DRAČIA PERLA - V lese Niú

Monika sa s ťažkým srdcom vybrala k ošetrovni, kde na ňu už čakal Ren. Opieral sa o stĺp budovy s rukami prekríženými na hrudi, pričom sa mu na chrbte leskli jeho pripevnené zbrane, kde mu chýbala len šabľa.

Ren hľadel do prázdna, úplne ho pohltili spomienky na Novu, z ktorých ho vytrhla až Monika. „Môžeme ísť,“ povedala opatrne.

Ren na to len mlčky prikývol a vykročili na cestu vedúcu z dediny.

Tma už sadla, keď zišli z vyšliapanej cesty na voľnú stráň a Ren už dokonca ani nekríval. Monike sa vtedy naskytol pohľad na štyri z piatich mesiacov tohto sveta. Boli presne, ako jej ich Leo opísal, dva na jednej strane a dva na druhej strane oblohy. Monikou prebehli zimomriavky a striasla sa pri pomyslení, že ju sledujú.

„Je ti zima?“ pozrel na ňu prísne Ren, pretože mala na sebe len ružové tričko s krátkymi rukávmi.

„Nie, len mi napadol príbeh o Samen a Gomen. Desí ma predstava, že by ma sledovali z oblohy.“

Ren sa uškrnul: „Mala by si sa radšej obávať toho, čo ťa môže sledovať tu dole na zemi.“

Monika sa zhrozene obzrela po okolí a pristúpila bližšie k nemu.

„To si spravil naschvál! Teraz budem totálne paranoidná!“ šepla, pričom očami premeriavala okolie.

Rena jej reakcia pobavila a zrazu si uvedomil, že sa usmieva. Cítil sa pri nej zvláštne uvoľnene, dokonca na moment zabudol na svoje trápenie. Nevedel prečo, ale takto na neho pôsobila už v jej svete, keď býval u nich.

Nezvykli sa veľmi rozprávať, nebol čas. V škole ju nemohol rušiť, lebo by mu odhryzla hlavu. Na tréningoch sa bavili len o tom, čo a ako má správne robiť. No a po večeroch sa zvykla učiť. Po ich rozhovore v parku Folimanka už chápal, prečo je pre ňu škola taká dôležitá a často ju pri učení sledoval. Fascinoval ho totiž jej sústredný výraz tváre. Monika bola schopná si nad knihy sadnúť, i keď jej už nezostala žiadna energia a akurát nad nimi zaspala. Ren nad tým najprv len krútil hlavou, ale neskôr, keď zaspala pri písacom stole, tak ju začal prenášať do postele, aby ráno nebola dolámaná. Nepoznal ju síce dlho, ale za ten čas si na ňu zvykol a páčila sa mu jej blízkosť.

Monika si všimla jeho zasnený pohľad a pozrela do zeme.

„Je mi ľúto, čo sa stalo Nove. Možno, kebyže sa k nej dostanem skôr, tak…“

„Nie. Nič by si nevedela urobiť. Jediná, kto proti Ghysenovi mohla bojovať, bola Nova a bez svojej zbrane, toho nebola schopná.“

„Ale ako je možné, že vycítila svoju zbraň v severnej dedine, keď tam nič nebolo?“

„Možno to bol trik Ghysena,“ odhadoval Ren a Monika na neho prekvapene zdvihla pohľad. „Nie je vylúčené, že jej zbraň naozaj zobral on a takto ju chcel vylákať.“

„Prečo obetovala život pre čepeľ?“ spýtala sa zamyslene Monika, pričom si vystrašene uvedomila, že to povedala nahlas. Pozrela na Rena a rýchlo sa začala ospravedlňovať: „Prepáč, nechcela som začať rýpať. Poznal si ju a ja tu začnem toto… prepáč.“

Ren len nepríčetne prikývol. To ticho, ktoré nastalo, ho ale trýznilo. „Po tom, čo nejaký Rinku prejde výcvikom Senlin, tak mu vyrobia zbraň, ktorá mu pomôže plne kontrolovať jeho schopnosti. Stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho bytia, dokonca si s ňou vytvorí i psychické spojenie, pretože do nej daný Rinku vloží časť svojej duše.“

Monika len s pootvorenými ústami hľadela na Rena. Jeho vysvetlenie ju fascinovalo, ale viac ju prekvapilo, že rozprával sám od seba. Vyzeral, že mu to pomáhalo.

„A odkiaľ si poznal Novu?“ skúsila sa ho opatrne spýtať. Nevedela totiž, či toto už nie je citlivá téma. Ale Ren sa len usmial, keď si na jeho a Novine prvé stretnutie spomenul.

„Môj výcvik na Kána bol na tom istom mieste, ako ten jej na Senlin,“ odpovedal zasnene. „Ako si videla, Nova je… teda, bola dosť vysoká. Keď som sa s ňou prvýkrát stretol, tak som jej čiahal len po prsia, pričom sme boli rovnako starí.

Mojou zručnosťou v boji som jej tiež nestačil. Novine schopnosti sa totiž prejavili už asi po dvadsiatich splnoch… čo môže byť v tvojom svete tak… v šiestich rokoch. Vyrastala teda priamo v Gaa a bola fakt dobrá.“

„Tak sa volá to miesto, kde ste trénovali?“

„Áno. Trénovali, žili, vyrastali,“ vymenoval so zvláštnym smútkom na tvári.

„A kedy ste sa spoznali?“ zaujímalo Moniku.

„Ja som tam šiel tak v... desiatich rokoch. Nova už vtedy mala štvorročný náskok oproti mne a mala dosť navrch,“ usmial sa s povzdychnutím. „Ale mala i prečo. Jej bojové schopnosti boli úžasné, nikto sa jej neodvážil oponovať, len ja som bol taký hlúpy,“ dodal pobavene.

„Vytrela s tebou podlahu?“ spýtala sa Monika, keď sa stratil vo svojich spomienkach.

„To je slabý výraz,“ odvetil Ren a začal sa smiať. Monika ale videla na jeho tvári i trpký smútok, ktorý jej trhal srdce.

„Ako ste sa potom stali priatelia?“ vyzvedala ďalej.

„Priatelia? To neviem, či sme boli,“ a poškrabal sa na hlave. „Skôr by som povedal, že ma začala tolerovať a ja som sa prestal vyťahovať. No bola prvá, ktorá ma začala akceptovať, čím sa mi pobyt v Gaa výrazne zjednodušil.“ Vtom zastavil a jeho výraz zvážnel: „Buď ostražitá, les Niú je veľmi nebezpečný. Pôjdeme síce len na jeho kraji, ale Houréni tu tiež radi lovia.“

Monika nasucho prehltla a nasledovala Rena, ktorý vstúpil do lesa. Cez koruny stromov prenikal mesačný svit, ktorý les osvetľoval v tenkých zväzkoch lúčov. Napriek prvotnému krásnemu dojmu, Monika pociťovala temnotu lesa Niú a mala zimomriavky po celom tele. Po chvíli zacítila zvláštnu sladkú vôňu a o jej prsty sa obtierala energia, ktorá pulzovala vo vzduchu. Monika v sebe vyvolala moc Zeleného draka, aby ňou mohla vidieť skutočnú tvár lesa, ale strašne ju zabolela hlava a z nosa jej začala tiecť krv. Rýchlo sa chytila za nos a pohľad uprela do zeme.

„Sakra, čo to?“ vypadlo z nej.

Ren sa vtedy otočil k Monike a okamžite k nej pristúpil. Ľavú ruku si položil na jej plece a druhou rukou zatlačil na jej čelo, čím ju donútil pozrieť hore. Keď uvidel jej jasnozelený pohľad, zhrozene na ňu začal kričať: „Prečo si vyvolala moc draka? Ihneď s tým prestaň!“

Ren videl, ako si Monika privrela oči v snahe silu potlačiť, ale keď si ich znovu otvorila, stále žiarili jasnozelenou farbou. Renovi sa na tvári objavil strach, aký dievčina ešte nikdy nevidela. Do Moninikej hlavy potom udrela prenikavá bolesť a krv z jej nosa sa začala priam valiť.

„Poď!“ zavelil okamžite Ren, chytil Moniku za plecia a rýchlo ju vyviedol z lesa smerom, ktorým prišli. Našťastie neboli ďaleko od kraja a Monike akoby na povel odľahlo.

„Teraz to skús,“ povedal Ren a Monika tentokrát bez problémov potlačila moc draka. „Ukáž,“ prikázal a dievčina si dala ruku od nosa, čím mu nechala priestor, aby si jej bradu zdvihol k sebe.

Monika následne už pozrela na Rena svojím odtieňom zelených očí. Jej spoločníkovi zjavne odľahlo a na moment ostal hľadieť do jej očí. Udivilo ho, ako sa o ňu bál.

Kebyže Monika nie je celá od krvi, tak by si jeho pohľad dievčina vysvetlila správne, ale takto tomu nevenovala vôbec pozornosť. Opatrne od neho odtiahla hlavu a vytiahla si z boku tašky papierové vreckovky.

„Čo to bolo? Ako to, že som nevedela potlačiť silu Zeleného draka, kým sme boli v lese?“ spýtala sa celá nesvoja, pričom stála chrbtom k Renovi a utierala si nos.

„Les je takto zabezpečený proti dračím vládcom. Ak niektorý z nich použije svoju silu v lese, popraskajú mu cievy v nose a vykrváca,“ povedal vecne a jeho tvár sprísnela. Ren si vtedy uvedomil, že mohol o Moniku veľmi rýchlo prísť, a naštval sa. Tá bezradnosť, ktorú v lese Niú cítil v okamihu, keď uvidel krv na Monikinej tvári, strach, že jej nevie pomôcť – nemohol si dovoliť toto cítiť! Určite nie v nebezpečnom temnom lese!

„Prečo si to spravila?!“ ziapol po Monike zrazu Ren a dievčina sa jeho prudkej reakcie zľakla.

„Čože? Ja neviem. Len som sa chcela pozrieť na les, ja…“ otočila sa k nemu habkajúc.

„Už to nerob! Za žiadnych okolností nemôžeš použiť silu Zeleného draka kým sme v lese Niú!“ povedal rázne pristúpiac k Monike.

„Ale toto si mi predtým nepovedal! Odkiaľ som to mala vedieť?“ bránila sa.

„Používaš Sokarovu silu príliš často na to, že si s ňou nechcela mať pôvodne nič spoločné,“ precedil skrz zuby Ren.

„A nie to je NÁHODOU moja úloha?! Rozvinúť silu draka pre tvojho brata?! A čo teraz na mňa vyskakuješ?! Čo ti je?!“

Ren sa na to narovnal a z vrchu na ňu pozrel. „Za žiadnych okolností ju nepouži, kým sme v lese,“ zopakoval. „Mŕtva mi budeš nanič,“ a vybral sa späť do lesa.

V Monike to priam vrelo. Vôbec nevedela, čo zrazu spôsobilo Renovu rýchlu zmenu nálady. Monika si musela zahryznúť do jazyka, aby mu na to niečo neodsekla, a potom sa nafúkane vybrala za svojím spoločníkom.

***

Boli na ceste už niekoľko hodín a Monike začalo škvŕkať v bruchu. Keď to Ren počul, spomenul si na svoj sľub, že jej urobí večeru. Kútikom oka pozrel na Monikinu naštvanú tvár a vzdychol si. Ani nebol nahnevaný na ňu, prečo na ňu kričal? Veď to on jej nepovedal, že nemôže používať silu Zeleného draka v lese Niú. Bol ale tak pohltený spomienkami na Novu, že na tento dôležitý fakt zabudol, a ohrozil tým Monikin život.

Keď našiel vhodné miesto na tábor, bez slova zastavil a Monika do neho vrazila.

„Čo máš teraz za problém?“ vyštekla na neho.

„Utáboríme sa, zostaň tu,“ a s tým odišiel. Monika za ním ostala hľadieť s otvorenými ústami. Len tak ju tam nechal!

Dievčina si namosúrene zhodila batoh na zem a potom si naň sadala.

„Používaš Sokarovu silu príliš často,“ opakovala Renove slová pričom sa ksichtila. „To ako fakt? A teraz ma tu nechá. Niet divu, že tú silu potrebujem, však ma tu niečo roztrhá. Ale zaujíma ho to? Nie…“ hovorila sama sebe, keď vtom začula šuchot a stíchla. Z kríkov pred ňou sa vynoril Ren s niečím napichnutým na dýku.

„Večera,“ povedal, ale Monika mu venovala len škaredý pochybovačný pohľad.

Ren sa následne snažil rozložiť malý ohník, ale stromy z lesa Niú nechceli veľmi horieť a plameň mu zhasínal. Monika sa nad ním po dvadsiatich minútach zľutovala, ale to len preto, lebo bola viac hladná než naštvaná.

„Pusť ma k tomu,“ vzdychla a z tašky vyhrabala dezinfekčný gél na ruky, v ktorom bol alkohol. Ren ani nestihol riadne ustúpiť, Monika už nastriekala na vetvičky gél a plameň okamžite chytil. Monika venovala svojmu spoločníkovi provokačný víťazný úsmev a spokojne si sadla späť na batoh, kým jej Ren upiekol večeru.

