DRAČIA PERLA - Lokyho návrh
Monika si otrávene vzdychla a
pozrela do zeme. Vedela, že z Rena už nič nedostane a nahnevalo ju to. Už s ním
nechcela byť ani v jednej miestnosti, a preto sa napojila na rastlinu, ktorú
mala rozvetvenú po hrade. Rýchlo našla, kde sa nachádzajú, a prečesala priľahlé
chodby. Veľká časť stráží intenzívne prehľadávala okolie hradu, ale dve malé
skupiny kontrolovali aj vnútro – bola len otázka času, kedy ich nájdu.
Monika zažmurkala a znovu sa
ocitla v sklade s ostatnými. Nina hladkala driemajúceho Saura po hlave a Ren si
od Crofity zobral fľašu s alkoholom. Dal si pohryznutú ruku ďalej od seba a
vylial na ňu tekutinu. Jeho vážny výraz vystriedala bolesť a Monika si všimla,
že stopy po zuboch na jeho ruke boli čierne.
„Si v poriadku?“ opýtala sa ho
prestrašene Monika. Vedela, že ho úplne nebola schopná vyliečiť, pretože ju
zastavil ten náramok, a cítila sa za to vinná.
„Áno. Ono sa to zahojí,“
odvetil stroho Ren a s ťažkým vydýchnutím sa oprel o stenu.
„Stráže už prehľadávajú hrad,“
povedala pomaly Monika, pričom z tašky vytiahla sterilný obväz, ktorý chcela
podať Renovi. Muž oproti nej ale pokrútil hlavou, že ho nechce. Dievčina
prekrútila oči, pričom jej hlavou prebehlo, že Ren je zbytočne tvrdohlavý a
zdvihla sa na kolená, aby sa k nemu mohla prisunúť.
„Nemíňaj to na mňa, som v
poriadku, aj tak sa to hneď zahojí,“ odsekol muž, ale Monika si všimla, že
nevyzeral najlepšie. Dievčine pripadalo, že Rena zmáhala horúčka – potil sa a
mračil viac než obvykle.
Muž však svojou poznámkou
dievčinu neodradil, Monika po ňom hodila škaredý pohľad a otvorila obväz
zubami. Ren si rezignovane vzdychol a pozrel bokom, no nechal Moniku, aby mu
mierne krvácajúcu ranu zaviazala.
„Kde si videla stráže?“
opýtala sa Nina, ktorá ich pobavene sledovala.
„Zatiaľ sú ďaleko, ale
nemôžeme tu dlho zostať,“ odpovedala Monika, keď urobila nemotorný uzol na
Renovom predlaktí. Zranenie dievčiny od šípu bolo totiž také hlboké, že jej
podráždilo nervy v ruke a nevedela riadne hýbať prstami.
Monika si následne sadla späť
na zem oproti Renovi, ktorý stále upieral pohľad na stenu, akoby trucoval.
„Máš nejaký plán?“ opýtala sa
muža skúmavo Nina.
„Nie,“ odvetil Ren stroho.
„No tak to je výborné,“
zamrmlala Monika a vtedy na ňu muž vrhol vražedný pohľad.
„Neplánoval som sa odtiaľto
dostať,“ odsekol informatívne.
„Si sa chcel nechať zabiť?“
opýtala sa ho ironicky dievčina, ale keď Ren znovu otočil pohľad k stene,
uvedomila si, že presne to mal v pláne.
„To nemyslíš vážne, však?!“
vyletela na neho Monika. „Po tom všetkom, čím sme si prešli, si to chcel
vzdať?!“
„Chcel som vám nechať čas na
útek!“ otočil sa k nej rozzúrene. „Mojou úlohou bolo dostať odtiaľto Kaia. Ty
si s ním mala ujsť… obe ste mali ujsť,“ pozrel na Ninu obviňujúco, akoby to
bola jej vina.
Crofitu to ale nevyviedlo z
miery, naopak, na tvári sa jej objavil úsmev. „Nikomu nedovolím, aby ubližoval
mojej rodine,“ povedala Nina s hĺbkou v očiach. Citovala totiž Renove slová,
ktoré jej povedal vo voze, keď sa trápila kvôli svojim bratom.
