúdiť, ťažko sa oprela o debnu s kvetmi a znovu do seba naliala pijatiku.

Ren si dievčinu s údivom obzeral a rozmýšľal nad tým, ako sa bola schopná takmer premeniť. Jeho predkovia toho už celé generácie neboli schopní a ona to skoro dokázala aj napriek Tomenovku náramku… Bolo toto to, o čom hovoril Malen? Že ju moc draka môže zničiť? Pri svojich utrápených myšlienkach ale Ren cítil i túžbu vidieť, čo by mohla Monika s tou silou dokázať?

„Prečo na mňa čumíš?“ opýtala sa ho dievčina, pričom si zase logla z fľaše.

Rena jej otázka vytrhla z myšlienok a chcel jej vziať alkohol, no Monika ho odbila. „Moje!“

„Už si mala dosť, daj to sem!“ povedal ostro Ren a dievčina sa zasmiala, pričom sa zvalila na podlahu. „Sakra! Veď si vypila viac než polovicu,“ zastonal muž, keď sa mu podarilo fľašu od nej zobrať. Ren sa zúfalo chytil za hlavu a šepol. „Potrebujem, aby si sa vzchopila. Bez moci Zeleného draka budeme stratení.“

Monika jeho tiché slová počula a prišlo jej muža strašne ľúto. Opatrne sa posadila a dala mu pusu na líce. Ren k nej prestrašene zdvihol hlavu a dievčina mu venovala úsmev, pričom si z toho vôbec nič nerobila, že ho práve pobozkala.

„Neboj sa, to bude v poriadku. Ja všetko vnímam,“ odvetila decky, pričom jej líčka boli červené od alkoholu.

„Sme pred bránou,“ začuli Olyho hlas, keď už boli len pár metrov od vchodu do hradu.

Monika okamžite vyskočila na nohy a tackavo prešla dopredu voza, aby mohla nenápadne vykuknúť. Cez škváru v plachte uvidela obrovskú mrežovitú železnú bránu hradu, pred ktorou stáli štyria muži v stráži. Dvaja boli na jednej strane brány a dvaja na druhej.

„Ó nie,“ vydýchla Nina panicky. Jej tvár pokrylo smrtelné zdesenie a stuhla. Oly sa na ňu celý nesvoj pozrel a chcel ju chytiť za ruku, no ona si ju rýchlo odtiahla. „Napravo je môj brat,“ šepla skoro bez hlásku, s rukou položenou na svojej rane tesne vedľa srdca. Bolo to akoby znovu prežila moment, keď jej brat prebodol telo na tom mieste, a tá psychická bolesť ju paralyzovala.

Monika jej slová počula a aj napriek tomu, že mala vypité, uvedomila si vážnosť situácie. Ak Ninu jej brat spozná, hocijako skromne a nevinne bola teraz Crofita oblečená, tak budú mať riadny problém. Monika si teda okamžite rozplietla vlasy z vrkoča a strapaté vlnky jej padli do tváre. 

„Čo robíš?“ spýtal sa nechápavo Ren, keď k nej podišiel. Monika na neho šibalsky žmurkla, po tom čo si rozopla kabátec tak, aby jej bolo vidieť aspoň trochu dekoltu a Ren sa mierne začervenal.

„Poď rýchlo dozadu,“ poručila Nine, ktorá sa až vtedy spamätala a dievčatá si rýchlo vymenili miesta.

Predtým, než voz zastavil, Monika ešte rýchlo švihla do Olyho brucha. Rinku sa tak prekvapil, že prestal v zlosti škrípať zubami na Nininho brata a nahodil herecký úsmev.

Oly pre istotu stiahol Priotov na ľavú stranu, kde nestál Ninin brat a zároveň poznal jedného zo stráží.

„Nech plamene kráľovnej horia večne,“ pozdravil Oly a veľkí, dobre stavaní chlapi mu kývli hlavami. Muži mali na sebe odev vyrobený z tuhej kože, bez rukávov, siahajúci po kolená, bol dostatočne pevný ale i vzdušný, aby sa v tom teple neškvarili. Na hlavách mali prilby, ktoré im siahali až po lícne kosti. Súčasťou ich zbroje boli drevené štíty pokryté bronzom. Každý z nich mal pri sebe tri oštepy, jeden v pravej ruke a dva držali spolu so štítom.

Monika priam vycerila všetky zuby, keď uvidela ich holé chlpaté nožičky a koketne sa usmiala, podopriac si hlavu, aby zakryla svoj výraz, ktorým sa vysmievala mužom v kožených sandáloch.

„Zdravím ťa liečiteľ,“ pristúpil bližšie veľký svalnatý chlap s tmavšou pokožkou. „Máš väčší voz, než obvykle,“ skonštatoval.

„Áno, nesiem do hradu kvety cheng pre kráľovninho brata,“ prikývol mu na to Oly.

„Ako vidím, máš aj výpomoc,“ povedala stráž a prísne si obzrel Moniku. Tá chlapovi prstami koketne mávla a muž obišiel Priotov, aby sa na ňu mohol lepšie pozrieť.

„Ahoj fešák,“ usmiala sa na neho zvodne Monika. Oly celý zmeravel a na tvári sa mu objavil des, keď k dievčine stráž podišla bližšie.

„Tvoja výpomoc je opitá,“ zhodnotil muž pevným hlasom. Monika vtom skĺzla na časť voza, kde mala nohy a tie jej teraz viseli z voza. Bez váhania sa sklonila k mužovi vo výzbroji a pohladila ho po tvári, kde nemal helmu.

„Snáď nezávidíš?“ povedala hľadiac mu priamo do veľkých hnedých očí, pričom si so vzdychnutím zahryzla do spodnej pery.

„Odpusť jej to,“ vypadlo zrazu z prestrašeného Olyho. „Nerobí jej dobre cestovanie a len takto sa dokázala uvoľniť.“

Rinku cítil, ako sa mu začali potiť ruky, pričom Ren pripravený zaútočiť, sledoval tú scénu cez škáru v plachte, pevne zvierajúc malú dýku za chrbtom.

Monika sa na muža v stráži zase usmiala a vtom jeho pohľad zjemnel. „Budeš vedieť pomôcť liečiteľovi v takomto stave?“ spýtal sa jej s úškrnom.

„Snáď sa o mňa nebojíš?“ zatiahla Monika akoby ju jeho otázka dojala a chlap si ju perverzne obzrel.

„Cestuješ len s ňou?“ opýtala sa po chvíli zase stráž a keďže Olymu vyschlo v ústach, tak priškrtene odpovedal.

„Nie, mám ešte dvoch ďalších pomocníkov vzadu.“

Muž na to kývol druhému chlapovi v stráži, aby sa tam šiel pozrieť.

Chlap s útlejšou postavou prebehol dozadu voza a odhrnul plachtu, aby videl dnu. Z krabíc vo voze prenikala žiaria kvetov cheng, takže celkom dobre videl na postavy vnútri. Žena so zopnutými vlasmi stála bližšie k nemu. Mala oblečené celé krémové šaty a zásteru, vyzerala ako normálna dedinčanka – neškodne. Naopak pri pohľade na Rena sa muž primračil a skríkol na neho.

„Hej! Ty tam! Poď sem!“

Ren neochotne prešiel vozom, pričom ešte v zákryte položil svoju dýku na jednu z krabíc, aby ju u neho muž nenašiel.

„Zlez!“ zavelila stráž a ten druhý muž sa konečne odtrhol od Moniky a podišiel k parťákovi.

Kým ten útlejší z mužov mieril oštepom na Rena, druhý ho prehľadával. Monika mala dobrý výhľad na Rena z miesta, kde práve sedela, a videla, že na ňu jej spoločník vrhol škaredý pohľad. V tomto opitom stave jej to prišlo strašne vtipné a blysla na neho jasnozelené oči Zeleného draka tak, aby to okrem neho nikto nevidel.

Rena to tak rozhodilo, že si prestal k sebe tisnúť zuby a viac sa uvoľnil. Monika si na to sadla späť k Olymu, ktorý na ňu zmätene hľadel.

„Môžeš ísť,“ začuli hlas stráže pri Renovi a Oly čiahol do vozu pre dve fľaše s alkoholom, ktoré tam mal pre nich pripravené. Pôvodne mal štyri fľaše, ale keďže Monika stiahla skoro jednu celú, rozhodol sa dať pijatiku len týmto dvom.

Keď sa k nim vrátili stráže, podal Monike obe fľaše, nech im ich dá.

„Je to výborné,“ mrkla na nich dievčina a ten, s ktorým celý čas flirtovala, kývol mužom na vnútrajšej strane brány, aby nadvihli ťažké mreže vchodu. Po chvíli zarinčali reťaze a železná konštrukcia sa nadvihla, aby mohol prejsť ich voz. Oly kývol na znak vďaky a rýchlo popohnal Priotov, aby Monika vedľa neho nestihla zase provokovať.       

 Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie