moje-farby

Monika sa s ťažkým srdcom vybrala k ošetrovni, kde na ňu už čakal Ren. Opieral sa o stĺp budovy s rukami prekríženými na hrudi, pričom sa mu na chrbte leskli jeho pripevnené zbrane, kde mu chýbala len šabľa. Ren hľadel do prázdna, úplne ho pohltili spomienky na Novu, z ktorých ho vytrhla až Monika. „Môžeme ísť,“ povedala opatrne. Ren na to len mlčky prikývol a vykročili na cestu vedúcu z dediny. Tma už sadla, keď zišli z vyšliapanej cesty na voľnú stráň a Ren už dokonca ani nekríval. Monike sa vtedy naskytol pohľad na štyri z piatich mesiacov tohto sveta. Boli presne, ako jej ich Leo opísal, dva na jednej strane a dva na druhej strane oblohy. Monikou prebehli zimomriavky a striasla sa pri pomyslení, že ju sledujú. „Je ti zima?“ pozrel na ňu prísne Ren, pretože mala na sebe len ružové tričko s krátkymi rukávmi. „Nie, len mi napadol príbeh o Samen a Gomen. Desí ma predstava, že by ma sledovali z oblohy.“ Ren sa uškrnul: „Mala by si sa radšej obávať toho, čo ťa...

Monika vôbec nevnímala, ako jej Ren mykal telom. Pred očami videla len tú krásnu ženu. Každá kučera jej dlhých hnedých vlasov sa vrývala do Monikinej pamäte. Už bola otočená k Renovi, ale stále pred sebou videla len tú ženu – jej jemné pery, malý špicatý nos a prekrásne veľké sivohnedé oči... Vtom Moniku zo zasnenia vytrhol štipľavý pach a začala odkašlávať. Pred sebou zaregistrovala Rena, ktorý držal v ruke svoju malú dýku s odoberateľným koncom, a na prstoch mu zbadala modrý prášok. Začala si panicky utierať nos a priam na neho ziapla: „Čo to robíš?! Chceš ma snáď spáliť?!“ Hlavou jej totiž prebehlo to, ako tým práškom posledne pálil telá Hourénov v jej svete. „Neboj sa,“ uškrnul sa víťazne, „na živých pôsobí očistný oheň ináč.“ „Aj tak to brutálne štípe! Prečo si to sakra urobil?!“ zúrila Monika. „Bola si pod kúzlom Rinky, nevedel som ťa z neho ináč dostať.“ „Povedz mi to tak, aby som tomu rozumela,“ odsekla podráždene, keď si utierala slzy, ktoré jej zo štipľ...

Moniku Leove slová prekvapili. Ren bol s nejakým spôsobom spojený s osudom všetkých štyroch drakov? Dávalo by zmysel, kebyže je spojený s osudom Zeleného draka, toho moc má predsa prináležať jeho bratovi – ale so všetkými?! Dievčina cítila, ako ju začala zožierať zvedavosť, a mala chuť ten zvitok vytrhnúť Leovi z rúk. Ten na ňu hľadel skúmavým pohľadom a vedel, že ju má v hrsti. Vtom sa ale Monikin výraz zmenil a urobila krok dozadu. „Hmm, som hladná,“ povedala zamyslene a Lea jej hláška zarazila. „Čože?! Ty nie si zvedavá o čo ide?! Máš v sebe silu Zeleného draka a môžeš si prečítať aspoň časť jeho osudu!“ kňučal Leo. „Aj tak vaše písmo nepoznám. Veď aj s tebou sa rozprávam len vďaka slze víly z lesa Niú,“ odbila ho Monika. „Môžeš mi obsah zvitku prepísať a ja ho prečítam,“ naliehal na ňu Leo. „Mal by si ten zvitok radšej ukázať Renovi. Ako hovoríš, je to jeho osud, jeho vec. Ja ani nie som právoplatný dedič moci Zeleného draka, nemala by som si do týchto ve...