DRAČIA PERLA - Veliteľov syn

Monika videla, že k nim bežia nejakí dedinčania, ale väčšina z nich zastavila v bezpečnej vzdialenosti. Z davu vystúpil len jeden odvážlivec, muž s tmavšou pokožkou, ktorý nevyzeral oveľa staršie ako Monika. Mal na sebe voľnú zelenú tuniku a hnedé nohavice. Čiernovlasý mládenec sa nevyznačoval krásou, mal obyčajný výzor, ale predsa keď k Monike pristúpil, cítila, že z neho sála zrelosť a múdrosť.

Mladý muž si čupol k Monike a skúmavo si dievčinu pokrytú bahnom premeral hnedými očami. Všimol si jej zvláštny odev a zvedavo sa spýtal: „Kto si?“

Rukou pritom naznačil bojovníkom s oštepmi, ktorí poručili Monike aby si kľakla, nech ustúpia. Tí síce trochu zaváhali, ale potom poslúchli.

Monika namiesto odpovede v sebe vyvolala moc Zeleného draka a jej oči nabrali prenikavú jasnozelenú farbu.

Mladíka to prekvapilo, pohotovo sa postavil a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. „Vítam ťa v Severnom kmeni, Zelený drak.“   

Jeho prístup Moniku potešil, spustila ruky z krku a vďačne prijala mužovu ruku. Keď jej pomohol na nohy, trochu zahanbene si uvedomila, že je celá špinavá. No ako sa zdalo, jemu to vôbec nevadilo. Mladík hľadel do Monikiných očí okúzleným pohľadom a to jej v nich už dávno nesvietila moc Zeleného draka. Keby Monika nebola taká unavená, myslela by si, že sa jej začali podlamovať kolená práve z jeho pohľadu.

„Volám sa Leo. Som syn veliteľa Cana,“ predstavil sa zdvorilo a Monika sa neubránila úsmevu, snažil sa ju totiž očariť svojím postavením. Síce Monika na takéto veci nebola, ale ten pocit, ktorý v nej vyvolal, sa jej páčil. Dievčinu z myšlienok vytrhlo až Renovo stonanie a venovala mu vystrašený pohľad.

„Potrebuje pomoc,“ povedala a Leo si k jej spoločníkovi okamžite čupol. „Má ranenú nohu a stratil veľa krvi,“ dodala unavene, pričom si pomasírovala ramená, na ktorých mala ťažký batoh.

„Neboj sa, postaráme sa oňho,“ odvetil Leo a kývol dedinčanom, ktorí si od nich stále držali bezpečný odstup.

Po chvíli k nim pribehli dvaja muži s jednoduchými látkovými nosidlami. Opatrne na ne preložili Rena a už ho brali do dediny.

Monika za ním hľadela s obavami v očiach, keď k nej pristúpil Leo. „Ešte si mi nepovedala svoje meno,“ upozornil ju milo.

„Och, prepáč. Ja som Monika,“ a venovala mu unavený úsmev.

„Dovoľ,“ povedal šarmantne a naznačil, že jej zoberie tašku z chrbta, aby ju nemusela vláčiť. Monika vďačne prijala pomoc. Keď už mal Leo v ruke jej batoh, ukázal, aby šla smerom k dedine. „Vyzeráš, že by sa ti zišiel odpočinok. Zavediem ťa do hlavného domu, kde ti nájdeme izbu a dám ti pripraviť i kúpeľ.“

Monika sa na to zahanbene začervenala a len prikývla. Lea jej výraz pobavil, páčila sa mu.


Z dedinčanov nemala Monika dobrý pocit. Keď totiž vedľa nich prechádzala, premeriavali si ju prísnym pohľadom a šuškali si pri tom. Nepociťovala to, čo v dedine Zeleného draka, kde na ňu boli len zvedaví, títo obyvatelia z nej boli vydesení a nepáčilo sa im, že tam je. Jediný, kto sa na ňu usmieval, bol Leo, ktorý sa až príliš snažil zapôsobiť.