Muž zvraštil obočie a svoj
hnev otočil zase k Monike. „Aspoň ty si mohla odísť! Prečo veci komplikuješ?
Tvoja ignorácia ma privádza do šialenstva!“ hovoril rázne dievčine, ktorá sa
začala od hnevu červenať.
Monika vedela, čo Ninine slová
znamenali – s Olym totiž ich rozhovor pri voze počuli – no vadilo jej, že sa z
toho Crofita tak ľahko vyvliekla. Cítila, že jej Ren krivdí!
„Ignorácia?! O čom to hovoríš?
Ja sa ti snažím len pomôcť!“ bránila sa dievčina.
„Veď ma vôbec nepočúvaš! Vrháš
sa do všetkého po hlave! Rozmýšľaš vôbec?!“ vybafol na ňu.
To Moniku zabolelo a vyskočila
na nohy.
„Kam ideš?!“ schmatol ju za
ruku, no ona sa mu s ľahkosťou vytrhla zo zovretia.
„Čo najďalej od teba! Nebudem
počúvať, ako ma urážaš!“ odvetila dievčina pevne, pričom sa v jej očiach
zaligotali slzy. Ren si jej mokré oči všimol, zarazili ho a rezignovane sa
oprel o stenu.
Monika nešla ďaleko. Zastavila
sa pred vchodovými drevami a začala sa rozhorčene prechádzať po širokom
priestore medzi sudmi a prvým regálom. Ren ju medzi poličkami trochu videl, ale
bola od svojich spoločníkov dosť ďaleko, takže nepočula čo mužovi šepla Nina.
„Tým, že si na ňu hrubý, ju
neochrániš.“
Síce Ren venoval Crofite
zlostný pohľad, keď kývla hlavou smerom k Monike, aby za ňou šiel, no muž sa
postavil. Neochotne vzdychol a vybral sa dopredu k prvému regálu, pričom cítil
zvláštnu nervozitu. Nevedel, čo má Monike povedať, nezvykol sa ospravedlňovať,
ale vedel, že teraz musia držať spolu.
Keď ju Ren uvidel spoza
regálu, dievčine v očiach žiarila moc Zeleného draka a nahnevane sa prechádzala
hore–dole. No Monika si rýchlo všimla muža, na ktorého bola naštvaná, a
zastavila. Oči sa jej stále leskli slzami, ale odzrkadľovali i hnev.
Ren si hrabol prstami do
vlasov, premeriavajúc si ju pohľadom, potom pristúpil k nej. „Pozri. Nechcel
som ťa uraziť,“ začal, ale Monika mu do toho ostro skočila.
„Naozaj? Lebo mne sa zdá, že
nič iné nerobíš! Furt ma len komanduješ!“
„Lebo furt robíš blbosti!“
bránil sa muž.
„A je to tu zase!“ odfrkla
dievčina s opovrhujúcim tónom. „Pre toto si za mnou prišiel? Nedokončil si moje
urážanie?“ vtedy si Monika chcela prekrížiť ruky na prsiach, ale do jej ranenej
ľavej ruky šľahla bolesť a bola nútená si ich zase pustiť vedľa tela.
„Neprišiel som sa s tebou
hádať,“ odvetil jemne Ren, keď videl jej bolesťou presýtený výraz tváre. „Ja
len chcem, aby si si uvedomila, čo robíš.“
„Ja si to uvedomujem,“ odsekla
podráždene.
„Vážne? A čo je potom toto?“
ukázal na jej zaviazanú ruku a pristúpil k nej bližšie. „Máš šťastie, že ťa
netrafili inde. No i takto máš bolesti a nevieš riadne hýbať prstami, nemysli
si, že som si to nevšimol,“ povedal prísne.
Monika pozrela do zeme, ale
muž jej položil ruky na plecia, čo ju donútilo zase zdvihnúť hlavu.
„Nechcem, aby sa ti niečo
stalo,“ šepol Ren a dievčine sa rozbúšilo srdce. Bol tak blízko nej a jeho
slová zneli tak úprimne. Obaja stíchli a pozerali jeden na druhého. Napätie sa
medzi nimi stupňovalo a keď Ren túžobne pozrel na jej pery, Monike ušiel jemný
úsmev.
Vtom ticho prerušilo zvláštne
pravidelné klopanie a obaja sa pozreli smerom, odkiaľ prichádzal ten zvuk.
Neďaleko nich, pri regále stála Nina so spokojným úsmevom a Saurom, ktorý
radostne klopkal chvostom do dreva. Crofita obranne zdvihla ruky s tichým –
pardon – na perách a aj so svojím psom ustúpili dozadu.
Ren sa otočil späť k Monike a
opatrne ju pustil. Hádzali po sebe zmätené úsmevy, pričom si muž nervózne
prehrabol vlasy.
„Musíme sa odtiaľto dostať,“
povedal napokon Ren.
„Áno,“ prikývla dievčina a
čiahla do svojej tašky. Keď odtiaľ vytiahla zvitok s receptom, ktorý jej kúpil
Oly, Ren na ňu prekvapene pozrel.
„Čo s tým chceš?“
„Neviem, ale keď sme boli pri
voze, tak som z toho zvitku cítila pulzovať energiu,“ povedala a už sa vracala
dozadu k Nine, ktorá tam mala svetlo.
Monika si kľakla k svietniku a
rozvinula zvitok, ktorý bol navinutý na drevený kotúč. Mala pocit, že im pomôže,
aj keď nevedela ako. Ren s Ninou za ňou skúmavo stáli, no videli len recept.
Naopak Saur, ktorý vykukol spoza svojej panej, začal ticho vrčať.
„Drž ho odomňa ďalej!“ skríkol
zvitok, keď k nemu Saur podišiel bližšie. Monika sa tak zľakla, že kotúč hodila
ďalej od seba.
Skupina vtedy uvidela, že
písmo na papieri sa začalo zlievať dokopy ako voda. V momente, keď sa atrament
spojil a zdvihol sa z papiera, Monika vstala. Jej spoločníci boli napätí, ale
ona presne vedela, kto sa im rozhodol ukázať.
Z čiernej hmoty sa vyrysovali
obrysy muža v dlhom čiernom plášti a Ren už pohotovo zvieral v ruke dýku,
pričom sa ochranársky postavil pred svoje spoločníčky.
„Kto si?“ spýtal sa Ren
vysokého muža, ktorý si dvihol ruky do upokojujúceho gesta a sňal si z hlavy
kapucňu.
„Loky,“ odpovedala namiesto
neho Monika. Pohľadom premerala chlapa s polodlhými ulízanými čiernymi vlasmi,
svetlomodrými očami a havraním nosom. Loky jej na to úctivo prikývol hlavou,
pričom mu oči odzrkadlovali zvláštnu spokojnosť.
„Vedela som, že sa mi to
nezdalo. Tá divná žena, čo mi na trhu dala zvitok, to si bol ty!“ vyhlásila
Monika radostne, akoby chcela povedať, že nie je blázon, no Renovi práve tak
pripadala. On totiž nechápal, o čom dievčina hovorila, veď ten zvitok jej
predal pekár.
„Divná žena? Neurážaj ma
prosím ťa,“ odvetil Loky a prísne zdvihol prst. Moniku jeho gesto zarazilo. Mal
drsné črty tváre, pridávajúc mu na veku, ale zároveň mu tvár zdobil hravý
úškrn.
„Tak poprvé, nebol som tá
žena, ale jej havran. Tá žena bola moja ilúzia a mala ťa zaujať – čo sa mi
podarilo. No aj tak, by si ju nemala volať DIVNÁ, dal som si na nej záležať. A
podruhé, čo ma naozaj urazilo bolo, že si ma nazvala PODVODNÍKOM, keď si ma
opisovala tej Crofite. Ako si to predstavuješ?“ rozhodil rukami. Skupina sa
jeho rýchleho pohybu zľakla a všetci trochu ustúpili dozadšie. Loky tomu ale
nevenoval pozornosť a zobral z regálu starú knihu. V jeho rukách sa rozpadajúci
zväzok papierov zrazu zmenil na krásne zdobenú kroniku s nepoškodenými
stranami. „To, čo ja robím, je umenie,“ ukázal skupine svoj výtvor s iskričkami
v očiach.