Keď Ren dievčine podával upečené zvieratko, Monika váhala, či si ho má zobrať, pretože jej ešte stále pripomínalo veľkú veveričku a nemala srdce sa doň zahryznúť.

„Už ho to nebude bolieť,“ robil si z nej srandu Ren. „Alebo snáď nechceš?“ opýtal sa pričom od nej začal palicu, na ktorej bola večera napichnutá, pomaly odťahovať.

„Počkaj,“ zastavila ho Monika s prižmúrenými očami a načiahla sa k upečenému zvieratku. Ren sa uškrnul, pokrútil hlavou a utrhol jej stehno, pre ktoré sa naťahovala. Keď jej ho takto podal, Monika si ho s ďakovným úsmevom zobrala.

„To je…“ chcela dievčina šťastne chváliť Renove kuchárske schopnosti, ale potom si spomenula, že sa na neho ešte stále hnevá kvôli tomu, ako na ňu vyletel. „No, je to jedlé,“ odvetila napokon. Ren do nej ale nechcel rýpať, videl, že jej to chutilo, pretože veľmi rýchlo hltala každé jedno sústo.

Po tom, ako sa najedli, vyrazili znovu na cestu. Ren nechcel ostávať dlho na jednom mieste a už vôbec nie vtedy, ak tam založili oheň. Ten totiž mohol rýchlo privábiť nechcenú spoločnosť...

Už boli dosť ďaleko od ich pôvodného táborového miesta, keď naň narazila skupinka Hourénov. Veľmi sa im tú noc v love nedarilo, a tak keď objavili vyhasnutý oheň, potešili sa. Podľa stôp vedeli, že ide o dvoch ľudí. Síce pri stopách Monikiných tenisiek si neboli istí, ale rozhodli sa ich nasledovať.

***

Bola hlboká noc a Moniku začala zmáhať únava, keď sa rozhodli urobiť ďalšiu zastávku pri malej bystrine. Celkom sa potešila peknému okoliu a naplnila svoju fľašu vodou. Ren bol naopak dosť napätý, i keď sa im cestou podarilo úspešne vyhnúť nebezpečnej zveri, tak museli ísť hlbšie do lesa, než pôvodne plánoval. Donútili ich k tomu kopytníky bez srsti, dlhými tlamami, špicatými tesákmi a obrovskými parohmi, ktoré sa pásli tam, kde chceli prejsť.

Pri brehu bystriny sa Monika spokojne začala chystať na krátky spánok, ktorý jej Ren schválil, a pod jedným stromom si rozložila spacák.

„Ale nemôžeme dlho zostať,“ upozornil ju Ren.

„Dobre, stačia mi dve hoďky,“ prikyvovala Monika s takmer zatvorenými očami, keď liezla do spacáku. Keď však pocítila Renov prísny pohľad, pozrela na svojho spoločníka. „Dobre, tak ja si teda nastavím budík, aby sme tu nezostali ani o sekundu dlhšie. Môže byť?“ odsekla vyčerpane a začala stláčať tlačidlá na svojich digitálnych hodinkách.

Ren sa medzitým posadil na neďaleký kameň a očami premeriaval okolie.

„Ty nebudeš spať?“ spýtala sa ho Monika, keď sa zababušila.

„Budem hliadkovať. Ty už spi, aby sme mohli ísť,“ zašomral a dievčina sa otočila na druhú stranu. Predtým než si zatvorila oči, skúmala pohľadom ornamenty na náramku od Tomena a zaspala s myšlienkou na malého Baiho.

***

Monika na tvári pocítila dotyk a unavene otvorila oči. Nad sebou uvidela Rena, ktorý jej ukazoval, aby bola potichu.

„Houréni. Vystopovali nás. Musíme rýchlo zmiznúť. Všetko tu nechaj, len by nás to spomalovalo. Poď!“ a už ju ťahal medzi stromy.

Monika cítila srdce niekde v krku. Posledný krát, keď stála proti Hourénom, tak si s nimi jednoducho poradila, ale v lese Niú nemohla použiť silu Zeleného draka. Teraz proti ohyzdným obludám mohol bojovať len Ren, ale keď proti nim stál v jej svete, tak skoro prišiel o život.

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie

Bez smajlíkov tie komentáre dole vyzerajú ponurne, takže tu je screenshot: