DRAČIA PERLA - Mesiace nočnej oblohy

Moniku Leove slová prekvapili. Ren bol s nejakým spôsobom spojený s osudom všetkých štyroch drakov? Dávalo by zmysel, kebyže je spojený s osudom Zeleného draka, toho moc má predsa prináležať jeho bratovi – ale so všetkými?!

Dievčina cítila, ako ju začala zožierať zvedavosť, a mala chuť ten zvitok vytrhnúť Leovi z rúk. Ten na ňu hľadel skúmavým pohľadom a vedel, že ju má v hrsti. Vtom sa ale Monikin výraz zmenil a urobila krok dozadu.

„Hmm, som hladná,“ povedala zamyslene a Lea jej hláška zarazila.

„Čože?! Ty nie si zvedavá o čo ide?! Máš v sebe silu Zeleného draka a môžeš si prečítať aspoň časť jeho osudu!“ kňučal Leo.

„Aj tak vaše písmo nepoznám. Veď aj s tebou sa rozprávam len vďaka slze víly z lesa Niú,“ odbila ho Monika.

„Môžeš mi obsah zvitku prepísať a ja ho prečítam,“ naliehal na ňu Leo.

„Mal by si ten zvitok radšej ukázať Renovi. Ako hovoríš, je to jeho osud, jeho vec. Ja ani nie som právoplatný dedič moci Zeleného draka, nemala by som si do týchto vecí vôbec strkať nos,“ usmiala sa na neho nevinne.

„Lenže osud Zeleného draka sa týka nás všetkých. Ovplyvní to život východných kmeňov i mnohých ďalších. Potrebujem vedieť, na čo sa pripraviť,“ naliehal na ňu Leo, ale Monika nepovolila a skúmavo sa obzrela po miestnosti.

„Ak by si mal jeho osud poznať, našiel by si odpoveď vo zvitkoch, ktoré dokážeš prečítať. Tento nebol určený pre tvoje oči,“ povedala vážne a pozrela na neho prenikavým pohľadom.

Lea jej odpoveď zarazila. Myslel si, že dostane odpovede, ktoré tak dlho hľadal, že konečne dá otcovi, čo chcel.

Mladík si napokon skľúčene vzdychol, zvinul zvitok a zmätene sa usmial na dievčinu pred sebou. Bol si taký istý, že ju má v hrsti. „Takže hovoríš, že si hladná?“

„Áno,“ prikývla a Leo jej naznačil, nech vyjdú z izby.

Keď tak urobili, veliteľov syn zamkol svoje klenoty a odviedol Moniku do jedálne.

„Tu sa posaď, hneď ti niečo prinesiem,“ usmial sa na ňu Leo a odtiahol jej stoličku pri veľkom jedálnom stole.

Po tom, ako sa Monika v miestnosti ocitla sama, jej myseľ sa vrátila k Leovmu výnimočnému zvitku. Bola veľmi zvedavá na to, čo na ňom je napísané, ale na druhú stranu sa nechcela miešať do tunajšej politiky.

Leo sa po chvíli vrátil s väčšou miskou v ruke. Vyzeralo to ako kusy mäsa v zelenej šťave so slizkými riasami – hrozný pohľad – ale Monika sa snažila svoj výraz znechutenia držať na minime.

„Ďakujem,“ nahodila falošný úsmev a zobrala do ruky drevenú lyžičku. „Ináč, s Renom sa poznáte i osobne?“ skúsila nahodiť tému, aby na ňu Leo nečumel pri jedení. Nebola si totiž istá, že zvládne udržať svoj pokerface, ak by to jedlo chutilo tak hrozne ako vyzeralo.

„S ním ani nie. Ale keď som bol vyslaný do kmeňa Zeleného draka, tak som sa spriatelil s jeho bratom, Kaiom. Ren sa od nás držal vždy ďalej.

Kai vtipkoval, že on dokáže rozprávať len so svojimi zbraňami, preto sa nás stránil,“ pousmial sa Leo a Monika ochutnala jedlo - nebolo veľmi dobré.

„Kedy si tam bol?“ opýtala sa snažiac potlačiť svoju nespokojnosť.

„Už dávnejšie, odvtedy mohlo ubehnúť už sedem splnov,“ odvetil vecne Leo.

Monika si mierne prižmúrila oči. „Počkaj. Ako tie splny počítate, keď sa vaše štyri mesiace riadia podľa vôle rodu Bai?“

„V skutočnosti máme na oblohe päť mesiacov,“ usmial sa Leo. „Ešte si ich nevidela?“

„Päť?! Nie nevidela, noc sme s Renom strávili v labyrinte,“ odvetila trochu nesvoja a donútila si vložiť do úst ďalšie sústo.

„Tie štyri mesiace, ktoré si videla na zvitkoch, sú riadené vôľou Bai. Hovorí sa o nich ako o očiach Samen a Gomen. Samen je pramatka a Gomen praotec rodu Bai, ktorí sa objavili v tomto svete po prvých konfliktoch medzi štyrmi drakmi a pôvodnými obyvateľmi týchto území. Mali dohliadnuť na rovnováhu v našom svete, a preto nás ich oči neustále sledujú.“

„Je to pravdivý príbeh?“ spýtala sa Monika rozhodene, lebo myšlienka, že ju z oblohy niekto sleduje, jej spôsobila zimomriavky.

„Neviem, ale väčšinu nocí sú dva mesiace vedľa seba na jednej strane a dva na druhej strane oblohy, presne ako oči,“ usmial sa šibalsky Leo. „No a piaty mesiac je vyššie. Podľa jeho štyroch tvarov – spln, kosa, temno a luk – počítame plynutie času. Kým prejde jeden cyklus mesiaca a vystrieda svoje štyri fázy, tak ubehne približne sto dvadsať dní.“

Monika začala počítať dobu, ktorú predstavovalo u nich sedem splnov, keď bol Leo na návšteve v dedine Zeleného draka, a vyšlo jej niečo vyše dvoch rokov.

„Počítate aj to, koľko máte rokov?“ spýtala sa napokon so záujmom.

„Čo sú roky?“ nerozumel Leo.

Monika najprv otvorila ústa, že mu to vysvetlí, ale rýchlo si to rozmyslela. Nechcela sa zapliesť do debát o tom, že Zem je guľatá, či ako sa točí, takže to skúsila preformulovať. „Hmm. Počítate, koľko cyklov mesiaca uplynie počas vášho života?“

„Áno,“ povedal po chvíli Leo, keď pochopil, na čo sa pýta. „Ale my počítame splny,“ poučil ju.

„A koľko splnov si prežil ty?“ spýtala sa ho teda s neskrytým záujmom.

„Sedemdesiat deväť,“ odvetil Leo a Monika sťažka vzdychla. Podoprela si hlavu a prstami si písala fiktívne čísla na stôl, aby to spočítala. Trvalo jej to dosť dlho bez kalkulačky, ale nakoniec jej vyšlo nejaké číslo.

„Tak v mojom svete by si mal dvadsať šesť rokov!“ skríkla víťazne a cítila, ako sa jej parí z hlavy. „Roky sú to, čo mi používame na počítanie veku,“ dodala, keď uvidela Leov zmätený výraz tváre.

„Á,“ povedal zamyslene mladík oproti nej. „A koľko splnov by si mala ty v našom svete?“ Keď Leo videl, ako Monikin víťazný úsmev pohasol, rýchlo ju chcel zastaviť pred počítaním. „Ak je to také komplikované prepočítať, tak na tom nezáleží.“

„Nie, v pohode, ja to dám,“ a odmlčala sa na dlhú chvíľu. Možno kebyže jej hlavou nebehajú nadávky na seba samú, pri ktorých nechápala, ako môže byť druháčka na vysokej škole, keď nevie počítať bez kalkulačky, tak by jej to netrvalo tak dlho.

„Okolo šesťdesiat jedna,“ povedala zamračene, lebo si nebola úplne istá, ale už sa jej to nechcelo prepočítavať. Radšej si napchala do úst ďalšie sústo a pomaly prežúvala. Uvažovala, že na čo by sa ešte mohla spýtať, ale Leov prenikavý pohľad ju trochu znervózňoval a radšej vstala od stolu.

„Asi sa pôjdem pozrieť na Rena,“ odvetila stroho, mierne sa uklonila, aby nebola drzá a odišla z jedálne.

Keď Monika vyšla z hlavnej budovy, namierila si to do ošetrovne aj s tým divným jedlom v pravej ruke. Slnko už pomaly začínalo zapadať a prekvapene pozrela na svoje digitálne hodinky, ktoré ukazovali 16:42. Vtedy si spomenula, že sa vlastne zobudila až okolo tretej poobede, čo vysvetľovalo, prečo bola z toho zmätená.

V ošetrovni si jej oči museli zvyknúť na prítmie, ale keďže vedela, kadiaľ má ísť, okamžite vykročila. Podišla k úplne poslednému lôžku na pravej strane a sadla si k Renovi tak, že sa chrbtom oprela o stenu ošetrovne. Vložila si do úst ďalšie sústo jedla a hľadela na svojho spoločníka. Zdalo sa jej, že vyzerá trochu lepšie. Jeho spánok bol pokojný a už z neho netiekol pot, no stále bol dosť bledý. Po chvíli sa Ren zamrvil a pozrel na Moniku.

