DRAČIA PERLA - Veliteľov syn
Monika videla, že k nim bežia
nejakí dedinčania, ale väčšina z nich zastavila v bezpečnej vzdialenosti. Z
davu vystúpil len jeden odvážlivec, muž s tmavšou pokožkou, ktorý nevyzeral
oveľa staršie ako Monika. Mal na sebe voľnú zelenú tuniku a hnedé nohavice.
Čiernovlasý mládenec sa nevyznačoval krásou, mal obyčajný výzor, ale predsa keď
k Monike pristúpil, cítila, že z neho sála zrelosť a múdrosť.
Mladý muž si čupol k Monike a
skúmavo si dievčinu pokrytú bahnom premeral hnedými očami. Všimol si jej
zvláštny odev a zvedavo sa spýtal: „Kto si?“
Rukou pritom naznačil
bojovníkom s oštepmi, ktorí poručili Monike aby si kľakla, nech ustúpia. Tí
síce trochu zaváhali, ale potom poslúchli.
Monika namiesto odpovede v
sebe vyvolala moc Zeleného draka a jej oči nabrali prenikavú jasnozelenú farbu.
Mladíka to prekvapilo,
pohotovo sa postavil a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. „Vítam ťa v
Severnom kmeni, Zelený drak.“
Jeho prístup Moniku potešil,
spustila ruky z krku a vďačne prijala mužovu ruku. Keď jej pomohol na nohy,
trochu zahanbene si uvedomila, že je celá špinavá. No ako sa zdalo, jemu to
vôbec nevadilo. Mladík hľadel do Monikiných očí okúzleným pohľadom a to jej v
nich už dávno nesvietila moc Zeleného draka. Keby Monika nebola taká unavená,
myslela by si, že sa jej začali podlamovať kolená práve z jeho pohľadu.
„Volám sa Leo. Som syn
veliteľa Cana,“ predstavil sa zdvorilo a Monika sa neubránila úsmevu, snažil sa
ju totiž očariť svojím postavením. Síce Monika na takéto veci nebola, ale ten
pocit, ktorý v nej vyvolal, sa jej páčil. Dievčinu z myšlienok vytrhlo až
Renovo stonanie a venovala mu vystrašený pohľad.
„Potrebuje pomoc,“ povedala a
Leo si k jej spoločníkovi okamžite čupol. „Má ranenú nohu a stratil veľa krvi,“
dodala unavene, pričom si pomasírovala ramená, na ktorých mala ťažký batoh.
„Neboj sa, postaráme sa oňho,“
odvetil Leo a kývol dedinčanom, ktorí si od nich stále držali bezpečný odstup.
Po chvíli k nim pribehli dvaja
muži s jednoduchými látkovými nosidlami. Opatrne na ne preložili Rena a už ho
brali do dediny.
Monika za ním hľadela s
obavami v očiach, keď k nej pristúpil Leo. „Ešte si mi nepovedala svoje meno,“
upozornil ju milo.
„Och, prepáč. Ja som Monika,“
a venovala mu unavený úsmev.
„Dovoľ,“ povedal šarmantne a
naznačil, že jej zoberie tašku z chrbta, aby ju nemusela vláčiť. Monika vďačne
prijala pomoc. Keď už mal Leo v ruke jej batoh, ukázal, aby šla smerom k
dedine. „Vyzeráš, že by sa ti zišiel odpočinok. Zavediem ťa do hlavného domu,
kde ti nájdeme izbu a dám ti pripraviť i kúpeľ.“
Monika sa na to zahanbene
začervenala a len prikývla. Lea jej výraz pobavil, páčila sa mu.
Z dedinčanov nemala Monika
dobrý pocit. Keď totiž vedľa nich prechádzala, premeriavali si ju prísnym
pohľadom a šuškali si pri tom. Nepociťovala to, čo v dedine Zeleného draka, kde
na ňu boli len zvedaví, títo obyvatelia z nej boli vydesení a nepáčilo sa im,
že tam je. Jediný, kto sa na ňu usmieval, bol Leo, ktorý sa až príliš snažil
zapôsobiť.
No Monika svoje okolie veľmi
nevnímala, bola unavená a verila, že únava ovplyvnila jej prvotné dojmy zo
Severného kmeňa. Obydlia jej prišli veľmi podobné tým, čo videla v dedine
Zeleného draka. Až keď dorazili k hlavnému domu, tak spozornela. Šlo o veľkú
dvojposchodovú drevenú budovu, ktorá mala i terasu a Monike pripomínala skôr
chatu.
Keď vstúpili do budovy, ocitla
sa v predsieni, odkiaľ viedli schody na prvé poschodie. Na pravej strane od
schodov bola jedáleň s dlhým stolom a veľkým počtom stoličiek. Na ľavej strane
sa rozprestierala veľká kuchyňa. Nie všetci obyvatelia hlavného domu boli ešte
hore – budova bola tichá – no nebolo sa čomu čudovať, bolo skoro ráno a aj
Monika by najradšej spala.
Kým sa s takmer zatvorenými
očami obzerala, Leo dal pokyny jednej nízkej mladej žene ohľadom prípravy
kúpeľa, potom sa k vrátil k Monike.
„Všetko je vybavené, poď za
mnou. Ukážem ti tvoju izbu,“ a už ju viedol hore drevenými schodmi.
Leo vošiel do miestnosti na
konci chodby a Monika ho nasledovala. Ocitli sa v malej svetlej izbe s dvomi
oknami. Pod oknom na pravej stene bola drevená posteľ s mäkkou výstelkou.
Oproti dverám bolo druhé okno, ktoré malo výhľad priamo na dedinu, a pod ním
stálo krásne vyrezávané hojdacie kreslo. Takmer celú ľavú stenu zaberala veľká
prázdna skriňa.
Izba pôsobila na Moniku
príjemne a hlavne sa tešila do tej postele.
„Dúfam, že ti to tu bude
vyhovovať. Raga ti príde povedať, keď bude hotový kúpeľ – umyváreň je potom
priamo oproti schodom,“ povedal Leo a položil jej tašku pod okno. „Odpočiň si a
potom sa za mnou zastav. Raga bude vedieť, kde som,“ a chcel odísť, ale Monika
ho zastavila.
„A čo Ren?“
„Á, Ren. Hovoril som si, že je
mi tvoj spoločník povedomý. Neboj sa, postarám sa o neho OSOBNE. Potom ťa za
ním zavediem, hlavne si odpočiň,“ usmial sa na ňu starostlivo a s úklonom
odišiel.
Moniku prekvapilo, keď Leo
zdôraznil, že sa o Rena postará osobne. Cítila za jeho slovami niečo zvláštne,
ale bola taká unavená, že si vôbec svojimi pocitmi nebola istá. Zároveň bol na
ňu Leo veľmi milý, v dedine Severného kmeňa zatiaľ jediný, takže si nemohla
dovoliť o ňom pochybovať. Preto sa rozhodla všetko riešiť až po kúpeli a
riadnom spánku.
Monika sa rozhodla čakať na
Ragu v kresle pod oknom, aby nezašpinila posteľ svojím oblečením, ale zastavila
sa pri okne, lebo dole uvidela Lea. Mladík práve vyšiel z hlavného domu a zopár
dedinčanov sa k nemu prirútilo s panickými otázkami. Monika nepočula o čo šlo,
ale vedela si to domyslieť.
Leo si s dedinčanmi s úsmevom
poradil a potom sa vybral ďalej. Nebol ďaleko, keď sa vtom zastavil a pozrel
priamo do Monikinho okna. Dievčine sa rozbúšilo srdce a ustúpila bokom, mala
pocit, že robila niečo zlé. Zhlboka sa nadýchla a zase pozrela von z okna, ale
Lea už nikde nevidela. Následne si unavene sadla do hojdacieho kresla a snažila
sa ignorovať svoju paranoju.
Napriek únave si Monika
nedovolila zaspať v kresle a odhodlane čakala na Ragu. Tá dlho nechodila, ale
bolo to pochopiteľné, keďže v tomto svete kúpeľ nebol hotový otočením jedného
kohútika.
Po istej dobe sa konečne
ozvalo nesmelé ťukanie.
„Kúpeľ je hotový, všetko
potrebné som tam pripravila,“ a s tým osôbka odišla.
Monika pozbierala všetku silu,
čo mohla, a s čistým oblečením z batohu sa vybrala na koniec chodby do
miestnosti, ktorá ležala priamo oproti schodom.
V umyvárni bolo sedem vaní,
ktoré pripomínali široké odrezané podlhovasté sudy. Na pravej stene bola pripevnená
dlhá tyč vo výške pásu, kde boli položené nejaké šaty a látka, čo mala slúžiť
ako uterák. Monika si všimla, že voda bola len vo vani najbližšie k dverám, a
strčila do nej prsty – bola krásne teplá. Na vchodových dverách si potom všimla
malý háčik, ktorý slúžil na zamykanie, a tak ho využila, aby si mohla pokojne
užiť kúpeľ.
***
Po výdatnom kúpeli Monika
spala ako zabitá. Keď otvorila oči, telom jej prebehla hrôza, lebo nespoznala
izbu, v ktorej sa zobudila. Okamžite sa posadila a vtom uvidela svoj zablatený
batoh pod oknom, vďaka ktorému si spomenula. Odľahlo jej, ľahla si naspäť na
posteľ a pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 15:03.
Nechcelo sa jej vstať, jej
cesta v tomto svete len teraz začala a už sa stalo viac vecí, než za celý
týždeň v Prahe. No potom si spomenula na Rena, bola zvedavá, čo s ním je.
Posadila sa na posteli a neochotne položila nohy na drevenú dlážku. Na Monikine
čierne ponožky dopadli lúče slnka, ktoré vstupovali cez okno nad jej posteľou,
a usmiala sa, bolo pekne. V tomto svete nebola jeseň ako u nej doma, tu to
vyzeralo na jar.
Keď dievčina vyliezla z
postele, obula sa. Obliekať sa nemusela, lebo spala rovno v jednouchých modrých
nohaviciach a ružovom tričku.
Následne podišla k druhému
oknu, z ktorého videla na celú dedinu. Vtom dole zaregistrovala Lea, ktorý sa
rozprával s nejakým dedinčanom, čo mu ukazoval meč, a Monike poskočilo srdce.
Leo bol totiž presne ten, za kým potrebovala zájsť, a tak sa rýchlo pozrela do
odrazu okna, kde si upravila strapaté vlasy a vybehla z izby.
Keď ju z kuchyne uvidela Raga,
nízka mladá žena s rozpustenými polodlhými čiernými vlasmi, tak sa dedinčanka
pohotovo napla.
„Všetko v poriadku?“ spýtala
sa vystrašene Moniky.
„Áno, len idem za Leom.“
„Pozriem sa, kde je,“ ponúkla
sa Raga, ale predtým, než sa stihla pohnúť, Monika vedľa nej prefrčala.
„Netreba, videla som ho z
okna. Ale ďakujem!“ skríkla už z dverí hlavného domu, ktorými vybehla.
„Lieta si tu ako slečna URODZENÁ
a už ho oslovuje i menom,“ odfrkla potichu Raga, keď jej Monika zmizla z
dohľadu, a otrávene sa vrátila k svojej práci.
Monika vybehla na dvor a Leo
si ju okamžite všimol. Muž s mečom, s ktorým sa do tej chvíle rozprával, videl,
že mu už veliteľov syn nevenuje pozornosť, preto sa uklonil a odišiel.
„Ahoj, ako si sa vyspala?“
spýtal sa Leo milo a Monika sa neubránila úsmevu, pretože priam žiaril pri
pohľade na ňu.
„Ďakujem, veľmi dobre,“
odvetila stručne.
„To som rád. Predpokladám, že
chceš vidieť Rena,“ a ukázal rukou na neďalekú priestrannú budovu, ku ktorej
začali kráčať.
„Áno, ako sa má?“ a na tvári
sa jej vykreslili obavy.
„Je v poriadku, dokonca bol
nedávno i pri vedomí,“ uisťoval ju Leo.
Monike sa uľavilo a už s
pokojnejším srdcom vošla do budovy, kam ju viedol veliteľov syn. Ocitli sa v
temnej miestnosti, kde si ich oči museli chvíľu zvykať na prítmie. Monika si až
potom všimla, že priestor nie je osvetlený sviečkami, ale kvetmi podobným
jazmínu, ktoré sa tiahli tesne pod stropom a žiarili matne oranžovou farbou.
Monika ešte nikdy nič také nevidela a padla jej sánka.
Leovi sa jej udivený výraz
páčil a okamžite dievčine vysvetlil, o čo ide: „To sú kvety cheng. Vyznačujú sa
liečivými schopnosťami, preto ich máme v ošetrovni. Ich jedinou nevýhodou je,
že si vyžadujú úplnú tmu, preto tu nie sú žiadne okná.“
„Sú krásne,“ šepla Monika.
Vtom vedľa nich prešiel muž, ktorý sa im obom pozdravil úklonom hlavy, a Monika
jeho gesto zopakovala.
„Ren je vzadu,“ povedal Leo a
dievčina prestala obdivovať kvety cheng. Prešli dlhou miestnosťou, kde boli na
zemi lôžka pre pacientov oddelené jemnými priesvitnými hnedými závesmi. Väčšina
z lôžok bola prázdna, ale kde-tu zazrela chorých, pri ktorých sedel nejaký ich
blízky.
Monika sa zastavila pri
poslednom lôžku na pravej strane a s ťažkým srdcom odhrnula záves. Na zemi
uvidela ležať Rena. Leo si všimol Monikin výraz plný nehy a smútku, ktorý pri
pohľade na jej zraneného spoločníka mala, a radšej sa rozhodol im nechať
súkromie.
„Počkám ťa vonku,“ šepol a
odišiel.
Monika Leovi ani len
nevenovala pohľad a opatrne podišla k Renovi. Sadla si vedľa neho na zem a
obzrela si ho. Bolo o neho dobre postarané, bol umytý a videla, že má na sebe
čistú tmavozelenú tuniku. No aj v tomto prítmí jej prišiel dosť bledý a po
tvári mu stekal pot. Vyzeralo to, že mal nepokojný spánok. Monika zobrala z
nádoby blízko jeho hlavy mokrú handru a opatrne mu utrela čelo. Zrazu jej Ren
schmatol ruku a strašne sa ho zľakla. Nielen toho chmatu, ale i jeho pohľadu
plného nenávisti.
Ren sťažka dýchal, vyzeral, že
nevie kde je, ale po tom, čo párkrát zmätene zažmurkal, jeho pohľad zjemnel a
opatrne dievčinu pustil.
„To si ty,“ povedal akoby mu
odľahlo.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho
Monika a znovu namočila handru do vody v nádobe.
„Žijem,“ uškrnul sa.
Monike jeho poznámka neprišla
vtipná a trochu prudšie mu švacla studený obklad o čelo.
„Ty si v poriadku?“ opýtal sa
starostlivo, kým mu utierala čelo. Hľadel na ňu tak nežne, že Monika mu
podozrievavo položila chrbát ruky na líce aby zistila, či nemá teplotu.
„Áno, som,“ odvetila tíško.
„Ale ty celý vrieš,“ a znovu namočila handru do studenej vody. Ren jej vtedy
položil ruku na koleno a Monika k nemu prekvapene otočila pohľad.
„Nechcel som ťa ohroziť.
Prepáč mi to. Mal som vybrať lepšiu cestu.“
Monika nevedela, čo mu na to
má povedať, vôbec nerozprával ako Ren, ktorého poznala. Ten všetky konflikty –
ako napríklad rozbitý tanier – riešil vražednými pohľadmi a slovo prepáč od
neho ešte nepočula.
„Nemusíš sa mi ospravedlňovať,
mne sa nič nestalo,“ usmiala sa na neho napokon zmätene.
„Ďakujem, že si ma tam
nenechala,“ dodal a privrel oči. Ren pomerne rýchlo zase upadol do nepokojného
spánku. Keď si Monika uvedomila, že jeho ruka ostala na jej kolene, srdce sa
jej divoko rozbúšilo a opatrne sa postavila tak, aby Rena náhodou nezobudila.
Keď vyšla z ošetrovne, Leo ju
tam čakal a všimol si, že je celá červená v tvári.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa
skúmavo.
„Áno, jasne,“ potriasla
hlavou. „Vieš, čo je s Renom? Nevyzeral ako vo svojej koži a celý vrie.“
„Stratil veľa krvi a ranu mal
zapálenú, tak som mu urobil viac odvarov. Ich kombinácia môže vyvolať trochu
skreslené vnímanie a teploty, ale nie je sa čoho báť.“
Monika so zopnutými perami
prikývla a potom pozrela do zeme. Leo k nej pristúpil a priklonil sa k jej
uchu. „Mali by sme sa porozprávať, ale poďme radšej niekde, kde budeme mať
väčšie súkromie,“ šepol, čím ju vytrhol z myšlienok.
Následne sa vybrali do
hlavného domu, kde prešli jedálňou na temnú malú chodbičku. Ocitli sa pred
miestnosťou, z ktorej mala Monika pocit ako zo svätyne v dedine Zeleného draka,
preto v sebe vyvolala Sokarovu silu. Okolo rámu dverí vtedy uvidela zelené
ozdobné písmo. Ani sa nestihla vynadívať, keď Leo otvoril dvere a ona musela za
ním.
V malej izbe bolo cítiť vôňu
starého papiera a Monika si vtedy všimla, že miesnosť bola kompletne preplnená
vysokými poličkami s dôkladne poukladanými zvitkami natočenými na zväčša drevé
kotúče. Keď za ňou Leo zatvoril dvere, tvár mu pokryla hrdosť a hneď sa začal
chváliť: „Mám peknú zbierku, čo?“
„To áno,“ odvetila naoko
udivene Monika, nechcela mu totiž kaziť radosť. „Čo je vlastne na tých
zvitkoch?“ spýtala sa rýchlo, aby si jej nútený záujem mladík nevšimol. Vtedy
sa chcela jedného z kotúčov dotknúť, ale Leo si odkašlal a ona pochopila, že na
to nemá siahať. „Prepáč,“ zašepkala zahanbene.
„Práve sa nachádzaš v
najväčšej zbierke o histórii nášho sveta. Myslel som si, že by si mohla mať pár
otázok o tom, kde si.“ Monika sa na neho neisto zahľadela, nevedela, čo všetko
o nej vedel, ale mala pocit, že viac než dosť. „Nehovor, že ťa nezaujíma náš
svet. Ja by som bol na ten tvoj veľmi zvedavý.“
„Čo o mne vieš?“ spýtala sa
nesvoja.
„Len to, čo mi zvedi
povedali,“ uškrnul sa. Monika sa na neho mierne zamračila a Leo radšej
pokračoval. „Prepáč, asi o tom nevieš, ale náš kmeň a kmeň Zeleného draka si
veľmi nedôverujú. Nerobíme si napriek, ale radšej si svoje informácie
zaobstarávame sami.“
„Aha,“ odfrkla Monika a začala
po ňom podozrievavo zazerať.
„No, to som asi nezačal
najlepšie,“ uškrnul sa a pozrel do zeme, aby si usporiadal myšlienky, ale
príliš znervóznel.
„Prečo?“ spýtala sa ho napokon
Monika a Leo zdvihol pohľad. „Prečo si vaše kmene nedôverujú?“
„Už veľa generácii sa moc
Zeleného draka drží v Renovej rodine. Vždy sa dedila z deda na prvorodeného
vnuka, až kým sa reťaz nepretrhla pri Renovi. Toto spôsobilo veľké pochybnosti
v tom, či bude sila draka naďalej prináležať jeho rodu. Posledný Zelený drak
odmietal jednať s mojím otcom ohľadom zmien vo vedení a spôsobilo to istú
nedôveru. Dosť dlho sa toto naťahovalo, až kým sa narodil Kai. No napriek
objaveniu dediča sa už naše vzťahy nezrovnali,“ povzdychol.
„Myslela som si, že na to, aby
mohol niekto zdediť moc Zeleného draka, tak sa musí narodiť v noc, keď sa
mesiace na oblohe zoradia,“ vybavila si Monika informáciu z Renovej spomienky.
Leo bol prekvapený, že o tom
dievčina z druhého sveta počula, ale rýchlo ju vyviedol z omylu. „To sú bežné
dedinské reči. Do istej miery to síce pravda je, ale nie tak celkom,“ povedal a
podišiel k malému stolu v rohu miestnosti, kde často študoval svoje zvitky.
Zobral jeden z kotúčov z
poličky nad hlavou a rozvinul ho na stole. Keď k nemu Monika pristúpila,
uvidela podivné obrázkové písmo a kresbu štyroch mesiacov, ktoré sa za sebou
radili v splne.
„Zoradenie mesiacov totiž nie
je pravidelný úkaz, ako si každý myslí. Je to spôsob, ako s nami rod Bai
komunikuje. Počula si už o nich?“ spýtal sa predtým, než by pokračoval.
Monika prikývla a
odverklíkovala ako poučku: „Je to jeden z najmocnejších rodov, ktorý chráni
rovnováhu medzi svetmi.“
„Presne tak,“ potešil sa Leo,
že to vedela. „Rod, ktorý sa zriedka ukazuje, ale takýmto spôsobom – znameniami
– s nami často komunikuje,“ doplnil.
„Ale ak sa narodenie dediča
nedá dopredu naplánovať, pretože to nie je pravidelný úkaz na oblohe a výber
dediča má na starosti rod Bai, čo má váš kmeň za problém? Však bol vybraný za
následníka Kai. To, že ním nie je Ren, môže mať rôzne iné dôvody,“ pohodila
rukou.
„Presne! Dôvody, ktoré nám
jeho starý otec odmietal objasniť,“ upozornil ju Leo.
„Ako to myslíš?“ zamračila sa
Monika, ale ledva to dopovedala, Leo už držal v ruke ďalší zvitok. Dievčina
cítila, že je niečím iný, ale nevedela čím.
„Toto je najcennejší z mojich
zvitkov,“ a rozvinul ho, „pre bežného smrteľníka je jeho obsah neviditeľný.“
Ale predtým, než sa naň stihla Monika pozrieť svojím jasnozeleným pohľadom, Leo
zvitok zovrel tak, aby naň nevidela. „Tento zvitok obsahuje najpradávnejšiu
veštbu rodu Bai, ktorá hovorí o osude štyroch drakov. Každý z drakov pri čítaní
tohto zvitku vidí svoju predpovedanú časť budúcnosti, ale so všetkými sa
spojuje smrteľník, ktorý sa narodil v tomto usporiadaní mesiacov,“ a ukázal na
zlaté písmo na zdobení kovovej časti kotúča. „Jediný, o kom viem, že sa narodil
v najtemnejšej z nocí, je Ren.“
Sayka si štekne.. ^^
OdpovedaťOdstrániť[1]: Super, ďakujem veľmi pekne za opravy
OdpovedaťOdstrániťVeru, Leo má podľa mňa niečo za lubom, napríklad ukradnúť moc zeleného draka pre svoj rod. Neverím, že si toho toľko zistil a investoval peniaze len za študijnými účelmi
OdpovedaťOdstrániť[3]: á konšpiračná teória páči sa mi
OdpovedaťOdstrániť[2]: nie je začo :)
OdpovedaťOdstrániť[4]:Obyčajne je takáto postava buď verný priateľ, ďalšia láska, alebo ten najväčší nepriateľ ;)
OdpovedaťOdstrániť[6]: krásne povedané
OdpovedaťOdstrániť[7]:To je to naše verné klišé, ak pre neho vymyslíš niečo nové, tak klobúk dole
OdpovedaťOdstrániťMonika-Ren, ach..., romantika, i když v takových podmínkách..., tak hezky se mi to čte...
OdpovedaťOdstrániť[9]: Teší ma, že sa to dobre číta
OdpovedaťOdstrániťNo teda.. vynikající, píšeš naprosto skvěle.. Člověka to úplně vtáhne.. Super.. Nádherný a poutavý děj.. Ten konec je moc povedený!!
OdpovedaťOdstrániť[11]: no už mám väčšinu z ďalšej kapitoly napísané a rozhodla som sa, že bude mať ten zvitok iné využitie, než som tu naznačila snáď nebudeš sklamaný
OdpovedaťOdstrániťPáni, zaujalo mě to, píšeš skvěle, vtáhneš čtenáře do děje
OdpovedaťOdstrániť[13]: To som rada, ďakujem za pochvalu.
OdpovedaťOdstrániť