moje-farby

Monika odtrhla podhľad od korún stromov, keď sa Lucia vybrala dole kopcom – hladila si pritom zápästie, kde jej povraz vydral kožu. Chcela ísť za ňou, ale rýchlo si to rozmyslela. Čo by jej mohla povedať? Veľmi ju mrzelo, že sa do toho zaplietla, ale to už nešlo vziať späť. Ospravedlnenie by nič nevyriešilo. Z utrápených myšlienok ju vytrhol až Ren: „Teraz je rad na tebe. Pôjdeme za Longom a vysvetlí ti, ako prejdeme na druhú stranu.“ „A čo Lucia?“ spýtala sa zlomeným hlasom, hľadiac na svoju vzďaľujúcu sa kamarátku. „Zober ju so sebou, ešte raz ju nechcem zachraňovať.“ Monika mu na to venovala škaredý pohľad a vybrala sa dole za Luciou. Dievčina s krátkymi hnedými vlasmi v domácich šatách a papučiach, si uvoľnene sedela na jednej z lavičiek na vyvýšenom betónovom mieste v parku. Napriek tomu, že hľadela na ľudí prechádzajúcich sa v parku, videla, ako sa k nej blíži nervózna Monika. „Môžeš mi vysvetliť, čo sa tu deje?“ opýtala sa jej Lucia, keď už bo...

Neochotne pozrela na Rena, očakávajúc na jeho tvári akýsi víťazný úsmev, ale ostal mu len jeho prísny kamenný výraz – nerozumela tomu. „Tak poďme, nech to máme za sebou. Nemám čas sa v tomto svete zbytočne zdržiavať,“ vyhlásil otrávene Ren a namieril si to k priestoru pod schodmi. Monika okamžite stratila farbu z tváre, pričom k nemu priam priskočila, keď uvidela, že si do ruky zobral jeden a polmetrovú tyčovitú zbraň. Mala obrovský list čepele, s priamym hrotom v ose rukoväte, a viacerými hákmi na druhej strane. „To nemyslíš vážne, však?! To sa chceš po Prahe premávať s tou zbraňou?! Zošalel si?! Veď nás hneď odchytí polícia a s vaším vysvetlením, ktoré by zahrňovalo tie historky, sa dostaneme akurát tak do blázinca!“ povedala jedným dychom. Vtedy k nim pristúpil i pán Long a súhlasne začal prikyvovať. „Slečna Monika má pravdu Ren, to tu budeš musieť nechať.“ „A čo to ostatné?“ spýtala sa, keď si všimla rôzne druhy zbraní, čo mal pripevnené na chrbte. Mal tam ...

Slnko pre mnohých predstavuje symbol radosti, šťastia a tepla. Čiže ak zájde slnko, zájde spolu s ním i toto všetko? Jak sa vysporiadať s "dňom, keď zmizlo slnko?" Ako nebyť smutný? Teraz referujem len na taký "obyčajný" smútok - netýka sa teda niečoho dôležitého a nezahrňuje depresie. Hovorím o smútku bežného dňa, keď ťarcha všetkého na nás doľahne, máme toho mierne plné zuby a hraničí to i s akousi sebaľútosťou. Normálne, čo som zvykla robiť, bolo, že som si zapla nejaký film, šla na Facebook, či som sa niekomu posťažovala. Začala som vždy s jednou z týchto činností a nakoniec som urobila všetky, plus som skukla polovicu série nejakého starého seriálu. Toto mi zabilo toľko času, až sa z môjho smútku právom postupne stala depka. Čo nové som ale vymyslela? Rozhodla som sa, že smútok patrí k môjmu životu a potrebujem ho cítiť. Jednoducho si sadnem na posteľ, bez hocijakej elektroniky, hudby (teda bez hocičoho, čo by mi mohlo odvádzať pozornosť) a sto...

Upútavka Monika fuňala ako po výdatnom behu. Vôbec nemala kondičku a v hlave preklínala každý jeden schod, ktorým sa musela vyštverať k dverám bytu na treťom poschodí. Bežne biele líčka mala teraz celé červené a ruky plné nákupných tašiek s jedlom, pre ktoré ju poslala spolubývajúca, aby mohla mať s priateľom súkromie. Keďže dievčina odmietala vynaložiť ďalší pohyb, zohnúť sa a položiť nákup na zem, tak nemotorne vytiahla kľúče z riflí. Gaštanovohnedé vlasy jej akoby na protest padali do tváre kým odomkla. Následne, z posledných síl, ťukla nohou do dverí a vrútila sa dnu. „Ahojte!“ zvolala mierne zvýšeným hlasom, keď zhodila nákup na zem. Zatvorila vchodové dvere bytu a vyzliekla si čierny kabát, ktorý zavesila k ostatným. Monika s kamarátkou Luciou si popri štúdiu v Prahe prenajímali malý dvojizbový byt. Obe pochádzali zo Slovenska a poznali sa už od strednej školy. Prvý rok štúdia na Univerzite Karlovej bývali spolu na internáte, ale keďže im nevyhovovali spol...