„Ahoj,“ povedala s plnými ústami a Ren sa so zdvihnutým obočím posadil.

„Čo to máš?“ ukázal na misku v jej ruke.

„No to neviem,“ pozrela na jedlo nešťastne, „ale nie je to dobré.“

„Prečo si im nepovedala, aby ti dali niečo iné?“ spýtal sa nechápavo a naznačil jej, aby mu podala misku.

„Nechcela som ich uraziť. Veď ma ubytovali, pripravili mi kúpeľ a aj o teba sa postarali,“ vysvetlila dievčina.

Ren si na to dal do úst sústo a Monika mu hneď vytrhla misku z ruky: „Hej! Nedovolila som ti, aby si mi to zjedol.“

„Veď ty to nechceš,“ mrmlal Ren s plnými ústami.

„Ale nič iné nemám,“ odvetila urazene.

„Ak mi to dáš, uvarím ti na večeru niečo lepšie.“

Moniku jeho návrh prekvapil, ale súhlasila. „Dobre,“ a podala mu misku.

Ren sa s chuťou pustil do jedla a Monika len neveriacky krútila hlavou: „Ako ti to môže tak veľmi chutiť?“

„Veď som zjedol aj to, čo si mi varila ty,“ zamrmlal popod nos, ale Monika ho počula a udrela ho jemne päsťou do ramena.

„Hej! Nič som nepripálila, keď si u nás býval. Mohol si to mať o dosť horšie!“ bránila sa s úsmevom, lebo konečne vyzeral, že je vo svojej koži. Chvíľu sledovala ako je, potom sa na neho so záujmom zadívala. „Ren? Koľko splnov si prežil?“

Ren na ňu zdvihol šokovaný pohľad, pričom s plnými ústami vyzeral veľmi komicky. „Prečo?“ nechápal jej otázku.

„Len som sa rozprávala s Leom a vysvetľoval mi, ako meriate čas. Tak, keď to už viem, chcela som zistiť, koľko máš rokov.“

„Mám dvadsať sedem rokov,“ odvetil nezaujato a pokračoval v jedení.

„Čože? Odkiaľ to vieš?“

„Lucia sa ma na vek pýtala, ako na jednu z prvých vecí, po tom, ako sa prebrala zo Samelinej kliatby. Potom som ho s ňou riešil ešte raz, keď...“ a na chvíľu sa odmlčal, potom vetu dokončil trochu tichšie, „som šiel von s Kamilou.“

„Aha,“ odsekla Monika, no skôr sa pozastavila nad faktom, že jej Lucia zabudla zdeliť taký dôležitý fakt ako Renov vek.

„O čom si sa ešte rozprávala s LEOM?“ snažil sa spýtať akoby, len tak mimochodom, ale meno veliteľovho syna vyslovil tak zvláštne ironicky, že Monika hneď vedela, ako veľmi túži po odpovedi. Najprv ju to pobavilo, ale potom začala uvažovať nad tým, či mu má povedať o zvitku.

„Urobil ti niečo?“ pozrel na ňu vážne kútikom oka, keď dlho neodpovedala.

„Nie, ja len…“ vzdychla. „Ukázal mi zvitok, na ktorom je podľa neho tvoj osud spätý s osudom štyroch dračích vládcov.“

Ren sa na to s chuťou rozosmial a Monika z toho bola úplne zmätená.

„A videla si ten zvitok?“ spýtal sa pobavene.

„No, nechcela som sa naň pozrieť, lebo hocičo je na ňom napísané, tak sa to netýka mňa ale teba.“

„Ten zvitok je prázdny,“ povedal pobavene Ren a dievčina sa nechápavo zamračila.

„Je prázdny pre obyčajných smrteľníkov. Ale dračí vládcovia v ňom vidia svoj osud a ty si s ním spätý... Moment, odkiaľ to vieš?“ zakončila prekvapene Monika.

„Lebo mi ten zvitok ukazoval, keď bol u nás v dedine. Uveril nejakému kupcovi, že na ňom je veštba Bai, a zaplatil mu za to peknú sumu,“ vysvetlil Ren.

„Počkaj, ty si myslíš, že je falošný?“ doplo rýchlo Monike.

„Samozrejme. Rod Bai nespisuje svoje veštby. Existujú mimo čas a priestor, nezaoberajú sa maličkosťami ako zvitky,“ mávol rukou.

Monika bola v šoku. „Ale ja som z toho kotúča niečo cítila, takú zvláštnu energiu,“ mrmlala skôr pre seba, ale Ren pokračoval.

„Pýtal som sa Lea na to, ako vyzeral kupec, od ktorého zvitok získal. Podľa jeho opisu viem o koho šlo. Loky je veľmi prešibaný. Vždy dá svojim zákazníkom čo chcú. Pred nejakou väčšou akciou svoju obeť sleduje a dá si záležať na tom, aby to, čo predá, malo dojem pravosti.“

Monika trochu poľutovala Lea – tak veľmi verí v silu toho zvitku. „A prečo si mu nepovedal, že je falošný?“

„Ja som mu to povedal, nechcel ma počúvať. A potom mi Kai zakázal sa k nemu približovať, lebo som nebol veľmi zdvorilý, keď som mu to hovoril,“ dodal a položil prázdnu misku vedľa seba na zem. „Aj tak, kebyže je zvitok pravý, už by preň dávno niektorý z dračích potomkov nechal poslať a dedinu by zrovnali so zemou. Vládkyňa moci Ohnivého draka má po svojom boku veľmi silnú čarodejnicu, o pravom zvitku by vedela ako prvá.“

„Ako to, že ostatní dediči mocí drakov nerobia problémy?“ šepla Monika. „Nieže by som to chcela,“ povedala rýchlo, keď uvidela Renov pohľad, „len tomu nerozumiem. Ešte si mi o nich nič nepovedal.“

„U ostatných dračích potomkov ešte neprebehla ceremónia predania moci a starí vládcovia rešpektujú staré zvyklosti. Ale tento pokoj zo strany Ľadového draka sa môže čoskoro zmeniť. Nový následník už na trón čaká dlho a je o to nebezpečnejší. Našťastie Svetelný drak ešte svoju moc niekoľko splnov nebude predávať.“

„A títo dračí potomkovia ovládajú moc, podľa ich názvu?“

Ren jej na to prikývol.

„A čo si mám predstaviť pod označením SVETELNÝ?“

„Blesky,“ odvetil stroho Ren.

„Aha. Takže existuje drak bleskov, ohňa a ľadu… Ale, prečo sa potom Zelený drak, volá ZELENÝ?“ nechápala Monika a Ren zdvihol ramená na znak, že netuší.

„Neviem, toto by si sa mala spýtať Lea. Ten študoval históriu Zeleného draka viac než ktokoľvek iný,“ povedal podráždene. Monika však jeho tón hlasu ignorovala a začala súhlasne prikyvovať, že túto informáciu si ešte určite zistí.

„A my sme teraz na východe, na území Zeleného draka, však?“ overovala si Monika.

„Áno. Sme ale dosť blízko lesa Niú, ktorý delí horné tri územia dračích potomkov. Na severe sú hory Svetelného draka a na západe kráľovstvo Ohnivého draka.“

„Aha. A územie Hourénov je kde?“

„To je pod lesom Niú, medzi územím Ohnivého a Zeleného draka. Končí neobývanou pustatinou, ktorá delí tieto územia od južnej snehovej šíravy Ľadového draka.“ 

Monika mala konečne predstavu o tom, ako je svet, v ktorom momentálne je, usporiadaný. Keď bola v Prahe, tak riešila buď výcvik alebo školu, nebol čas ešte na zemepis ďalšieho sveta.

„Vieš sa do večera pozbierať? Aby sme mohli vyraziť?“ opýtal sa Ren so záujmom.

„Ty už chceš odísť? Veď si ranený,“ odvetila prekvapene. Ren si na to odkryl nohu a Monike priam vypadli oči od údivu – jeho rana bola takmer úplne zahojená.

„Stále zabúdam, že ti v žilách prúdi dračia krv,“ povedala Monika so štipkou závisti v hlase a Ren sa uškrnul.

Nastal moment ticha, ktorý prerušil rachot z vonku. Monika pozrela k dverám ošetrovne a so záujmom prešla miestnosťou.

Opatrne pootvorila dvere a v šoku hľadela na to, čo sa deje na dvore. Pár mužov totiž s vidlami obkľúčilo ženu, z ktorej sálala nekonečná krása. Monika si ani nevedela vysvetliť, prečo ňou bola zrazu tak očarená, ale vôbec nevnímala, keď na ňu Ren skríkol: „Čo sa deje?!“

Renovi prišlo divné, že mu neodpovedá, a keď cez pootvorené dvere začul krik, ťažko sa postavil. Opatrne odkríval k dverám a hneď, keď vykukol na dvor, rýchlo sa otočil k Monike a strhol ju k sebe. „Nepozeraj sa tam! Monika! Počuješ ma?!“ triasol ňou.   

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov: