DRAČIA PERLA - V severnom kmeni
Vtom sa obraz pred Monikinými
očami rozplynul a ona tam ostala stáť so slzami na krajíčkoch. Ešte stále
cítila, ako jej telom prechádza Renova bolesť. Nemohol mať viac ako desať rokov
a prežil takúto hrôzu.
„Stačilo ti to ako dôkaz?“
otočila sa po chvíli k Sainovi so zlomeným hlasom. Na jednu stranu vyzeral muž
spokojne, nasýtene, na druhú mal sklamanie v očiach, lebo vedel, že teraz bude
musieť Rena pustiť. Bez slova teda mávol rukou a ocitli sa znovu v jeho
komnate, kde pustil Monikino zápästie. Stena okolo Renovho tela sa začala
rozpúšťať a po chvíli tvrdo dopadol tvárou na zem.
Monika si k nemu okamžite
čupla, odopla mu zbrane z chrbta a otočila ho. Vyzeral veľmi zle, bol strašne
studený a bledý. Monika mu pozrela na ranenú nohu, ktorá mu stále pomaly
krvácala. Unavene si vzdychla a sústredila sa na to, aby ho uzdravila, ale
nevládala. Pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 4:35. Chytila sa za
hlavu a snažila sa niečo vymyslieť, ale bolo to ťažké, mozog jej už
nespolupracoval.
„Potrebujem ho čo
najrýchlejšie dostať do Severného kmeňa, stratil veľa krvi,“ zamrmlala skôr pre
seba, ale Sain ju počul a starostlivo si k nej čupol.
„Najrýchlejšie to bude na
Baltazarovom chrbte. Unesie vás oboch a vyvedie z labyrintu rýchlejšie než sa
nazdáš. Neboj sa, on cestu pozná,“ usmial sa na ňu a letmo pozrel na raneného
bojovníka. Prišlo mu zvláštne, že sa pozerá na dospelého muža zo svojej vidiny.
Väčšinou svoje obete nezvykol púšťať, a predsa mu to teraz nebolo až tak ľúto.
Síce by sa rád nakŕmil, ale mal taký pocit, že na Rena čakajú – šťavnaté – veci
a potrebuje ho len nechať dozrieť.
Monika sa na Saina vďačne
usmiala a jej pohľad zrazu zastavil niekde za ním v tmavom rohu. Pomaly sa
postavila a po chvíli si uvedomila, že vidí svoj batoh. Okamžite k nemu
pristúpila a vyhrabala z neho lekárničku. Síce Rena nebola schopná vyliečiť,
ale chcela mu aspoň zastaviť krvácanie.
Podišla k svojmu ranenému
spoločníkovi a položila krabičku na zem. Vytiahla malú fľašku dezinfekcie a
skúsila s ňu vyčistiť ranu. Síce to nemalo veľkú cenu, lebo Ren bol celý od
blata, ale tak aspoň trochu. Následne otvorila zubami obal s čistým obväzom a
pevne mu zaviazala nohu.
Sain medzitým vysvetlil
Baltazarovi, čo od neho chce, a keď bol Ren pripravený na prevoz, tak ho s
Monikou dali na psa. Ležal tam prehodený cez Baltazara ako vrece zemiakov, čo
Sainovi prišlo komické, ale keď ho Monika spražila pohľadom, prestal sa
vyškierať.
Bez debaty si zabalila do
batohu lekárničku, nejak tam napchala i Renove zbrane a dala si tašku na
chrbát. Následne si sadla na Baltazara za Rena a udivene pohladkala tvora po
hlave. Síce bol tvorený z bahna, teraz z neho nekvapkalo, a na dotyk bol ako
normálny pes.
„Dovedie vás až k východu, ale
daj mi naňho pozor, na denné svetlo nemôže,“ poučil ju Sain.
„Prečo?“ spýtala sa ho
prekvapene unavená dievčina.
„Sme z bahna, na slnku by sme
skameneli. Taký už je náš osud,“ a smutne pozrel na svojho kamaráta.
„Dám na neho pozor. Ďakujem,“
venovala Sainovi úsmev a mávla na rozlúčku. Baltazar vtom akoby na povel
vybehol z komnaty.
Hnal sa chodbami labyrintu
neuveriteľnou rýchlosťou, vôbec nepociťoval záťaž na chrbte. Monika jednou
rukou pridržiavala Rena a druhou sa snažila svietiť baterkou pred seba, ale
nevyzeralo to, že to Baltazar potrebuje. Takže po istej dobe sa radšej už len držala
jeho srsti, pričom baterku nechala hompáľať na pravom zápästí.
Monika mala pocit, že je v
sne. Ich cesta bola neuveriteľne plynulá, akoby ani nesedela na chrbte
obrovského zvieraťa. Zamerala pohľad na hojdajúce sa svetlo baterky a
pripomenulo jej to žiarovku v pivnici pána Longa...
