DRAČIA PERLA - Útok oblúd

Monika pocítila na nohách chlad a otvorila oči. Zaspala na sedacom vaku tak, že hlavu mala položenú na kraji dvojpostele. Do izby už prenikali studené lúče slnka a uvedomila si, že je ráno. Zdvihla pohľad a s desom zaregistrovala prázdnu posteľ, kde predtým ležala Lucia. Akoby na zavolanie – vo dverách sa objavil Ren.

„Kde je Lucia?“ dožadovala sa okamžite odpovede.

„V kuchyni, robí jedlo,“ povedal ležérnym tónom a vo fúzoch sa mu na moment objavil úsmev.

Monika sa rozžiarila a okamžite vyskočila na nohy. Prešla chodbičkou do kuchyne, kde neisto zastavila a hľadela na svoju kamarátku, ktorá si pri dreze mazala tousty s maslom.

Po chvíli sa k nej Lucia otočila a Monika ju vrúcne objala.

„Si v poriadku?“ opýtala sa nesmelo, pričom sa jej tisli slzy do očí.

„Áno, už nemám nutkanie nikoho zabiť,“ odvetila a Monika ju so smiechom pustila.

Lucia sa potom otočila späť k príprave jedla a jej kamarátka si medzitým sadla k malému jedálnemu stolu, chrbtom k prázdnemu rámu dvier. Pozrela von oknom, oproti ktorému sedela a cítila, ako jej odľahlo. Kuchyňa dievčat bola len taká malá miestnosť, so starou kuchynskou linkou na ľavej stene, chladničkou hneď vedľa vstupu a spomínaným jedálnym stolíkom.

„Čo spravíš teraz?“ opýtala sa jej Lucia, pričom privrela toustovač.

„Pôjdem za pánom Longom a zbavím sa tej moci,“ odvetila rozhodne.

„Do školy nepôjdeš?“

„Čo je dnes?“ pozrela na ňu vykoľajene.

„Piatok.“

„Tak to mám len jednu trojhodinovú prednášku,“ mávla rukou. „To si potom od niekoho vypýtam poznámky. Je dôležitejšie s týmto skoncovať.“

„To je dobré počuť,“ ozval sa spoza nej Ren, ktorý sa oprel o rám dvier.

„Ale teba už nenechám samú,“ pozrela na Luciu Monika, „pôjdeš pre istotu s nami.“

„Musím ísť za Jarom do nemocnice a potom mám prednášku i cvičenia, kde nesmiem chýbať,“ odvetila jej kamarátka.

„Ak nebudeš v byte, tak po tebe nepôjdu. Myslím, že vás napadli len preto, lebo tu cítili prítomnosť energie Zeleného draka,“ pridal sa do rozhovoru Ren.

„A si si tým istý?“ otočila sa k nemu Monika a on cukol kútikom úst na znak, že jeho teória nie je stopercentná. No nemali na výber, Monika sa potrebovala zbaviť tej sily čo najskôr a Lucia musela do školy.

„Dobre, tak ťa odprevadíme aspoň do tej nemocnice, potom v škole by to mohlo byť bezpečné,“ uzatvorila nakoniec Monika dúfajúc, že má pravdu.


Vyzeralo, že s touto variantou každý súhlasí, a teda tak i urobili. Síce najprv dievčatá absolvovali rýchle upratovanie Luciinej izby, aby im to nezostalo na večer, ale potom sa všetci vybrali do nemocnice. Jara v izbe navštívila radšej len Lucia, aby ho zbytočne nerozrušili ako včera.

Keďže Moniku zožierala zvedavosť, nehanebne pri tom tisla ucho na dvere. Ren sa zatiaľ opieral obďalej o stenu a s rukami prekríženými na hrudi ju sledoval. „Nemala by si radšej počkať?“ spýtal sa nezaujato.

