DRAČIA PERLA - Útok oblúd
Monika pocítila na nohách
chlad a otvorila oči. Zaspala na sedacom vaku tak, že hlavu mala položenú na
kraji dvojpostele. Do izby už prenikali studené lúče slnka a uvedomila si, že
je ráno. Zdvihla pohľad a s desom zaregistrovala prázdnu posteľ, kde predtým
ležala Lucia. Akoby na zavolanie – vo dverách sa objavil Ren.
„Kde je Lucia?“ dožadovala sa
okamžite odpovede.
„V kuchyni, robí jedlo,“
povedal ležérnym tónom a vo fúzoch sa mu na moment objavil úsmev.
Monika sa rozžiarila a
okamžite vyskočila na nohy. Prešla chodbičkou do kuchyne, kde neisto zastavila
a hľadela na svoju kamarátku, ktorá si pri dreze mazala tousty s maslom.
Po chvíli sa k nej Lucia
otočila a Monika ju vrúcne objala.
„Si v poriadku?“ opýtala sa
nesmelo, pričom sa jej tisli slzy do očí.
„Áno, už nemám nutkanie nikoho
zabiť,“ odvetila a Monika ju so smiechom pustila.
Lucia sa potom otočila späť k
príprave jedla a jej kamarátka si medzitým sadla k malému jedálnemu stolu,
chrbtom k prázdnemu rámu dvier. Pozrela von oknom, oproti ktorému sedela a
cítila, ako jej odľahlo. Kuchyňa dievčat bola len taká malá miestnosť, so
starou kuchynskou linkou na ľavej stene, chladničkou hneď vedľa vstupu a
spomínaným jedálnym stolíkom.
„Čo spravíš teraz?“ opýtala sa
jej Lucia, pričom privrela toustovač.
„Pôjdem za pánom Longom a
zbavím sa tej moci,“ odvetila rozhodne.
„Do školy nepôjdeš?“
„Čo je dnes?“ pozrela na ňu
vykoľajene.
„Piatok.“
„Tak to mám len jednu
trojhodinovú prednášku,“ mávla rukou. „To si potom od niekoho vypýtam poznámky.
Je dôležitejšie s týmto skoncovať.“
„To je dobré počuť,“ ozval sa
spoza nej Ren, ktorý sa oprel o rám dvier.
„Ale teba už nenechám samú,“
pozrela na Luciu Monika, „pôjdeš pre istotu s nami.“
„Musím ísť za Jarom do
nemocnice a potom mám prednášku i cvičenia, kde nesmiem chýbať,“ odvetila jej
kamarátka.
„Ak nebudeš v byte, tak po
tebe nepôjdu. Myslím, že vás napadli len preto, lebo tu cítili prítomnosť energie
Zeleného draka,“ pridal sa do rozhovoru Ren.
„A si si tým istý?“ otočila sa
k nemu Monika a on cukol kútikom úst na znak, že jeho teória nie je
stopercentná. No nemali na výber, Monika sa potrebovala zbaviť tej sily čo
najskôr a Lucia musela do školy.
„Dobre, tak ťa odprevadíme
aspoň do tej nemocnice, potom v škole by to mohlo byť bezpečné,“ uzatvorila
nakoniec Monika dúfajúc, že má pravdu.
Vyzeralo, že s touto variantou
každý súhlasí, a teda tak i urobili. Síce najprv dievčatá absolvovali rýchle
upratovanie Luciinej izby, aby im to nezostalo na večer, ale potom sa všetci
vybrali do nemocnice. Jara v izbe navštívila radšej len Lucia, aby ho zbytočne
nerozrušili ako včera.
Keďže Moniku zožierala
zvedavosť, nehanebne pri tom tisla ucho na dvere. Ren sa zatiaľ opieral obďalej
o stenu a s rukami prekríženými na hrudi ju sledoval. „Nemala by si radšej
počkať?“ spýtal sa nezaujato.
Vtedy chodbou prešla mladá
čiernovlasá mamička s trojročnou dcérkou. Žena sa dvojicu snažila ignorovať a
ťahala maličkú rýchlo chodbou, ale dievčatko s copíkmi skúmavo zízalo na Rena.
Zase mal na sebe tmavohnedý kožený kabát od pána Longa, ktorý mu zakrýval
zbrane na chrbte, no napriek tomu priťahoval pozornosť. Jeho dlhé vlasy mu
ležali na pleciach, pričom takmer splývali s jeho husto zarastenou tvárou.
„Buď radšej ticho, nič
nerozumiem,“ odbila ho Monika. No potom si rezignovane vzdychla, pretože Luciin
rozhovor s Jarom bol tak tichý, že nedokázala rozlíšiť jednotlivé slová. Tiež
prekrížila ruky na prsiach a oprela sa o stenu vedľa Rena. Cítila sa mužovi
zaviazaná za to, že pomohol jej kamarátke na úkor vlastného brata. S Luciou sa
poznali už päť rokov a bola si s ňou bližšia ako s vlastnou sestrou.
„Ďakujem,“ vyslovila ticho
hľadiac pred seba.
Ren na ňu zdvihol prekvapene
obočie a Monika k nemu otočila hlavu. „Za to, čo si urobil pre Luciu.“
Muž mlčky prikývol a pozrel do
zeme s utrápeným výrazom. Monika ho chcela utešiť, povedať mu, že jeho brat
bude v poriadku, ale bolo by to od nej odvážne tvrdenie, tak radšej mlčala.
Ticho na koridore prerušil natešený výskot a obaja sa pozreli na koniec chodby
odkiaľ začuli zvuk. Dievčatko, ktoré pred chvíľou so svojou mamou prechádzalo
vedľa nich, natešene kričalo a bežalo pred chlapom, ktorý ju naháňal na
invalidnom vozíku. Matka dieťaťa stála ďalej od nich a usmievala sa na manžela,
ktorý sa hral s ich dcérkou.
„On sa usmieva,“ vyslovil Ren
šokovane.
„A prečo by nemal?“ pozrela na
neho nechápavo Monika.
„Veď nemá nohu,“ dodal, pričom
nespúšťal oči z chlapa. Monika sa vtedy lepšie pozrela na muža na vozíku a
videla, že Ren mal pravdu, mužovi chýbala pravá noha.
„Stále nechápem, prečo by sa
nemohol usmievať,“ poznamenala dievčina, čím si získala Renovu pozornosť. „Má
krásnu rodinu, ktorá ho má rada. Či už tú nohu má, alebo nie,“ dodala.
Vtedy z Jarovej izby vyšla
Lucia.
„Tak čo?“ otočila sa k nej
okamžite Monika, pričom úplne zabudla na rodinku na konci chodby.
„Na únos sa vôbec nepýtal.
Vyzerá to, že sa naozaj nepamätá, čo je zvláštne, pretože podľa lekárov nemá
otras mozgu. Má akurát pravú nohu v sadre,“ povedala Lucia.
„Tak to je asi dobre,“ zdvihla
zmätene plecia Monika.
„Neviem, radšej poďme, mám
prednášku,“ kývla rukou krátkovlasá dievčina, aby jej priateľa už neriešili a
vybrali sa na opačnú stranu chodby, než na ktorej bola rodinka. Ren ešte
posledný krát pozrel na usmievavého muža na vozíku a potom sa pobral za
dievčatami.
***
Keď Luciu odprevadili k
Matematicko-fyzikálnej fakulte, Ren s Monikou ostali sami. Bolo pomerne skoro
ráno, pred ôsmou, a lenivé slnko odrážalo svoje lúče od Monikiných
gaštanovohnedých vlasov, ktoré teraz hrali odtieňmi červenej. Zafúkal studený
vetrík a dievčina schovala svoje plné pery i nos do goliera čierneho kabáta,
ktorý bol v kontraste s jej bielou pokožkou. Tmavozelené oči uprela na
Albertovské schody vedúce k jej škole a vzdychla si pri pomyslení, že dnes
vynechá školu. Napriek tomu, že bude musieť učivo doháňať, tak chcela s týmto
šialenstvom okolo moci Zeleného draka skoncovať. Po tom všetkom, čo sa včera
stalo, to potrebovala uzavrieť.
Vtom sa Ren divne mykol, pevne
ju schmatol za ruku a bežali na koniec ulice, kde prudko zahli doľava na ulicu
B. Němcové.
„Čo to vystrájaš?!“ ale ledva
to vyslovila, uvidela, ako sa pred ňou do zeme zaryl obrovský oštep.
Krv sa jej rozprúdila v žilách
a pred Nuselským mostom potiahla Rena doprava. Nielenže zvolila zlý smer, ale
zároveň sa ocitli na otvorenom priestranstve, čo Monike došlo neskoro a už sa
nemohli otočiť. Zase pri nich preletel oštep, ktorý vydal hvízdavý zvuk keď
preťal vzduch pri ich hlavách.
Pri schodoch jej Ren pustil
ruku. Monika zbehla dole do podchodu a muž si spoza kabátu vytiahol oba meče.
Uprel pohľad na útočníka, ktorý pomaly vytiahol oštep zabodnutý v betónovej
ceste. Bol to obrovský netvor s ľudskými črtami. Moniku ovládla hrôza pri pohľade
do tej nenávistnej tváre s malými červenými očami a špicatými zubami. Chlap, ak
sa to tak dalo nazvať, mal na sebe len nohavice a na ramenách akési brnenie z
kostí, ktoré mu čiahalo až na hruď.
Monika sa ledva stihla
spamätať, obluda preskočila zábradlie a okamžite zaútočila na Rena. Ten sa
stihol uhnúť hrotu obrovského oštepu, ale úder druhým koncom zbrane ho už
zasiahol do hrude. Ren preletel do steny oproti schodom a meče mu vypadli z
rúk. Jeho protivník sa začal smiať a pomaly podišiel k Renovi, ktorý mal
pravdepodobne zlomené rebrá.
Príšera schmatla muža za dlhé
vlasy a začala ho ťahať k schodom, kde sa mu chystala rozraziť lebku. Ren ale
vytiahol spoza opasku malú dýku a vrazil ju oblude do lýtka. Netvor od bolesti
zreval a pustil ho. Ren sa chopil príležitosti, spravil kotrmelec k svojím
mečom a s rozbehom sa odrazil od steny. Skočil netvorovi na plecia, pričom mu
meče vrazil do tela tesne pod brnenie.
Monika už len videla, ako
obluda padá na kolená, a vtom obaja zmizli. Za sebou začula kroky a celá
zdesená sa otočila k žene, čo práve prechádzala podchodom. Pražáčka sa jej
výrazu tváre zľakla a rýchlo ju oblúkom obišla. Monika skĺzla na zem a ešte
stále so srdcom v hrdle hľadela pred seba. Keď začula ston, vykukla spoza rohu
a na schodoch uvidela Rena, ktorý sa držal za hruď, a ťažko pri tom dýchal.
Monika k nemu podišla a otázne na neho pozrela.
„Vzal som ho druhej dimenzie –
tam, kde väznili aj Luciu. Je po ňom, ale Houréni chodievajú po troch, musíme
zmiznúť.“
Monika Renovi na to pomohla
vstať tak, že ho podoprela. Lenže ledva sa vybrali hore schodmi, už sa pred
nimi týčil ďalší podobný tvor. Tento bol oproti tomu prvému o dosť nižší a
ohyzdnejší. Ceril na nich špicaté zuby, ktoré sa mu ledva zmestili do tlamy,
pričom v rukách zvieral dve sekery.
Renova tvár zvážnela, narovnal
sa, ignorujúc svoje bolesti a vytiahol spoza plášťa meče. Monika si vtedy
všimla, že na nich bola akási čierna tekutina. Keď to uvidel tvor pred nimi,
okamžite sa k nemu s hnevom rozbehol. Začal intenzívny boj mečov a sekier.
Vyzeralo to vyrovnane, ale Ren postupne strácal silu a pomaly ustupoval do
kúta.