No ostatní jeho natešenie
nezdieľali a Lokyho úsmev rýchlo pohasol. „Amatéri,“ vzdychol a dal knihu na
svoje miesto.
„Ty si počúval náš rozhovor?“
opýtala sa ho Monika zamračene.
„Tak v tvojej taške som nemal
nič iné na práci,“ zatváril sa nevinne. Dievčina si ho premerala prísnym
pohľadom – ten zvitok mala u seba už dosť dlho a za celý ten čas načúval!
Rozmýšľala, či mohol počuť niečo, čo by proti nim vedel použiť.
„Čo chceš?“ spýtala sa ho
nedôverčivo Monika.
„Zlá otázka. Správna je, čo
chceš ty?“ povedal tajomne Loky.
Ren na to vystrel dýku
výhražne pred muža a tvár mu zvážnela. Nepáčilo sa mu, že sa s nimi Loky
zahráva. „Nieže mu naletíš. Pamätaj na to, čo som ti o ňom povedal,“ šepol
Monike. Nechcel pred Lokym nič ďalšie povedať, aby mu nedal možnosť prekrútiť
jeho slová.
„Takže to ty si jej nahovoril,
že som podvodník. Zaujímavé, s tebou som ale ešte neobchodoval,“ prezrel si ho
vysoký chlap so záujmom. Ren však mal svoje informácie o Lokym z viacerých
dôveryhodných zdrojov a vedel, že si s ním neradno začínať.
„Ja na tváre mojich zákazníkov
nezabúdam, takže som si istý, že si o mne mohol akurát počuť, a na tvojom
mieste by som nedal na slová tých, čo nerozumeli nášmu obchodu,“ zatônil
sebavedomo Loky. Ren sa s ním ale nemienil púšťať do debaty, len pevne zovrel
čeľusť a začal na muža zazerať.
„Lea, syna veliteľa Cana, si
oklamal. Alebo to chceš poprieť?“ nedalo Monike nespýtať sa.
„Prečo si myslíš, že som ho
oklamal?“ opýtal sa na oko urazene Loky.
„Nepúšťaj sa s ním do toho,“
precedil skrz zuby Ren, ale Monika ho ignorovala.
„Predal si mu zvitok, na
ktorom je údajne osud štyroch drakov spojený s Renovým. Pričom ten zvitok je
prázdny.“
Loky sa víťazne usmial a
zdvihol prst: „Tak poprvé. Keď ku mne mladý pán Leo prišiel, pýtal sa ma, či
mám nejaké cenné zvitky a jeden som mu dal. Dokonca ten najcennejší, ktorý sa
SPÁJA S OSUDOM DRAČÍCH VLÁDCOV. To, že si ozdobné symboly na jeho kraji –
usporiadanie mesiacov v najtemnejšej z nocí – vysvetlil tak, ako si to
vysvetlil, už nie je môj problém.“
Monika skúmala Lokyho tvár a
videla, že neklame. Zároveň si ale nebola istá, čo sa jej snažil povedať.
Dievčina si spomenula na svoj rozhovor s Renom, počas ktorého jej hovoril, že
Loky sleduje svojich zákazníkov predtým, než im dá nejakú ponuku, ktorú nevedia
odmietnuť. Práve preto vie, po čom túžia, a bez klamstva im dokáže podstrčiť
niečo úplne iné.
„Takže symboly na kraji zvitku
sú len ozdoba a s Renom, či s najtemnejšou nocou, nemajú nič spoločné?“ spýtala
sa Monika sledujúc Lokyho reakciu.
„Ja som nikdy netvrdil opak,“
dodal spokojne muž zdvihnúc svoj havraní nos.
„Ale tvrdil si mu, že zvitok
sa SPÁJA S OSUDOM DRAČÍCH VLÁDCOV.“ Monika vtedy pozrela na prázdny zvitok,
ktorý ležal pri Lokyho nohách. Drevený kotúč, na ktorom bol papier navinutý,
teraz ležal rozbitý na zemi, vďaka tomu, ako ho dievčina odhodila od seba.
Vtedy si vybavila ten zvláštny pocit, ktorý mala v blízkosti Leovho zvitku a
došlo jej, že vyžaroval podobnú energiu ako jaskyňa, v ktorej sa dračí
vládcovia vyliahli.
„Prečo nám toto vykladáš? Čo
chceš dosiahnuť?“ opýtal sa napäto Ren, ale na túto otázku Monika už poznala
odpoveď.
„Nemá inú možnosť, ak chce,
aby som mu verila,“ odvetila potichu a Ren pozrel na jej zamyslenú tvár. Vedel,
že Lokymu nemôžu veriť a obával sa, že toto je len ďalší z jeho trikov. No
stále nevedel, o čo mužovi s ulízanými vlasmi šlo, a to ho znervózňovalo oveľa
viac.
„V tom zvitku bola Novina
čepeľ,“ vyslovila Monika prísne, nespúšťajúc oči z Lokyho.
Ren k Monike obrátil šokovaný
pohľad a aj Nina si ju so záujmom obzrela.
„Zvitok sa SPÁJA S OSUDOM
DRAČÍCH VLÁDCOV,“ zopakovala Monika obrátiac pohľad k Renovi. „Dračí vládcovia
uzavreli s Rinkami ešte v minulosti mier – myslím – a jeho súčasťou bolo, že im
museli dať škrupiny zo svojich vajíčok. Tento čin musel výrazne ovplyvniť osud
dračích vládcov, pretože sa proti nim vyrobili zbrane schopné im ublížiť,“
objasnila mu dievčina a zase pozrela na Lokyho. „A keď sme boli v Severnom
kmeni, Nova tvrdila, že som bola v blízkosti jej čepele. No žiadna zo zbraní,
ktorá vyzerala ako zbraň, to nebola,“ dokončila.
„Vedel som, že na to prídeš,“
odvetil muž v čiernom plášti, pričom sa na ňu uznanlivo usmial. „Teraz môžete
vidieť, že neklamem.“
„Neklameš? Veď sa so svojimi
zákazníkmi zahrávaš! Sleduješ ich a využiješ informácie o nich, proti nim,“
precedil skrz zuby Ren. Lokymu sa jeho tón nepáčil a prvýkrát sa v jeho očiach
objavil náznak hnevu. No Monika nechcela, aby sa do seba pustili a rýchlo
zakročila.
„Ale prečo?“
Loky vtedy pozrel zase na ňu.
„Prečo si schoval Novinu čepeľ
do zvitku?“ dodala Monika.
„Potreboval som sa jej zbaviť.
Tá čepeľ priťahovala Ghysenov a Leo má tú svoju špeciálnu miestnosť, ktorá
energiu zbrane zablokovala.“
„Ako sa k tebe tá čepeľ
dostala? A prečo si ju nevrátil Nove?“ opýtal sa zúrivo Ren, ale muž ho
ignoroval. Prestalo ho baviť odpovedať na ich otázky.
„Povedal som vám viac než
dosť,“ odsekol s nechuťou Loky. Následne sa jeho oči zase rozžiarili a pretrel
si nadšene dlane. „Pristúpme radšej k obchodu.“
Ren na to okamžite schmatol
Moniku pod pazuchou a už ju ťahal ďalej od muža so slovami: „To teda nie! Nie
som zvedavý na tvoje triky!“
„Počkaj,“ zastavila svojho
spoločníka Monika. „Nie je fér si ho nevypočuť, keď nám povedal pravdu o Leovom
zvitku.“
Presne tieto slová chcel Loky
počuť, toto bol jediný dôvod, prečo im to všetko prezradil. Už vypozoroval
Renovu výbušnosť a odmeranosť, no zároveň vedel, že keď dá Monike dôvod mu
veriť, tak svojho spoločníka spracuje a dá mu šancu navrhnúť jej obchod. A jemu
stačilo daný návrh vysloviť – doteraz nikto jeho ponuke neodolal.
Nina vtedy pristúpila bližšie
k dievčine a tiež na ňu začala naliehať. „Monika, toto nie je dobrý nápad.
Nezačínaj si s ním,“ šepla tak, aby ju Loky nemohol počuť. Dievčina si však
pomaly vytiahla ruku z Renovho zovretia, venovala obom upokojujúci úsmev, a
otočila sa zase k Lokymu.
„Počúvam,“ odvetila odhodlane
a Lokymu sa na tvári objavil ten najžiarivejší úsmev, aký kedy videla.
„Ponúkam vám cestu z hradu,“
vyslovil vysoký muž. Lokyho slová šokovali každého z prítomných – vedel, že ich
má v hrsti.
„Ako by si nás odtiaľto vedel
dostať?“ opýtala sa Monika.
„Vďaka môjmu umeniu,“ ukázal
na knihu, ktorú pred pár minútami začaroval a teraz, ako nová sedela na svojej
poličke. „Viem vám dať dočasný nový výzor. Môžete si vybrať... kuchárky,
služobníctvo okolo hradu, stráž… Dám vám tváre, vďaka ktorým vás pustia za
hradby. Stačí len odkráčať,“ usmieval sa víťazne Loky.
„A čo za to chceš?“ opýtala sa
Monika, zaujatá jeho ponukou. Ren jej chytil ruku, aby si získal jej pozornosť,
ale ona neodtrhla od Lokyho pohľad.
„Kúsok zo Sokarovej škrupiny.
Stačí mi malá časť. Nič viac,“ odpovedal Loky.
Všetci v miestnosti sledovali
Monikinu reakciu, no jej tvár im nič neprezradila.
„Takže škrupina za novú
podobu?“ usmiala sa koketne dievčina, jemne odstrčila Rena od seba, a
pristúpila bližšie k mužovi v plášti čiernom ako noc. V miestnosti vládla
atmosféra plná očakávania a Loky sa natešene usmieval. No vtom Monikine oči
zažiarili mocou Zeleného draka a zo zeme vystrelila jej rozvetvená rastlina,
ktorá vyštartovala po mužovi pred ňou. Loky okamžite nabral atramentovú tekutú
formu a zhmotnil sa o kúsok ďalej.
„Čo to malo znamenať?“ opýtal
sa vykoľajene Loky. Vetvy buriny sa pomaly stiahli späť do zeme a Nina s Renom
so zatajeným dychom sledovali, čo sa deje pred ich očami.
„Už nebudem tolerovať tvoju
drzosť Loky,“ odvetila Monika s hlbokým hlasom, ktorý znel, akoby ani nepatril
jej. „Vďaka tvojmu návrhu – zneuctiť hrob mojej matky – si zaslúžiš akurát tak
smrť!“
„Sokar?“ vykoktal vystrašený
Loky, keď zem pod jeho nohami zase prerazili vetvy buriny. Muž sa rýchlo
skvapalnil a vybral sa k malému oknu nad jeho hlavou, kde sa premenil na vranu,
a bez váhania odletel.
Renovi a Nine búšilo srdce ako
o závod, nevedeli, čo sa stalo, ale obaja boli pripravení bojovať. Boli
presvedčení, že Moniku ovládol duch Zeleného draka a nevedeli, či zaútočí i na
nich. No keď sa Monika začala schuti smiať, jej spoločníci nechápavo poľavili
zo svojho napätého postoja.
„To bola sranda! Videli ste,
ako rýchlo zmizol?“ otočila sa k nim ukazujúc k malému oknu nad sebou. „Ách,
skoro som sa neudržala, keď vypúlil oči,“ vzdychla radostne.
„Čože?“ nerozumel Ren a pozrel
na Ninu, ktorá sa začala uškŕňať.
„To si robila ty?“ opýtala sa
jej Crofita.
Monika si chytila krk a začala
odkašlávať. „No jasné. Keď som bola ešte malá, so sestrou a jednou našou
susedkou sme zvykli hrať scény z filmov, ktoré sa nám páčili a často som hrala
zloducha, lebo som si vytrénovala skvelý hlas,“ uškrnula sa Monika. „Už som to
ale dlho neskúšala a celkom ma z toho bolí hrdlo,“ pohladila si krk, „ale stálo
to za to!“
Ten konec mě psychicky zničil! Už jsem se pomalu připravovala na nejhorší, když vtom mi zasadíš takovou podpásovku! 😢
OdpovedaťOdstrániť...Nina si taky umí vybrat, kdy vstoupí na scénu...😅💚
Takže teba sklamalo, že to neskončilo horšie? 😅 Že sa na scéne neobjavil Sokar?
Odstrániť