No Monika svoje okolie veľmi nevnímala, bola unavená a verila, že únava ovplyvnila jej prvotné dojmy zo Severného kmeňa. Obydlia jej prišli veľmi podobné tým, čo videla v dedine Zeleného draka. Až keď dorazili k hlavnému domu, tak spozornela. Šlo o veľkú dvojposchodovú drevenú budovu, ktorá mala i terasu a Monike pripomínala skôr chatu.

Keď vstúpili do budovy, ocitla sa v predsieni, odkiaľ viedli schody na prvé poschodie. Na pravej strane od schodov bola jedáleň s dlhým stolom a veľkým počtom stoličiek. Na ľavej strane sa rozprestierala veľká kuchyňa. Nie všetci obyvatelia hlavného domu boli ešte hore – budova bola tichá – no nebolo sa čomu čudovať, bolo skoro ráno a aj Monika by najradšej spala.

Kým sa s takmer zatvorenými očami obzerala, Leo dal pokyny jednej nízkej mladej žene ohľadom prípravy kúpeľa, potom sa k vrátil k Monike.

„Všetko je vybavené, poď za mnou. Ukážem ti tvoju izbu,“ a už ju viedol hore drevenými schodmi.


Leo vošiel do miestnosti na konci chodby a Monika ho nasledovala. Ocitli sa v malej svetlej izbe s dvomi oknami. Pod oknom na pravej stene bola drevená posteľ s mäkkou výstelkou. Oproti dverám bolo druhé okno, ktoré malo výhľad priamo na dedinu, a pod ním stálo krásne vyrezávané hojdacie kreslo. Takmer celú ľavú stenu zaberala veľká prázdna skriňa.

Izba pôsobila na Moniku príjemne a hlavne sa tešila do tej postele.

„Dúfam, že ti to tu bude vyhovovať. Raga ti príde povedať, keď bude hotový kúpeľ – umyváreň je potom priamo oproti schodom,“ povedal Leo a položil jej tašku pod okno. „Odpočiň si a potom sa za mnou zastav. Raga bude vedieť, kde som,“ a chcel odísť, ale Monika ho zastavila.

„A čo Ren?“

„Á, Ren. Hovoril som si, že je mi tvoj spoločník povedomý. Neboj sa, postarám sa o neho OSOBNE. Potom ťa za ním zavediem, hlavne si odpočiň,“ usmial sa na ňu starostlivo a s úklonom odišiel.

Moniku prekvapilo, keď Leo zdôraznil, že sa o Rena postará osobne. Cítila za jeho slovami niečo zvláštne, ale bola taká unavená, že si vôbec svojimi pocitmi nebola istá. Zároveň bol na ňu Leo veľmi milý, v dedine Severného kmeňa zatiaľ jediný, takže si nemohla dovoliť o ňom pochybovať. Preto sa rozhodla všetko riešiť až po kúpeli a riadnom spánku. 

Monika sa rozhodla čakať na Ragu v kresle pod oknom, aby nezašpinila posteľ svojím oblečením, ale zastavila sa pri okne, lebo dole uvidela Lea. Mladík práve vyšiel z hlavného domu a zopár dedinčanov sa k nemu prirútilo s panickými otázkami. Monika nepočula o čo šlo, ale vedela si to domyslieť.

Leo si s dedinčanmi s úsmevom poradil a potom sa vybral ďalej. Nebol ďaleko, keď sa vtom zastavil a pozrel priamo do Monikinho okna. Dievčine sa rozbúšilo srdce a ustúpila bokom, mala pocit, že robila niečo zlé. Zhlboka sa nadýchla a zase pozrela von z okna, ale Lea už nikde nevidela. Následne si unavene sadla do hojdacieho kresla a snažila sa ignorovať svoju paranoju.

Napriek únave si Monika nedovolila zaspať v kresle a odhodlane čakala na Ragu. Tá dlho nechodila, ale bolo to pochopiteľné, keďže v tomto svete kúpeľ nebol hotový otočením jedného kohútika.

Po istej dobe sa konečne ozvalo nesmelé ťukanie.

„Kúpeľ je hotový, všetko potrebné som tam pripravila,“ a s tým osôbka odišla.


Monika pozbierala všetku silu, čo mohla, a s čistým oblečením z batohu sa vybrala na koniec chodby do miestnosti, ktorá ležala priamo oproti schodom.

V umyvárni bolo sedem vaní, ktoré pripomínali široké odrezané podlhovasté sudy. Na pravej stene bola pripevnená dlhá tyč vo výške pásu, kde boli položené nejaké šaty a látka, čo mala slúžiť ako uterák. Monika si všimla, že voda bola len vo vani najbližšie k dverám, a strčila do nej prsty – bola krásne teplá. Na vchodových dverách si potom všimla malý háčik, ktorý slúžil na zamykanie, a tak ho využila, aby si mohla pokojne užiť kúpeľ.           

***

Po výdatnom kúpeli Monika spala ako zabitá. Keď otvorila oči, telom jej prebehla hrôza, lebo nespoznala izbu, v ktorej sa zobudila. Okamžite sa posadila a vtom uvidela svoj zablatený batoh pod oknom, vďaka ktorému si spomenula. Odľahlo jej, ľahla si naspäť na posteľ a pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 15:03.

Nechcelo sa jej vstať, jej cesta v tomto svete len teraz začala a už sa stalo viac vecí, než za celý týždeň v Prahe. No potom si spomenula na Rena, bola zvedavá, čo s ním je. Posadila sa na posteli a neochotne položila nohy na drevenú dlážku. Na Monikine čierne ponožky dopadli lúče slnka, ktoré vstupovali cez okno nad jej posteľou, a usmiala sa, bolo pekne. V tomto svete nebola jeseň ako u nej doma, tu to vyzeralo na jar.

Keď dievčina vyliezla z postele, obula sa. Obliekať sa nemusela, lebo spala rovno v jednouchých modrých nohaviciach a ružovom tričku.

Následne podišla k druhému oknu, z ktorého videla na celú dedinu. Vtom dole zaregistrovala Lea, ktorý sa rozprával s nejakým dedinčanom, čo mu ukazoval meč, a Monike poskočilo srdce. Leo bol totiž presne ten, za kým potrebovala zájsť, a tak sa rýchlo pozrela do odrazu okna, kde si upravila strapaté vlasy a vybehla z izby.


Keď ju z kuchyne uvidela Raga, nízka mladá žena s rozpustenými polodlhými čiernými vlasmi, tak sa dedinčanka pohotovo napla.

„Všetko v poriadku?“ spýtala sa vystrašene Moniky.

„Áno, len idem za Leom.“

„Pozriem sa, kde je,“ ponúkla sa Raga, ale predtým, než sa stihla pohnúť, Monika vedľa nej prefrčala.

„Netreba, videla som ho z okna. Ale ďakujem!“ skríkla už z dverí hlavného domu, ktorými vybehla.

„Lieta si tu ako slečna URODZENÁ a už ho oslovuje i menom,“ odfrkla potichu Raga, keď jej Monika zmizla z dohľadu, a otrávene sa vrátila k svojej práci.


Monika vybehla na dvor a Leo si ju okamžite všimol. Muž s mečom, s ktorým sa do tej chvíle rozprával, videl, že mu už veliteľov syn nevenuje pozornosť, preto sa uklonil a odišiel.

„Ahoj, ako si sa vyspala?“ spýtal sa Leo milo a Monika sa neubránila úsmevu, pretože priam žiaril pri pohľade na ňu.

„Ďakujem, veľmi dobre,“ odvetila stručne.

„To som rád. Predpokladám, že chceš vidieť Rena,“ a ukázal rukou na neďalekú priestrannú budovu, ku ktorej začali kráčať.

„Áno, ako sa má?“ a na tvári sa jej vykreslili obavy.

„Je v poriadku, dokonca bol nedávno i pri vedomí,“ uisťoval ju Leo.

Monike sa uľavilo a už s pokojnejším srdcom vošla do budovy, kam ju viedol veliteľov syn. Ocitli sa v temnej miestnosti, kde si ich oči museli chvíľu zvykať na prítmie. Monika si až potom všimla, že priestor nie je osvetlený sviečkami, ale kvetmi podobným jazmínu, ktoré sa tiahli tesne pod stropom a žiarili matne oranžovou farbou. Monika ešte nikdy nič také nevidela a padla jej sánka.

Leovi sa jej udivený výraz páčil a okamžite dievčine vysvetlil, o čo ide: „To sú kvety cheng. Vyznačujú sa liečivými schopnosťami, preto ich máme v ošetrovni. Ich jedinou nevýhodou je, že si vyžadujú úplnú tmu, preto tu nie sú žiadne okná.“

„Sú krásne,“ šepla Monika. Vtom vedľa nich prešiel muž, ktorý sa im obom pozdravil úklonom hlavy, a Monika jeho gesto zopakovala.

„Ren je vzadu,“ povedal Leo a dievčina prestala obdivovať kvety cheng. Prešli dlhou miestnosťou, kde boli na zemi lôžka pre pacientov oddelené jemnými priesvitnými hnedými závesmi. Väčšina z lôžok bola prázdna, ale kde-tu zazrela chorých, pri ktorých sedel nejaký ich blízky.

Monika sa zastavila pri poslednom lôžku na pravej strane a s ťažkým srdcom odhrnula záves. Na zemi uvidela ležať Rena. Leo si všimol Monikin výraz plný nehy a smútku, ktorý pri pohľade na jej zraneného spoločníka mala, a radšej sa rozhodol im nechať súkromie.

„Počkám ťa vonku,“ šepol a odišiel.

Monika Leovi ani len nevenovala pohľad a opatrne podišla k Renovi. Sadla si vedľa neho na zem a obzrela si ho. Bolo o neho dobre postarané, bol umytý a videla, že má na sebe čistú tmavozelenú tuniku. No aj v tomto prítmí jej prišiel dosť bledý a po tvári mu stekal pot. Vyzeralo to, že mal nepokojný spánok. Monika zobrala z nádoby blízko jeho hlavy mokrú handru a opatrne mu utrela čelo. Zrazu jej Ren schmatol ruku a strašne sa ho zľakla. Nielen toho chmatu, ale i jeho pohľadu plného nenávisti.

Ren sťažka dýchal, vyzeral, že nevie kde je, ale po tom, čo párkrát zmätene zažmurkal, jeho pohľad zjemnel a opatrne dievčinu pustil.

„To si ty,“ povedal akoby mu odľahlo.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho Monika a znovu namočila handru do vody v nádobe.

„Žijem,“ uškrnul sa.

Monike jeho poznámka neprišla vtipná a trochu prudšie mu švacla studený obklad o čelo.

„Ty si v poriadku?“ opýtal sa starostlivo, kým mu utierala čelo. Hľadel na ňu tak nežne, že Monika mu podozrievavo položila chrbát ruky na líce aby zistila, či nemá teplotu.

„Áno, som,“ odvetila tíško. „Ale ty celý vrieš,“ a znovu namočila handru do studenej vody. Ren jej vtedy položil ruku na koleno a Monika k nemu prekvapene otočila pohľad.

„Nechcel som ťa ohroziť. Prepáč mi to. Mal som vybrať lepšiu cestu.“

Monika nevedela, čo mu na to má povedať, vôbec nerozprával ako Ren, ktorého poznala. Ten všetky konflikty – ako napríklad rozbitý tanier – riešil vražednými pohľadmi a slovo prepáč od neho ešte nepočula.

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať, mne sa nič nestalo,“ usmiala sa na neho napokon zmätene.

„Ďakujem, že si ma tam nenechala,“ dodal a privrel oči. Ren pomerne rýchlo zase upadol do nepokojného spánku. Keď si Monika uvedomila, že jeho ruka ostala na jej kolene, srdce sa jej divoko rozbúšilo a opatrne sa postavila tak, aby Rena náhodou nezobudila.


Keď vyšla z ošetrovne, Leo ju tam čakal a všimol si, že je celá červená v tvári.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa skúmavo.

„Áno, jasne,“ potriasla hlavou. „Vieš, čo je s Renom? Nevyzeral ako vo svojej koži a celý vrie.“

„Stratil veľa krvi a ranu mal zapálenú, tak som mu urobil viac odvarov. Ich kombinácia môže vyvolať trochu skreslené vnímanie a teploty, ale nie je sa čoho báť.“

Monika so zopnutými perami prikývla a potom pozrela do zeme. Leo k nej pristúpil a priklonil sa k jej uchu. „Mali by sme sa porozprávať, ale poďme radšej niekde, kde budeme mať väčšie súkromie,“ šepol, čím ju vytrhol z myšlienok.


Následne sa vybrali do hlavného domu, kde prešli jedálňou na temnú malú chodbičku. Ocitli sa pred miestnosťou, z ktorej mala Monika pocit ako zo svätyne v dedine Zeleného draka, preto v sebe vyvolala Sokarovu silu. Okolo rámu dverí vtedy uvidela zelené ozdobné písmo. Ani sa nestihla vynadívať, keď Leo otvoril dvere a ona musela za ním.

V malej izbe bolo cítiť vôňu starého papiera a Monika si vtedy všimla, že miesnosť bola kompletne preplnená vysokými poličkami s dôkladne poukladanými zvitkami natočenými na zväčša drevé kotúče. Keď za ňou Leo zatvoril dvere, tvár mu pokryla hrdosť a hneď sa začal chváliť: „Mám peknú zbierku, čo?“

„To áno,“ odvetila naoko udivene Monika, nechcela mu totiž kaziť radosť. „Čo je vlastne na tých zvitkoch?“ spýtala sa rýchlo, aby si jej nútený záujem mladík nevšimol. Vtedy sa chcela jedného z kotúčov dotknúť, ale Leo si odkašlal a ona pochopila, že na to nemá siahať. „Prepáč,“ zašepkala zahanbene.

„Práve sa nachádzaš v najväčšej zbierke o histórii nášho sveta. Myslel som si, že by si mohla mať pár otázok o tom, kde si.“ Monika sa na neho neisto zahľadela, nevedela, čo všetko o nej vedel, ale mala pocit, že viac než dosť. „Nehovor, že ťa nezaujíma náš svet. Ja by som bol na ten tvoj veľmi zvedavý.“

„Čo o mne vieš?“ spýtala sa nesvoja.

„Len to, čo mi zvedi povedali,“ uškrnul sa. Monika sa na neho mierne zamračila a Leo radšej pokračoval. „Prepáč, asi o tom nevieš, ale náš kmeň a kmeň Zeleného draka si veľmi nedôverujú. Nerobíme si napriek, ale radšej si svoje informácie zaobstarávame sami.“

„Aha,“ odfrkla Monika a začala po ňom podozrievavo zazerať.

„No, to som asi nezačal najlepšie,“ uškrnul sa a pozrel do zeme, aby si usporiadal myšlienky, ale príliš znervóznel.

„Prečo?“ spýtala sa ho napokon Monika a Leo zdvihol pohľad. „Prečo si vaše kmene nedôverujú?“

„Už veľa generácii sa moc Zeleného draka drží v Renovej rodine. Vždy sa dedila z deda na prvorodeného vnuka, až kým sa reťaz nepretrhla pri Renovi. Toto spôsobilo veľké pochybnosti v tom, či bude sila draka naďalej prináležať jeho rodu. Posledný Zelený drak odmietal jednať s mojím otcom ohľadom zmien vo vedení a spôsobilo to istú nedôveru. Dosť dlho sa toto naťahovalo, až kým sa narodil Kai. No napriek objaveniu dediča sa už naše vzťahy nezrovnali,“ povzdychol.

„Myslela som si, že na to, aby mohol niekto zdediť moc Zeleného draka, tak sa musí narodiť v noc, keď sa mesiace na oblohe zoradia,“ vybavila si Monika informáciu z Renovej spomienky.

Leo bol prekvapený, že o tom dievčina z druhého sveta počula, ale rýchlo ju vyviedol z omylu. „To sú bežné dedinské reči. Do istej miery to síce pravda je, ale nie tak celkom,“ povedal a podišiel k malému stolu v rohu miestnosti, kde často študoval svoje zvitky.

Zobral jeden z kotúčov z poličky nad hlavou a rozvinul ho na stole. Keď k nemu Monika pristúpila, uvidela podivné obrázkové písmo a kresbu štyroch mesiacov, ktoré sa za sebou radili v splne.

„Zoradenie mesiacov totiž nie je pravidelný úkaz, ako si každý myslí. Je to spôsob, ako s nami rod Bai komunikuje. Počula si už o nich?“ spýtal sa predtým, než by pokračoval.

Monika prikývla a odverklíkovala ako poučku: „Je to jeden z najmocnejších rodov, ktorý chráni rovnováhu medzi svetmi.“ 

„Presne tak,“ potešil sa Leo, že to vedela. „Rod, ktorý sa zriedka ukazuje, ale takýmto spôsobom – znameniami – s nami často komunikuje,“ doplnil. 

„Ale ak sa narodenie dediča nedá dopredu naplánovať, pretože to nie je pravidelný úkaz na oblohe a výber dediča má na starosti rod Bai, čo má váš kmeň za problém? Však bol vybraný za následníka Kai. To, že ním nie je Ren, môže mať rôzne iné dôvody,“ pohodila rukou.

„Presne! Dôvody, ktoré nám jeho starý otec odmietal objasniť,“ upozornil ju Leo.

„Ako to myslíš?“ zamračila sa Monika, ale ledva to dopovedala, Leo už držal v ruke ďalší zvitok. Dievčina cítila, že je niečím iný, ale nevedela čím.


„Toto je najcennejší z mojich zvitkov,“ a rozvinul ho, „pre bežného smrteľníka je jeho obsah neviditeľný.“ Ale predtým, než sa naň stihla Monika pozrieť svojím jasnozeleným pohľadom, Leo zvitok zovrel tak, aby naň nevidela. „Tento zvitok obsahuje najpradávnejšiu veštbu rodu Bai, ktorá hovorí o osude štyroch drakov. Každý z drakov pri čítaní tohto zvitku vidí svoju predpovedanú časť budúcnosti, ale so všetkými sa spojuje smrteľník, ktorý sa narodil v tomto usporiadaní mesiacov,“ a ukázal na zlaté písmo na zdobení kovovej časti kotúča. „Jediný, o kom viem, že sa narodil v najtemnejšej z nocí, je Ren.“

Prvá časťPredošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov: 

Komentáre

  1. [1]: Super, ďakujem veľmi pekne za opravy

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veru, Leo má podľa mňa niečo za lubom, napríklad ukradnúť moc zeleného draka pre svoj rod. Neverím, že si toho toľko zistil a investoval peniaze len za študijnými účelmi

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [3]: á konšpiračná teória páči sa mi

    OdpovedaťOdstrániť
  4. [4]:Obyčajne je takáto postava buď verný priateľ, ďalšia láska, alebo ten najväčší nepriateľ ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. [7]:To je to naše verné klišé, ak pre neho vymyslíš niečo nové, tak klobúk dole

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Monika-Ren, ach..., romantika, i když v takových podmínkách..., tak hezky se mi to čte...

    OdpovedaťOdstrániť
  7. [9]: Teší ma, že sa to dobre číta

    OdpovedaťOdstrániť
  8. No teda.. vynikající, píšeš naprosto skvěle.. Člověka to úplně vtáhne.. Super.. Nádherný a poutavý děj.. Ten konec je moc povedený!!

    OdpovedaťOdstrániť
  9. [11]: no už mám väčšinu z ďalšej kapitoly napísané a rozhodla som sa, že bude mať ten zvitok iné využitie, než som tu naznačila snáď nebudeš sklamaný

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Páni, zaujalo mě to, píšeš skvěle, vtáhneš čtenáře do děje

    OdpovedaťOdstrániť
  11. [13]: To som rada, ďakujem za pochvalu.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára