DRAČIA PERLA - V severnom kmeni

Vtom sa obraz pred Monikinými očami rozplynul a ona tam ostala stáť so slzami na krajíčkoch. Ešte stále cítila, ako jej telom prechádza Renova bolesť. Nemohol mať viac ako desať rokov a prežil takúto hrôzu.

„Stačilo ti to ako dôkaz?“ otočila sa po chvíli k Sainovi so zlomeným hlasom. Na jednu stranu vyzeral muž spokojne, nasýtene, na druhú mal sklamanie v očiach, lebo vedel, že teraz bude musieť Rena pustiť. Bez slova teda mávol rukou a ocitli sa znovu v jeho komnate, kde pustil Monikino zápästie. Stena okolo Renovho tela sa začala rozpúšťať a po chvíli tvrdo dopadol tvárou na zem.

Monika si k nemu okamžite čupla, odopla mu zbrane z chrbta a otočila ho. Vyzeral veľmi zle, bol strašne studený a bledý. Monika mu pozrela na ranenú nohu, ktorá mu stále pomaly krvácala. Unavene si vzdychla a sústredila sa na to, aby ho uzdravila, ale nevládala. Pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 4:35. Chytila sa za hlavu a snažila sa niečo vymyslieť, ale bolo to ťažké, mozog jej už nespolupracoval.

„Potrebujem ho čo najrýchlejšie dostať do Severného kmeňa, stratil veľa krvi,“ zamrmlala skôr pre seba, ale Sain ju počul a starostlivo si k nej čupol.

„Najrýchlejšie to bude na Baltazarovom chrbte. Unesie vás oboch a vyvedie z labyrintu rýchlejšie než sa nazdáš. Neboj sa, on cestu pozná,“ usmial sa na ňu a letmo pozrel na raneného bojovníka. Prišlo mu zvláštne, že sa pozerá na dospelého muža zo svojej vidiny. Väčšinou svoje obete nezvykol púšťať, a predsa mu to teraz nebolo až tak ľúto. Síce by sa rád nakŕmil, ale mal taký pocit, že na Rena čakajú – šťavnaté – veci a potrebuje ho len nechať dozrieť.

Monika sa na Saina vďačne usmiala a jej pohľad zrazu zastavil niekde za ním v tmavom rohu. Pomaly sa postavila a po chvíli si uvedomila, že vidí svoj batoh. Okamžite k nemu pristúpila a vyhrabala z neho lekárničku. Síce Rena nebola schopná vyliečiť, ale chcela mu aspoň zastaviť krvácanie.

Podišla k svojmu ranenému spoločníkovi a položila krabičku na zem. Vytiahla malú fľašku dezinfekcie a skúsila s ňu vyčistiť ranu. Síce to nemalo veľkú cenu, lebo Ren bol celý od blata, ale tak aspoň trochu. Následne otvorila zubami obal s čistým obväzom a pevne mu zaviazala nohu.

Sain medzitým vysvetlil Baltazarovi, čo od neho chce, a keď bol Ren pripravený na prevoz, tak ho s Monikou dali na psa. Ležal tam prehodený cez Baltazara ako vrece zemiakov, čo Sainovi prišlo komické, ale keď ho Monika spražila pohľadom, prestal sa vyškierať.

Bez debaty si zabalila do batohu lekárničku, nejak tam napchala i Renove zbrane a dala si tašku na chrbát. Následne si sadla na Baltazara za Rena a udivene pohladkala tvora po hlave. Síce bol tvorený z bahna, teraz z neho nekvapkalo, a na dotyk bol ako normálny pes.

„Dovedie vás až k východu, ale daj mi naňho pozor, na denné svetlo nemôže,“ poučil ju Sain.

„Prečo?“ spýtala sa ho prekvapene unavená dievčina.

„Sme z bahna, na slnku by sme skameneli. Taký už je náš osud,“ a smutne pozrel na svojho kamaráta.

„Dám na neho pozor. Ďakujem,“ venovala Sainovi úsmev a mávla na rozlúčku. Baltazar vtom akoby na povel vybehol z komnaty.