Deň, keď uniesli Luciu, a
stretla Rena. Nikdy ho predtým nevidela a predsa sa s ňou začal okamžite drzo
baviť. Už vedela, že to bolo kvôli bratovi, ale až teraz naozaj pochopila jeho
odhodlanie. Teraz, keď s Renom prežila jednu z jeho najhorších spomienok,
začala rozumieť tomu, kým naozaj je.
Monike, vnorenej do prúdu
svojich myšlienok, čas rýchlo ubehol a zrazu sa ocitli na chodbe, na konci
ktorej uvidela svetlo. Tak veľmi jej odľahlo, až skoro spadla z Baltazara. Pes
si to všimol a výrazne spomalil, až napokon už len kráčal.
Dievčina ho pohladkala po
hlave a pred tým, než došli k miestu, kde vnikali lúče slnka, zavelila: „Stoj.“
Pomaly skĺzla z Baltazarovho
chrbta a schmatla Rena za koženú vestu. Podarilo sa jej ho až veľmi ľahko
stiahnuť a skoro jej padol na zem, no stihla ho včas priraziť k stene.
„Ren,“ začala ho mierne
fackať, pričom jej pomaly kĺzal na zem. Vtom sa k nim otočil Baltazar a hlavou
pritisol Rena k stene, aby nespadol.
„Ďakujem,“ usmiala sa na psa
Monika a ďalej fackala Rena, pričom zvýšila hlas. „Ren!“
Ten si po chvíli zmätene
pootvoril oči a Monika ho podoprela. „Poď, už sme skoro vonku, ešte pár krokov.
To zvládneš.“
Ren ju veľmi ťažko vnímal, ale
videla, že sa snažil stáť na vlastných. Kývla teda Baltazarovi, nech ho pustí,
a riadne ho podoprela.
„Ďakujem Baltazar, ja ho už
nejako vyvlečiem,“ a venovala psovi vľúdny úsmev. Zdalo sa jej, že sa tvor
mierne uklonil a potom sa stratil v temnom labyrinte.
Monika si sťažka vydýchla.
Zmáhala ju únava, k tomu mala na chrbte svoj batoh s Renovými ťažkými zbraňami
a podopierala i jeho. No neďaleké svetlo na konci tunela jej dodalo silu a
vybrali sa k východu. Ren sa pohyboval ako opitý, skoro nebol pri vedomí, ale
aspoň sa dal nejak ťahať.
Keď vyšli z labyrintu, Monike
udrelo do očí prenikavé svetlo a musela sa zastaviť, aby si naň zvykla.
„Stáť!“ začula dva mužské
hlasy, ale tváre tých komu patrili nevidela, ešte stále bola oslepená svetlom.
„Ako ste sa sem dostali?!“
spýtal sa panicky jeden z chlapov. „Okamžite si kľaknite na zem a dajte si ruky
za hlavu!“
„Čo si ho nepočula?!“ ozval sa
druhý hlas a Monika pocítila, ako ju muž udrel niečím zozadu do nohy. Vďaka
tomu už neuniesla váhu svojho batohu ani Rena a spadla na kolená aj so svojim
spoločníkom. Ten sa jej zároveň vyšmykol a zvalil na bok.
„Ruky za hlavu!“ skríkol chlap
za ňou a niečím do nej drgol.
„Na toto fakt nemám náladu,“
precedila skrz zuby naštvane, ale poslúchla a opatrne si položila ruky zozadu
na krk. Po tom v diaľke začula ďalšie hlasy a obraz pred jej očami sa pomaly
začal zaostrovať.
Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie
Screenshot komentárov zo starého blogu, s tým, že koniec tejto časti bol presunutý na začiatok ďalšej kapitoly, takže je dosť možné, že som niektoré rozbila. Sorry 😆
Teším, teším, pekne sa to vyvrbilo a som zvedavá, čo je ten mladík zač :)
OdpovedaťOdstrániť[1]: Ano, Baltazar sa mi nejak podaril, aj ja som si ho obľúbila a to povodne mal byť Sain v labyrinte sám... jeho havo mi napadol až v momente, keď som písala kapitolu Labyrint a potrebovala som ju nejak napínavo ukončiť
OdpovedaťOdstrániťPresne preto vymýšľam za pochodu, lebo potom sa odrazu zjavia veci, ktoré si človek musí zamilovať
OdpovedaťOdstrániťTak ja som to čítala jedným dychom, úplne peckové to bolo a pri tom poslednom odstavci som skoro nevedela ani dýchať! Rozhodne sa moc moc teším na pokračko, je to napínavé a úžasné!
OdpovedaťOdstrániťNo teda, to jsem nečekal. Bezva pokračování, těším se dál!!
OdpovedaťOdstrániť[4]: Viac Rena - ok, beriem na vedomie, hoci zrovna v ďalšej kapitole veľmi nebude
OdpovedaťOdstrániťNemám slov. No proste wow. OwO
OdpovedaťOdstrániť