moje-farby

Z hrdla jej nevyšiel ani jeden hlások a jediné, čo počula, bolo búšenie vlastného srdca. „Teba som videla s liečiteľom. Prečo si na tejto chodbe?“ dožadovala sa staršia žena odpovede a podišla k nej bližšie. Všimla si, že má v debni kvetináč s burinou, a napriek tomu, že tomu nerozumela, nepáčilo sa jej to. Odkedy prišiel liečiteľ na hrad, niečo sa jej na ňom nezdalo. To, že nepochádzal z ich kraja bolo na prvý pohľad jasné - toľko úsmevov na rozdávanie nemal nik. Tvrdil, že pochádza od hraníc, no viac o sebe neprezradil, a jeho vyhýbajúce odpovede v nej vzbudzovali podozrenie. TOTO však nemienila nechať len tak - to dievča bolo na chodbe, kde nemalo nič robiť! Kuchárka pobúrene položila veľkú ťažkú misku k stene a schmatla Moniku pod pazuchou. Dievčina to vôbec nečakala a pri tom upustila krabicu s burinou. Chodbou sa ozval rachot, ktorý Moniku prebral z paniky, a uvedomila si, že ju žena ťahá smerom, ktorým prišla. „Celý čas som tušila, že niečo nie je s tým lieč...

Svetlo kvetov cheng vedľa princovej postele vrhalo svoje matné oranžové svetlo na chlapcovu tvár. Vyzeral tak nevinne a bezmocne, že jeho bolesť priam trhala Monikino srdce. Vtom si Lucius znovu otvoril temné oči a dievčina sa prestrašene otočila k Olymu. „Čo mám teda robiť?“ opýtala sa s rozrušeným úsmevom. „Vidíš tie police?“ ukázal na tmavé steny Oly. Monika musela najprv zaostriť, aby zistila, kam to ukazuje, ale potom si všimla úzke drevené police, ktoré sa tiahli okolo miestnosti vo výške očí. Dievčina mu následne rýchlo kývla na znak, že vidí a okamžite podišla ku krabiciam, ktoré dali s Renom do rohu miestnosti. „Dávaj ich tesne vedľa seba, aby sa všetky zmestili,“ začula za sebou Olyho ďalší pokyn, keď začala dávať kvetináče na policu. Liečiteľ znovu podišiel k Luciusovi a položil si ruku na jeho čelo. „Pôjdem k vozu pre svoju tašku s liekmi. Určite tam bude niečo, čo by ti mohlo zmierniť bolesť,“ povedal princovi, ktorý len pozrel bokom. Nemienil priznať, že má bole...

Monika podišla k Nine s úškrnom, ktorý hovoril sám za seba. Mala radosť z toho, že Rena vytočila, bola totiž stále podnapitá. Na chrbte priam cítila jeho naštvaný pohľad a nemohla sa neusmievať. Vtom začula Olyho pokyny, ktorý čupel na kraji vozu. „Ren, Monika, zoberte si obaja krabicu. Pôjdeme do Luciusovej komnaty a kým nedôjde k výmene muža v stráži, budeme pripravovať kvety cheng.“ „Pred dverami stojí muž v stráži?“ preľakla sa Monika. „Áno, vždy pred princovými dverami stojí jeden. Ale neboj sa, po večeri sa menia, čo nám poskytne dosť času na to, aby si prekĺzla do miestnosti vedľa,“ s tým sa Rinku postavil a podal jednu krabicu Renovi. Následne si pripravil ďalšiu na kraj vozu, zoskočil na zem a zobral si žiarivú debnu na ruky. Monika nasledovala jeho príklad, pričom si hodila tašku od Loren na podlahu vozu medzi krabice, aby jej nezavadzala. „A čo ty?“ opýtala sa Monika Crofity, ktorá ostala stáť vo voze. „Ja si pohľadám veci a prekĺznem do hradu. Stretnem...

V momente, keď kolesá vozu prešli železnými valcami vnorenými do zeme, kde sa zapichovali ostré hroty brány, väčšine jeho cestujúcim odľahlo. Monike sa vďaka adrenalínu trochu prečistila hlava a už v duchu krútila hlavou nad tým, čo vystrájala. Oly do nej ale jemne drgol s letmým úsmevom. „Ďakujem, že si mi pomohla,“ šepol. Prítomnosť Nininho brata v ňom totiž vyvolala nenávisť, akú ešte nikdy nepociťoval. Kebyže ho vtedy z myšlienok, plných spôsobov mučenia, nepreruší dievčina vedľa neho, celý plán záchrany dediča moci Zeleného draka by stroskotal ešte pred bránami hradu kráľovnej Iris.  Monika len kývla rukou na znak, že to bola maličkosť, no keď si podoprela hlavu, zosmutnela, pri predstave Nininej bolesti.  Od prehliadky voza strážami sedela Nina vzadu na podlahe vozu s kolenami pritiahnutými k telu, pričom si podopierala hlavu rukami. Triasla sa strachom, ktorý jej ešte stále prechádzal telom, a nechtiac potichu mrmlala. „Kal, Zepht, Bein... Ako ste mi...

Na mesto už sadla tma a jeho kamenné uličky spôsobovali, že sa voz triasol viac než predtým. Monikinmu žalúdku sa to vôbec nepáčilo, preto sa dievčina opatrne zdvihla, pridržiavajúc sa krabíc, aby zase nespadla, a prešla dopredu, kde vystrčila hlavu. „Chceš sem?“ spýtala sa jej Nina, keď si ju všimla. Monika bez slova prikývla a dievčatá si vymenili miesta. Keď si Monika sadla vedľa Olyho, s údivom pozrela na muža z Lisoy, ktorý čupel pri zvláštnom točitom sklenenom stĺpe hlavnej cesty. Mužovi sa podarilo odpáčiť akýsi poklop a vnútri dlhého stĺpu vzbĺkli vysoké plamene. Zrazu sa rozžiarili stĺpy, na kraji dlhej cesty, ktorú ešte mali pred sebou. „To je moc kráľovnej,“ šepol Oly, keď uvidel Monikin šokovaný výraz. „V noci svoju silu púšťa na slobodu.“ Dievčina zbledla po jeho slovách. Kráľovná Iris mala toľko moci, že s ňou osvetľovala celé mesto pod jej hradom? „Prečo to robí? Musí sa predvádzať?“ spýtala sa Monika mierne nesvoja. „Nie. Potomkovia dračích vládcov...