DRAČIA PERLA - Strážca labyrintu
Monika padla na kolená, krv
jej stuhla v žilách. Bola v šoku a nedokázala spracovať, čo sa stalo. V srdci
ju sužovala bolesť, ktorá v jej mysli akoby zmrzla. Začala úplne ináč vnímať
čas a niekde v tom nekonečnu tlkotu srdca uvidela spomienky, ktoré nepatrili
jej.
„Moja ponuka stále platí,“
povedal muž, ktorý stál víťazne neďaleko nej. „Chodby ťa vyvedú z labyrintu,“
dodal a otočil sa na odchod.
Lenže Monika ho nepočúvala,
spracovávala pred očami útržky spomienok Zeleného draka ohľadom chlapa s
desivým psiskom.
„Sain,“ vyslovila tíško
hľadiac do zeme a muž prekvapene zastavil. Pozrel dozadu na dievčinu, ktorá
zlomene kľačala pri pasci, kam padol jej spoločník. Vzduch sa v temnej chodbe
zmenil, niečo nesedelo.
Monika pomaly zdvihla hlavu a
muž vytreštil oči, keď v jej pohľade uvidel moc Zeleného draka. Dievčina
bezducho vstala a pozrela na neho pohľadom, ktorý už dávno nevidel. Sain sa
uškrnul a vzdychol si.
„Teba asi neoblafnem. Poď za
mnou,“ povedal a vybral sa chodbou, ktorou prišli.
Moniku jeho slová zmiatli,
pokrútila hlavou a sťažka vydýchla. Rukou sa dotkla hrude a snažila sa
pretrpieť ten zvierajúci pocit, ktorý ju sužoval.
Po chvíli sa rozbehla za
Sainom, ktorý ju zaviedol do kruhovej siene. Na rozdiel od tej predošlej, sem
viedli len tri cesty a bola o dosť menšia. Na týchto stenách boli fakle, ktoré
sa rozsvietili okamžite, keď vstúpili.
Monika vďaka spomienkam
Zeleného draka vedela presne, kde sú – v Sainovej komnate. Sem si muž dokázal
cez blatnaté steny previesť svoju korisť, bez toho aby musel vyvinúť hocijakú
námahu. V stenách boli preto vnorené už skostnatené telá rôznych tvorov, ktorým
väčšinou trčala len hlava.
Monika vedela, že Sain strčil
do Rena pri pasci práve preto, aby si myslela, že ho zabil, a ona konečne
odišla. Muž však jej spoločníka previedol vďaka svojej schopnosti práve sem.
Dievčina teraz teda očami hľadala Rena na stenách a po chvíli ho i našla.
Opatrne k nemu pristúpila a pohladila ho po tvári. Bol v bezvedomí a veľmi
studený.
„Pusť ho,“ povedala pokojne
hľadiac do Renovej tváre.
Sain sa opieral o stenu s
prekríženými rukami a zamračene sa ksichtil, keď mu poručila. „Ale no tak,“
zakňučal, „aspoň trošku... Vieš, ako dlho som tu nemal návštevu?“
„No asi pre toto,“ odsekla
Monika.
Mužovi to nedalo a po chvíli
podupávania nohou začal vyzvedať: „Čo všetko vieš?“
„Ako to myslíš?“ otočila sa k
mužovi.
„Podľa toho, čo je napísané na
tom náramku, som si myslel, že máš obmedzený prístup k Sokarovej sile, a
predsa... vieš, kto som.“
„Neviem presne, ako ten
náramok funguje. Viem len toľko, že mi má dovoliť moc draka rozvíjať, aby som
ju potom v plnej sile mohla odovzdať následníkovi.“
Sain sa schuti zasmial: „To
vážne? Následníkovi, ktorý mal mať moc ZELENÉHO draka?“
Monika cukla ústami, nechápala
o čo mu ide. „Áno.“
Muž si pretrel tvár, na ktorej
sa mu zračil zvláštny úsmev. „A čo vieš o mne?“
„Mám pocit, že ťa poznám.
Viem, že nie si zlý. Bol si stvorený pre ochranu toho labyrintu – z jeho
vlastných stien. Si z bahna ako Baltazar a predsa iný.“
„Áno, ja neslintám,“ podotkol
Sain, ale Moniku to nerozhodilo.
„Videla som, ako sa mi
klaniaš... teda nie mne, ale Sokarovi. Prisahal si mu vernosť a sľúbil si mu,
že dedinčanov nepochytáš ako jedlo!“ a ukázala na Rena.
„Ale prosím ťa, nič sa mu
nestane,“ kývol flegmaticky rukou.
„Sain! Živíš sa spomienkami
tých, ktorých pochytáš. Ide o dosť zdevastujúci zážitok, pri ktorom tvoja
korisť prežíva znovu svoju minulosť. Ešte k tomu si pochutnávaš na tých
najhorších spomienkach, ktoré dotyčný má, a prehrávaš si ich dokola, kým sa z
toho tvoja obeť nezrúti!“
Sain sa zamračil, odhrnul si
rukami vlasy z tváre a zdvihol nos. „Prečo ti na ňom tak záleží? Veď je to len
nejaký bojovník. V Severnom kmeni ich nájdeš kopu!“
„Ren je brat následníka moci
Zeleného draka. Žiadny iný bojovník nebude tak motivovaný nájsť dediča ako on!“
odbila jeho argument Monika.
„A si si istá, že je skutočne
tak motivovaný, ako si myslíš? Presvedčme sa!“ zablysli mu oči. Sain vtom
schmatol jednou rukou Monikino zápästie a ukazovákom druhej ruky sa dotkol
Renovho čela.
Monika mala pocit, akoby ju
niekto zozadu udrel do chrbta a vyrazil dych. Keď sa obzrela, v šírave
tmavosivej hmly videla vedľa seba akurát Saina. Zvieral ju silno za zápästie a
ona ním naštvane trhla.
„To by som nerobil,“
poznamenal muž, „len ak sa chceš stratiť v jeho spomienkach.“
„Čo si urobil?“ pozrela na
neho prísne.
„Len sa chcem presvedčiť, či
sa o Renovi nemýliš. Chcem ti pomôcť,“ zatváril sa nevinne.
„Chceš sa nakŕmiť,“ odfrkla
Monika naštvane.
„To je taký bonus,“ usmial sa
diabolsky. „Pozri, bude to len chvíľka, a keď máš pravdu, tak ho pustím. Alebo
v ňom už neveríš?“ premeral si ju malými očami.
Troška krátke, ale o to pútavejšie. Inak, Sain je parádne meno
OdpovedaťOdstrániť[1]: Díky, ináč si zabudla napísať, či si sa trafila - že prečo Moniku počúval Baltazar
OdpovedaťOdstrániť[2]:Jáj, hej, z časti som sa trafila Mala som takého tucha, že zelený drak má s tým niečo spoločné a preto ju počúvol :) Aj keď som nečakala to so Sainom :)
OdpovedaťOdstrániťŽivíš sa spomienkami.. Si stvorený zo stien. :O TOP! ♥
OdpovedaťOdstrániť[4]: To som rada, že si to dobehla, lebo väčšinou mám vymyslené čo chcem napísať, ale niekedy ma komentáre/reakcie na príbeh inšpirujú prikloniť sa nejakým smerom - a tvoje reakcie ma fakt bavia
OdpovedaťOdstrániť[5]: Mám to podobne, takže chápem.
OdpovedaťOdstrániť