Monika vtom uvidela na vrchole
schodov tretieho Houréna. Na rozdiel od ostatných, nebol taký svalnatý a mal
cez hlavu zvláštnu lebku, ktorá mu zakrývala tvár až po lícne kosti. Keď ho Ren
periférne zaregistroval, skríkol: „Bež!“
Nemusel jej to hovoriť dvakrát
a dievčina okamžite prebehla podchodom na druhú stranu. Netvor ju ale rýchlo
dobehol, schmatol jej ruku a pritiahol si ju k sebe. Začal ju očuchávať a z úst
mu sálal hnilobný pach. Monika bola zároveň znechutená a na smrť vydesená, ale
potom sa od nej obluda odtiahla. Monikine oči totiž žiarili jasnozelenou farbou
a lebka na hlave jej útočníka začala pod tlakom pukať. Hourén ju okamžite
pustil a snažil sa lebku strhnúť zo svojej hlavy, ale nešlo to. Tlak začínal
byť neznesiteľný a zversky kričal od bolesti až do chvíle, kým nepukla jeho
vlastná lebka – jeho bezduché telo padlo na zem.
Monikine oči po chvíli nabrali
svoju normálnu farbu a ona v šoku hľadela na to, čo urobila. Nevedela, ako dlho
tam stála, obarená, bez jedinej myšlienky, no z toho stavu ju vytrhol
hrôzostrašný smiech Houréna, ktorý bojoval s Renom.
Okamžite prebehla späť
podchodom a uvidela, ako obluda tresla mladíkovu hlavu o stenu. Ren bol celý od
krvi a napriek tomu, že i obluda bola slušne doráňaná, tak oproti mužovi,
netvorovi nič nebolo.
„Hej!“ skríkla Monika, čim
upútala Hourénovu pozornosť a otočil sa k nej.
Ren vtom tvrdo padol na zem a
z posledných síl zamrmlal: „Mala si ujsť, kým si mohla.“
Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie
DRAČIA PERLA
DRAČIA PERLA
Prvá fotka je ulica, po ktorej Monika s Renom bežali. Na konci prudko zahli doľava na ulicu B. Němcové.
Toto je ulica B. Němcové - fotila som to z trochu zlého uhlu - Ren s Monikou toiž bežia zozadu akoby "ku kamere".
No a podchod kde sa odohráva akcia! 😈😇
Screenshoty komentárov zo starého blogu, ktoré sa tu nezobrazujú celé:
Jupííí, znova akcia :P
OdpovedaťOdstrániť[1]: Predstavivosti sa medze nekladú, ale jednoznačne by som neurážala chudáka minotaura
OdpovedaťOdstrániťVeď vravím - zvrátená verzia minotaura, niečo medzi chudákom minotaurom a orkom
OdpovedaťOdstrániťČetla jsem to při večeři (promiň, ale jindy mi nevyjde čas) a napětím ani nevím co jsem jedla...
OdpovedaťOdstrániť[4]: to ma pobavilo snáď sem ešte zavítaš pre pokračovanie
OdpovedaťOdstrániťHej, kvůli tomu příběhu sem si pitím polila málem noťas
OdpovedaťOdstrániť[6]: Tento príbeh začína byť nebezpečný i pre čitateľa
OdpovedaťOdstrániťAhoj, taktéž musím pochválit blog.
OdpovedaťOdstrániť[8]: Ďakujem budem sa tešiť na komentáre
OdpovedaťOdstrániťTak to sa číta so zatajením dychom. OwO A ten koniec bol najviac... Proste fuuuha. Este že ma čakajú ďaľšie časti, ospravedlňujem sa za meškanie.
OdpovedaťOdstrániť[10]: Hlavne, že si sa vrátila
OdpovedaťOdstrániťJa som rada, že neušla! Že sa vrátila! Sayurka čmuchá romantika a lúbi sa jej to^^ Fakt už ked jej prvý krát povedal, že bež tak ja že nie nerob to, nemôžeš ho tam nechať! A preto som rada, ako sa to skončilo :) Paráda
OdpovedaťOdstrániť[12]: páči sa mi ako sa do toho vžívaš - čítanie takýchto komentárov mi robí radosť
OdpovedaťOdstrániť