Hnal sa chodbami labyrintu neuveriteľnou rýchlosťou, vôbec nepociťoval záťaž na chrbte. Monika jednou rukou pridržiavala Rena a druhou sa snažila svietiť baterkou pred seba, ale nevyzeralo to, že to Baltazar potrebuje. Takže po istej dobe sa radšej už len držala jeho srsti, pričom baterku nechala hompáľať na pravom zápästí.

Monika mala pocit, že je v sne. Ich cesta bola neuveriteľne plynulá, akoby ani nesedela na chrbte obrovského zvieraťa. Zamerala pohľad na hojdajúce sa svetlo baterky a pripomenulo jej to žiarovku v pivnici pána Longa...

Deň, keď uniesli Luciu, a stretla Rena. Nikdy ho predtým nevidela a predsa sa s ňou začal okamžite drzo baviť. Už vedela, že to bolo kvôli bratovi, ale až teraz naozaj pochopila jeho odhodlanie. Teraz, keď s Renom prežila jednu z jeho najhorších spomienok, začala rozumieť tomu, kým naozaj je. 

Monike, vnorenej do prúdu svojich myšlienok, čas rýchlo ubehol a zrazu sa ocitli na chodbe, na konci ktorej uvidela svetlo. Tak veľmi jej odľahlo, až skoro spadla z Baltazara. Pes si to všimol a výrazne spomalil, až napokon už len kráčal.

Dievčina ho pohladkala po hlave a pred tým, než došli k miestu, kde vnikali lúče slnka, zavelila: „Stoj.“

Pomaly skĺzla z Baltazarovho chrbta a schmatla Rena za koženú vestu. Podarilo sa jej ho až veľmi ľahko stiahnuť a skoro jej padol na zem, no stihla ho včas priraziť k stene.

„Ren,“ začala ho mierne fackať, pričom jej pomaly kĺzal na zem. Vtom sa k nim otočil Baltazar a hlavou pritisol Rena k stene, aby nespadol.

„Ďakujem,“ usmiala sa na psa Monika a ďalej fackala Rena, pričom zvýšila hlas. „Ren!“

Ten si po chvíli zmätene pootvoril oči a Monika ho podoprela. „Poď, už sme skoro vonku, ešte pár krokov. To zvládneš.“

Ren ju veľmi ťažko vnímal, ale videla, že sa snažil stáť na vlastných. Kývla teda Baltazarovi, nech ho pustí, a riadne ho podoprela. 

„Ďakujem Baltazar, ja ho už nejako vyvlečiem,“ a venovala psovi vľúdny úsmev. Zdalo sa jej, že sa tvor mierne uklonil a potom sa stratil v temnom labyrinte.

Monika si sťažka vydýchla. Zmáhala ju únava, k tomu mala na chrbte svoj batoh s Renovými ťažkými zbraňami a podopierala i jeho. No neďaleké svetlo na konci tunela jej dodalo silu a vybrali sa k východu. Ren sa pohyboval ako opitý, skoro nebol pri vedomí, ale aspoň sa dal nejak ťahať.

Keď vyšli z labyrintu, Monike udrelo do očí prenikavé svetlo a musela sa zastaviť, aby si naň zvykla.

„Stáť!“ začula dva mužské hlasy, ale tváre tých komu patrili nevidela, ešte stále bola oslepená svetlom.

„Ako ste sa sem dostali?!“ spýtal sa panicky jeden z chlapov. „Okamžite si kľaknite na zem a dajte si ruky za hlavu!“

„Čo si ho nepočula?!“ ozval sa druhý hlas a Monika pocítila, ako ju muž udrel niečím zozadu do nohy. Vďaka tomu už neuniesla váhu svojho batohu ani Rena a spadla na kolená aj so svojim spoločníkom. Ten sa jej zároveň vyšmykol a zvalil na bok.

„Ruky za hlavu!“ skríkol chlap za ňou a niečím do nej drgol.

„Na toto fakt nemám náladu,“ precedila skrz zuby naštvane, ale poslúchla a opatrne si položila ruky zozadu na krk. Po tom v diaľke začula ďalšie hlasy a obraz pred jej očami sa pomaly začal zaostrovať.

Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov zo starého blogu, s tým, že koniec tejto časti bol presunutý na začiatok ďalšej kapitoly, takže je dosť možné, že som niektoré rozbila. Sorry 😆