Vtedy chodbou prešla mladá čiernovlasá mamička s trojročnou dcérkou. Žena sa dvojicu snažila ignorovať a ťahala maličkú rýchlo chodbou, ale dievčatko s copíkmi skúmavo zízalo na Rena. Zase mal na sebe tmavohnedý kožený kabát od pána Longa, ktorý mu zakrýval zbrane na chrbte, no napriek tomu priťahoval pozornosť. Jeho dlhé vlasy mu ležali na pleciach, pričom takmer splývali s jeho husto zarastenou tvárou.

„Buď radšej ticho, nič nerozumiem,“ odbila ho Monika. No potom si rezignovane vzdychla, pretože Luciin rozhovor s Jarom bol tak tichý, že nedokázala rozlíšiť jednotlivé slová. Tiež prekrížila ruky na prsiach a oprela sa o stenu vedľa Rena. Cítila sa mužovi zaviazaná za to, že pomohol jej kamarátke na úkor vlastného brata. S Luciou sa poznali už päť rokov a bola si s ňou bližšia ako s vlastnou sestrou.

„Ďakujem,“ vyslovila ticho hľadiac pred seba.

Ren na ňu zdvihol prekvapene obočie a Monika k nemu otočila hlavu. „Za to, čo si urobil pre Luciu.“

Muž mlčky prikývol a pozrel do zeme s utrápeným výrazom. Monika ho chcela utešiť, povedať mu, že jeho brat bude v poriadku, ale bolo by to od nej odvážne tvrdenie, tak radšej mlčala. Ticho na koridore prerušil natešený výskot a obaja sa pozreli na koniec chodby odkiaľ začuli zvuk. Dievčatko, ktoré pred chvíľou so svojou mamou prechádzalo vedľa nich, natešene kričalo a bežalo pred chlapom, ktorý ju naháňal na invalidnom vozíku. Matka dieťaťa stála ďalej od nich a usmievala sa na manžela, ktorý sa hral s ich dcérkou.

„On sa usmieva,“ vyslovil Ren šokovane.

„A prečo by nemal?“ pozrela na neho nechápavo Monika.

„Veď nemá nohu,“ dodal, pričom nespúšťal oči z chlapa. Monika sa vtedy lepšie pozrela na muža na vozíku a videla, že Ren mal pravdu, mužovi chýbala pravá noha.

„Stále nechápem, prečo by sa nemohol usmievať,“ poznamenala dievčina, čím si získala Renovu pozornosť. „Má krásnu rodinu, ktorá ho má rada. Či už tú nohu má, alebo nie,“ dodala.

Vtedy z Jarovej izby vyšla Lucia.

„Tak čo?“ otočila sa k nej okamžite Monika, pričom úplne zabudla na rodinku na konci chodby.

„Na únos sa vôbec nepýtal. Vyzerá to, že sa naozaj nepamätá, čo je zvláštne, pretože podľa lekárov nemá otras mozgu. Má akurát pravú nohu v sadre,“ povedala Lucia.

„Tak to je asi dobre,“ zdvihla zmätene plecia Monika.

„Neviem, radšej poďme, mám prednášku,“ kývla rukou krátkovlasá dievčina, aby jej priateľa už neriešili a vybrali sa na opačnú stranu chodby, než na ktorej bola rodinka. Ren ešte posledný krát pozrel na usmievavého muža na vozíku a potom sa pobral za dievčatami.

***

Keď Luciu odprevadili k Matematicko-fyzikálnej fakulte, Ren s Monikou ostali sami. Bolo pomerne skoro ráno, pred ôsmou, a lenivé slnko odrážalo svoje lúče od Monikiných gaštanovohnedých vlasov, ktoré teraz hrali odtieňmi červenej. Zafúkal studený vetrík a dievčina schovala svoje plné pery i nos do goliera čierneho kabáta, ktorý bol v kontraste s jej bielou pokožkou. Tmavozelené oči uprela na Albertovské schody vedúce k jej škole a vzdychla si pri pomyslení, že dnes vynechá školu. Napriek tomu, že bude musieť učivo doháňať, tak chcela s týmto šialenstvom okolo moci Zeleného draka skoncovať. Po tom všetkom, čo sa včera stalo, to potrebovala uzavrieť.

Vtom sa Ren divne mykol, pevne ju schmatol za ruku a bežali na koniec ulice, kde prudko zahli doľava na ulicu B. Němcové.

„Čo to vystrájaš?!“ ale ledva to vyslovila, uvidela, ako sa pred ňou do zeme zaryl obrovský oštep.

Krv sa jej rozprúdila v žilách a pred Nuselským mostom potiahla Rena doprava. Nielenže zvolila zlý smer, ale zároveň sa ocitli na otvorenom priestranstve, čo Monike došlo neskoro a už sa nemohli otočiť. Zase pri nich preletel oštep, ktorý vydal hvízdavý zvuk keď preťal vzduch pri ich hlavách.

Pri schodoch jej Ren pustil ruku. Monika zbehla dole do podchodu a muž si spoza kabátu vytiahol oba meče. Uprel pohľad na útočníka, ktorý pomaly vytiahol oštep zabodnutý v betónovej ceste. Bol to obrovský netvor s ľudskými črtami. Moniku ovládla hrôza pri pohľade do tej nenávistnej tváre s malými červenými očami a špicatými zubami. Chlap, ak sa to tak dalo nazvať, mal na sebe len nohavice a na ramenách akési brnenie z kostí, ktoré mu čiahalo až na hruď.

Monika sa ledva stihla spamätať, obluda preskočila zábradlie a okamžite zaútočila na Rena. Ten sa stihol uhnúť hrotu obrovského oštepu, ale úder druhým koncom zbrane ho už zasiahol do hrude. Ren preletel do steny oproti schodom a meče mu vypadli z rúk. Jeho protivník sa začal smiať a pomaly podišiel k Renovi, ktorý mal pravdepodobne zlomené rebrá.

Príšera schmatla muža za dlhé vlasy a začala ho ťahať k schodom, kde sa mu chystala rozraziť lebku. Ren ale vytiahol spoza opasku malú dýku a vrazil ju oblude do lýtka. Netvor od bolesti zreval a pustil ho. Ren sa chopil príležitosti, spravil kotrmelec k svojím mečom a s rozbehom sa odrazil od steny. Skočil netvorovi na plecia, pričom mu meče vrazil do tela tesne pod brnenie.

Monika už len videla, ako obluda padá na kolená, a vtom obaja zmizli. Za sebou začula kroky a celá zdesená sa otočila k žene, čo práve prechádzala podchodom. Pražáčka sa jej výrazu tváre zľakla a rýchlo ju oblúkom obišla. Monika skĺzla na zem a ešte stále so srdcom v hrdle hľadela pred seba. Keď začula ston, vykukla spoza rohu a na schodoch uvidela Rena, ktorý sa držal za hruď, a ťažko pri tom dýchal. Monika k nemu podišla a otázne na neho pozrela.

„Vzal som ho druhej dimenzie – tam, kde väznili aj Luciu. Je po ňom, ale Houréni chodievajú po troch, musíme zmiznúť.“

Monika Renovi na to pomohla vstať tak, že ho podoprela. Lenže ledva sa vybrali hore schodmi, už sa pred nimi týčil ďalší podobný tvor. Tento bol oproti tomu prvému o dosť nižší a ohyzdnejší. Ceril na nich špicaté zuby, ktoré sa mu ledva zmestili do tlamy, pričom v rukách zvieral dve sekery.

Renova tvár zvážnela, narovnal sa, ignorujúc svoje bolesti a vytiahol spoza plášťa meče. Monika si vtedy všimla, že na nich bola akási čierna tekutina. Keď to uvidel tvor pred nimi, okamžite sa k nemu s hnevom rozbehol. Začal intenzívny boj mečov a sekier. Vyzeralo to vyrovnane, ale Ren postupne strácal silu a pomaly ustupoval do kúta.

Monika vtom uvidela na vrchole schodov tretieho Houréna. Na rozdiel od ostatných, nebol taký svalnatý a mal cez hlavu zvláštnu lebku, ktorá mu zakrývala tvár až po lícne kosti. Keď ho Ren periférne zaregistroval, skríkol: „Bež!“


Nemusel jej to hovoriť dvakrát a dievčina okamžite prebehla podchodom na druhú stranu. Netvor ju ale rýchlo dobehol, schmatol jej ruku a pritiahol si ju k sebe. Začal ju očuchávať a z úst mu sálal hnilobný pach. Monika bola zároveň znechutená a na smrť vydesená, ale potom sa od nej obluda odtiahla. Monikine oči totiž žiarili jasnozelenou farbou a lebka na hlave jej útočníka začala pod tlakom pukať. Hourén ju okamžite pustil a snažil sa lebku strhnúť zo svojej hlavy, ale nešlo to. Tlak začínal byť neznesiteľný a zversky kričal od bolesti až do chvíle, kým nepukla jeho vlastná lebka – jeho bezduché telo padlo na zem.

Monikine oči po chvíli nabrali svoju normálnu farbu a ona v šoku hľadela na to, čo urobila. Nevedela, ako dlho tam stála, obarená, bez jedinej myšlienky, no z toho stavu ju vytrhol hrôzostrašný smiech Houréna, ktorý bojoval s Renom.

Okamžite prebehla späť podchodom a uvidela, ako obluda tresla mladíkovu hlavu o stenu. Ren bol celý od krvi a napriek tomu, že i obluda bola slušne doráňaná, tak oproti mužovi, netvorovi nič nebolo.

„Hej!“ skríkla Monika, čim upútala Hourénovu pozornosť a otočil sa k nej.


Ren vtom tvrdo padol na zem a z posledných síl zamrmlal: „Mala si ujsť, kým si mohla.“ 


Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie
DRAČIA PERLA

Prvá fotka je ulica, po ktorej Monika s Renom bežali. Na konci prudko zahli doľava na ulicu B. Němcové.

Toto je ulica B. Němcové - fotila som to z trochu zlého uhlu - Ren s Monikou toiž bežia zozadu akoby "ku kamere". 

No a podchod kde sa odohráva akcia! 😈😇

Screenshoty komentárov zo starého blogu, ktoré sa tu nezobrazujú celé:



Komentáre

  1. [1]: Predstavivosti sa medze nekladú, ale jednoznačne by som neurážala chudáka minotaura   

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veď vravím - zvrátená verzia minotaura, niečo medzi chudákom minotaurom a orkom

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Četla jsem to při večeři (promiň, ale jindy mi nevyjde čas) a napětím ani nevím co jsem jedla...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. [4]: to ma pobavilo snáď sem ešte zavítaš pre pokračovanie

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Hej, kvůli tomu příběhu sem si pitím polila málem noťas

    OdpovedaťOdstrániť
  6. [6]:    Tento príbeh začína byť nebezpečný i pre čitateľa   

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ahoj, taktéž musím pochválit blog.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. [8]: Ďakujem budem sa tešiť na komentáre

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Tak to sa číta so zatajením dychom. OwO A ten koniec bol najviac... Proste fuuuha. Este že ma čakajú ďaľšie časti, ospravedlňujem sa za meškanie.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Ja som rada, že neušla! Že sa vrátila! Sayurka čmuchá romantika a lúbi sa jej to^^ Fakt už ked jej prvý krát povedal, že bež tak ja že nie nerob to, nemôžeš ho tam nechať! A preto som rada, ako sa to skončilo :) Paráda

    OdpovedaťOdstrániť
  11. [12]: páči sa mi ako sa do toho vžívaš - čítanie takýchto komentárov mi robí radosť   

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára