DRAČIA PERLA - Renove spomienky
Monika sa obzerala okolo seba,
ale okrem hmly nič nevidela. Dokonca ani jej baterka nebola schopná preťať
závoj hustého tmavého dymu.
Sain sa ale tváril nadšene,
bol vo svojom živle a konečne sa mohol nakŕmiť. „Tak sa na to pozrime,“ a mávol
pred sebou rukou. Vtom sa hmla okolo nich začala formovať do rôznych tvarov, až
uvideli prekrásnu ženu, ktorá stála na schodoch hlavného domu v dedine Zeleného
draka. Budova vyzerala o dosť novšie, než ako ju videla Monika, ale ináč bola
nezameniteľná. Žena mala veľmi jemné črty tváre, dlhé hnedé vlasy spletené do
voľného vrkoča a malé tmavohnedé oči. Moniku svojím výzorom úplne uchvátila.
„Kto to je?“ spýtala sa tíško,
akoby sa bála, že ju žena začuje.
„Nemusíš šepkať, je to len
spomienka,“ uškrnul sa na ňu Sain. „Neviem, kto to je, ale toto je prvá
zaujímavá spomienka tvojho bojovníka,“ a vydal zvuk, ako keď si človek
pochutnávaná na jedle. „Toto chcem vidieť,“ dodal nadšene.
Moniku trochu zmrazilo, ak mu
tá spomienka tak chutí, nebude vôbec príjemná.
„Ren, počul si ma?“ povedala
sladkým hlasom prekrásna žena. „Nieže zase zídete z cesty, les je veľmi
nebezpečný. Len zaneste jedlo vašim otcom a hneď sa vráťte.“
„Mami, môžem ísť s nimi?“
vykukol spoza jej sukne malý kučeravovlasý chlapec s bacuľatými líčkami –
nemohol mať viac ako šesť rokov.
Žena sa k nemu sklonila a
pohladila ho po tvári. „Môžeš, zlatíčko,“ povedala nežne a venovala mu jemný úsmev.
Chlapček veselo scupotal zo
schodov, keď sa ozvalo: „Ale mami, bude nás len zdržovať. Sľubujem, že nezídeme
z cesty, len nech ho nemusíme brať so sebou.“
„Ren,“ pozrela na neho prísne
matka, „už minule s vami chcel Kai ísť, zober ho so sebou a daj na neho pozor.“
Vtom Monika pocítila, ako sa
to Renovi protivilo a neochotne chytil bratovu ruku. Pochopila, že jeho
spomienky vidí presne, ako ich on prežíval – cez jeho oči. K tomu nejakým
spôsobom cítila aj to, čo vtedy on.
Ren otrávene pozrel na svojich
dvoch kamarátov, ktorí sa mu chechtali. Ešte venoval matke prosíkajúci pohľad,
ale nepomohlo mu to. Matka sa na neho len nežne usmiala a vybrala sa do hlavnej
budovy.
Hneď, keď mu zmizla z dohľadu,
Ren pustil bratovu ruku a utrel si ju do hrude. „Nezaostávaj, lebo ťa necháme
napospas vlkom,“ odsekol Kaiovi a pobrali sa smerom k lesu.
Čo si Monika uvedomila bolo,
že dedinu v tej dobe ešte neohraničoval vysoký plot, takže chlapci priamo od
hlavného domu prešli na lesnú cestu.
„Dáme závod?“ spýtal sa po
chvíli jeden z chlapcov.
„Nemôžeme, Kai by to
nezvládol,“ odsekol podráždene Ren a pozrel dozadu na svojho brata. On šiel
vpredu so svojimi kamarátmi a Kai cupotal za nimi. Vôbec mu neprekážalo, že
nestíha veľkým chlapcom, len sa tešil z toho, že môže ísť s nimi.
„Čo je vôbec na ňom také
výnimočné?“ šepol opovrhujúco chlapec s polodlhými strapatými hnedými vlasmi a
tiež sa pozrel na Kaia.
Druhý chlapec s krátkymi blond
vlasmi, ktorý kráčal v strede, doňho štuchol a vyvalil oči. „Luis, s úctou. Je
to budúci Zelený drak, bude veliť všetkým východným kmeňom.“
„Stačí sa narodiť v správny
čas,“ odsekol Ren.
„Tomu nerozumiem,“ povedal
znovu Luis. „Len preto, že sa narodil v noc, keď sa mesiace na oblohe zoradili,
dostane práve on moc Zeleného draka? To nie je spravodlivé,“ povedal rázne, ale
potichu, aby ho Kai nepočul.
„Snáď by si nechcel byť Zelený
drak práve TY?“ podpichovačne sa ho spýtal blonďatý Zaid, ktorý hovoril so
zvláštnou charizmou aj napriek tomu, že mohol mať len okolo desať rokov – ako
aj jeho kamaráti.
„To nie, ale Kaia si neviem
predstaviť ako veliteľa,“ odvetil Luis.
„Je ešte malý, možno z neho
bude dobrý vodca,“ odbil ho Zaid.
„No ale Rena si ako veliteľa
predstaviť viem,“ vyceril Luis zuby na kamarátov. „Už teraz je veľmi dobrý v
boji, ale Kai je taký... dobručký...“ pokračoval s pohŕdajúcim výrazom tváre.
Ren vtedy zastavil, lebo jeho
brat sa zohol k zemi a začal sa hrať s nejakou húseničkou, ktorá pred ním
liezla.
„No pozri na neho, presne o
tomto hovorím,“ ukázal na neho Luis.
„Kai!“ skríkol na neho brat.
„Vážne ťa tu necháme, ak sa nepoponáhľaš!“ pohrozil mu Ren.
Chlapček mu venoval široký
úsmev, okamžite vyskočil na nohy a popobehol k ostatným.
Po chvíli došli na kraj
vyrúbanej časti lesa, kde muži z dediny Zeleného draka ťažko pracovali.
„Dobre, tak ešte... Aha, idú
chlapci, tak si dáme prestávku,“ povedal vysoký chlap ostatným mužom, keď
uvidel prichádzať Renovu skupinku. Monika okamžite vedela, kto ten chlap je –
vyzeral totiž úplne ako Ren v dospelosti! Akurát jeho otec nosieval svoje dlhé
vlasy zopnuté v cope, mal trochu užšiu bradu a zelené oči.
„Idete práve v čas, už som
začínal byť hladný,“ mávol im muž, a keď k nim podišiel, postrapatil Kaiove
vlasy. „Čo ty tu? Už aj ty vypomáhaš?“
„Áno,“ odpovedal radostne
chlapček a Ren si vzdychol. Jeho otec si to všimol, ale nijak to nekomentoval,
len ho potľapkal po pleci.
„Čo mi vaša matka poslala
dobrého?“ pozrel do košíka, ktorý si zobral od Rena. Luis a Zaid sa slušne
pozdravili a potom sa vybrali za ostatnými mužmi, medzi ktorými našli svojich
otcov.
Ren sa posadil na jeden z
vyrúbaných stromov a Kai zatiaľ šiel s ich otcom rozdať jedlo, čo bolo v košíku
pre ďalších pár chlapov. Potom sa k nemu obaja vrátili. Otec mu podal prázdny
pletený košík a sadol si oproti nemu aj s kusom akéhosi chleba.
„Už sa začínate posúvať dosť
ďaleko od dediny,“ skonštatoval Ren.
„Áno. Nemal som to v pláne,
ale na pevnosť chcem použiť len tento typ stromu,“ a zaklopal na kmeň, na
ktorom sedel, „tento nehorí.“
Kai si odtrhol nejakú burinu
zo zeme a celý šťastný ju ukázal otcovi, ktorý sa na neho nútene usmial, že je
šikovný.
„Dnes nechoďte k vodopádom,“
otočil sa späť k Renovi s vážnym tónom.
„Ako ti to napadlo? Tam my
predsa ne...“ začal obranne Ren, ale otec ho zastavil.
„Ren. Viem, že tam pravidelne
s chlapcami chodíš, nesnaž sa mi klamať. Ale aspoň dneska tam nechoďte, nie je
to bezpečné. Tvoj starý otec bol povolaný do Severného kmeňa ohľadom nejakého
sporu. Veliteľ Can zase robí problémy,“ vzdychol. „Takže dedina je teraz
zraniteľná bez jeho sily a môžu na okolí číhať Houréni.“
Ren mu trochu smutne prikývol
a po jedle sa s nimi otec rozlúčil. Následne sa pustil aj s ostatnými mužmi
späť do práce.
„Luis! Zaid!“ zavolal Ren na
kamarátov a tí k nemu pribehli z rôznych strán. Všetci mali so sebou už prázdne
košíky a tak sa vybrali späť do dediny.
Sain cukol ústami, vyzeral
trochu sklamane a obraz pred ich očami sa rozplynul. Zatváril sa sústredene a
po chvíli sa z hmly zase vyrysovali postavy.
Chlapci s Renom sedeli na
schodoch hlavnej budovy v dedine Zeleného draka a Monike sa zdalo, že sa fakt
nudili.
„Včera sme ho museli vziať so
sebou a dneska ho máme strážiť? Mne sa nechce,“ zatiahol Luis.
„V skutočnosti ho musí strážiť
len Ren,“ povedal zamyslene Zaid a Lusiove oči sa rozžiarili nádejou.
„To nie. Vy ma tu s ním chcete
nechať samého?“ narovnal sa prestrašene Ren a chlapci sa na neho sprisahanecky
usmiali.
„Je to tvoj brat,“ odfrkol
Zaid a zišli s Luisom zo schodov.
„Chalani, nerobte,“ volal za
nimi Ren, ale oni sa tvárili, že ho nepočujú, a namierili si to do lesa.
„Kam idú?“ spýtal sa Kai, keď
pribehol k Renovi s nejakou kvetinkou v ruke.
„Zabávať sa,“ zavrčal Ren a
ľahol si na schody.
„A my prečo nejdeme?“ postavil
sa nad neho Kai.
„Lebo mame by sa to nepáčilo.“
„A kde je mama?“
„Šla do susednej dediny
ošetriť chorých a teba mi nechala na krku. Schytal by som si to, kebyže sa
dozvie, že som ťa zobral k vodopádom,“ odvetil podráždene a vzdychol.
„Ale ja chcem k vodopádom!
Mame to nepoviem, že si ma tam zobral,“ gúľal na neho hnedými očami Kai.
Rena trochu prekvapilo, že to
navrhol, ale po chvíli uvažovania sa rozhodol, že to s ním teda riskne. Ešte ho
donútil prisahať, že to naozaj nevykecá, a hneď sa vybrali na cestu.
Keď došli k vodopádom,
uvideli, ako sa Zaid a Luis krčia na druhom brehu a spoza kríkov hľadia z
útesu. Ren sa rozhodol, že ich vystraší, a tak ukázal Kaiovi, aby bol ticho a
vyskočil mu na chrbát. Po tom prešli na druhý breh cez veľké skaly vo vode a
zozadu sa Ren prikradol k chlapcom. Tých síce na smrť vydesil, ale okamžite ho
stiahli k sebe na zem a ukázali dole z útesu.
Odtiaľ bol priamy výhľad na
susednú dedinu, kde sa niečo dialo. Ren najprv nechápal, prečo sú jeho kamaráti
tak napätí, ale potom si všimol dole Houréna. Okamžite stuhol a sledoval, čo sa
deje.
Hourén vyviedol nejakého
mladíka z hlavného domu a sotil ho k skupinke mužov, ktorí kľačali na zemi s
rukami za hlavami – dokopy ich bolo len deväť. Dedinu v poslednej dobe totiž
sužovala choroba a veľa chorých dedinčanov ležalo v jej hlavnej budove. Tá bola
o dosť menšia než v dedine Zeleného draka, nemala arkády, ale stále to bola
najväčšia z budov tuto.
Ren si všimol, ako Hourén
skontroloval, či sú dvere hlavnej budovy poriadne zatvorené z vonka a pozrel na
svojho druha, ktorý čupel na zemi.
„Čo to robí?“ šepol Ren, lebo
obluda im bola chrbtom a nevidel, čo vystrája.
„Netušíme, už tam čupí dlho,“
odvetil Zaid nervózne.
Vtom netvor stojaci pri budove
skríkol na svojho čupiaceho druha a pridal sa k nim i tretí Hourén, ktorý sa
začal šialene smiať. Ren mal z toho celého zlý pocit a jeho ruka mu automaticky
skĺzla k dýke, ktorú mal pripevnenú k topánke pod nohavicami. Vtom sa obluda zo
zeme víťazoslávne postavila so zapálenou fakľou v ruke!
Chlapcom stuhla krv v žilách,
keď uvideli, ako Hourén začal zapaľovať drevenú strechu hlavného domu. Jeden z
mužov, ktorý kľačal na zemi, vtom vyskočil na nohy, ale jedna z oblúd mu
okamžite odsekla hlavu. Ren na to schmatol brata a otočil ho k sebe.
„Kai, nepozeraj sa tam,“
prikázal mu starostlivo, pričom mu braček začal s vypúlenými očami prikyvovať.
Keď sa Ren znovu pozrel dole,
videl, ako sa začali Houréni dohadovať a jeden sotil do druhého. Jeden z
netvorov si následne odfrkol, obišiel svojho druha a prebodol svojím mečom
chlapa, ktorý kľačal na zemi najbližšie k nemu. Akoby na povel viacero
dedinčanov vyskočilo na nohy a chcelo s obludami bojovať, ale bez zbraní nemali
šancu – posekali ich – nažive ostali len traja.
Z hlavnej budovy sa začal
ozývať krik tých, čo boli uväznení vo vnútri, a chlapci to počuli až hore. Zaid
to už nevydržal a potreboval sa od toho celého odvrátiť.
„Musíme niečo urobiť,“ šepol
Ren, pričom hľadel na to, ako sa obludy zabávajú na bolesťou presýtených
výrazoch, ktorí počúvali svojich milovaných kričať z hlavného domu.
„Čo chceš urobiť? Sú tam traja
Houréni a už len traja muži... deviati proti nim nič nezmohli,“ povedal s
beznádejou v hlase Zaid.
„Mama,“ vyslovil tíško Kai a
Ren si spomenul, že ich matka bola práve niekde v tej dedine! Okamžite sa
otočil k Zaidovi a schmatol ho za košeľu.
„Videli ste moju mamu?“ spýtal
sa panicky.
„Nie, ale nejaké ženy si
Houréni odviedli hentam,“ a ukázal prestrašene chlapec na jednu z budov. Ren ho
na to pustil a Zaid padol do kríkov.
„Neuvažuješ naozaj o tom, že
tam pôjdeš, však?“ pozrel na neho zhrozene blonďák, ktorý bol teraz bledší než
jeho vlasy.
„Moja matka tam niekde je,
musím jej pomôcť,“ odvetil rázne Ren, ale sám nevedel, čo by mohol urobiť, ak
si s Hourénmi nevedeli rady ani dospelí.
„Idem s tebou,“ pozrel na neho
vážne Luis a vytiahol si z topánky malú dýku.
Ren mu vďačne prikývol a
otočil sa k Zaidovi: „Ty daj pozor na Kaia.“
„To nemyslíte vážne!“ skríkol
na nich Zaid a Ren sa vydesene pozrel dole, či ho náhodou niektorý z Hourénov
nezačul. „Mali by sme zavolať bojovníkov z našej dediny a nie sa tu hrať na
hrdinov!“
„Tak ich choď zavolať!“
povedal mu rázne Ren. „Ale ja na nich čakať nebudem, tá budova už horí a niekde
tam je i moja mama! Kým dôjdeš do dediny a späť s bojovníkmi, Houréni už budú
dávno preč! Rob ako chceš, len daj pozor na Kaia,“ a kývol Luisovi nech idú.
Chlapci prebehli naspäť na
druhú stranu brehu, lebo odtiaľ bol ľahší zostup. Rýchlo sa dostali dole a
znovu prešli rieku po kameňoch, ktoré trčali z koryta. Priblížili sa až ku
kraju dediny, držiac sa pri zemi, a schovali sa v kríkoch.
Renovi trhali uši výkriky
ľudí, ktoré šli z hlavnej budovy. Aj Luis vyzeral dosť traumatizovane, hlavne
keď zblízka uvidel mŕtve telá bojovníkov neďaleko nich. Renovi prišlo zle od
žalúdka, ale prehltol to, zhlboka sa nadýchol a položil ruku na Luisovo plece.
„Skús vyslobodiť ženy, ale daj
pozor, jeden z Hourénov tu už nie je.“
Luis celý bledý prikývol a
stratil sa v kríkoch. Ren sa potom snažil vymyslieť rýchly plán, ako vypustiť
tých, čo boli v hlavnej budove. Ich krik mu ale nedovolil sústrediť sa a
pociťoval len hrôzu, ktorá prechádzala jeho telom.
Ren následne vytiahol svoju
dýku z topánky, a keď sa Houréni so slávnostným krikom otočili k horiacej
budove, hodil zbraň mužovi, ktorý mu bol síce chrbtom, ale pomerne blízko. Muž
si okamžite všimol dýku pri svojom stehne, venoval letmý pohľad za seba a keď
uvidel, že to nebola jedna z Hourénových krutých hier, prikývol. Okamžite
zobral malú zbraň a vyskočil na nohy, pričom namieril útok na jednu z oblúd,
ktorú zasiahol priamo do krku. Zviera zvresklo a jeho druh dedinčana prebodol
mečom. Chlapa to ale hneď nezložilo, s mečom v tele vytrhol dýku z mŕtveho
Houréna a švihol ňou k druhej príšere.
Zo zeme sa vtedy postavili tí
dvaja muži, čo ostali, a holými rukami sa pustili do boja. Ren vyskočil z
kríkov, prebehol k horiacemu domu a snažil sa zdvihnúť ťažké drevo, ktoré
bránilo otvoreniu dverí. Videl, že nemá veľa času. Hourén so zbraňou sa veľmi
dobre bránil proti dedinčanom a už proti nemu stál len jeden.
Ren podoprel ťažké drevo
ramenami a zabral nohami. Podarilo sa mu to! Hourén sa k nemu otočil práve, keď
sa dvere rozleteli. Ren ťažko dopadol na kolená a ľudia, ktorí sa rútili z
domu, ho takmer ušliapali. Niektorí z chorých vybehli priamo s mečmi, síce
lapali po dychu a vykašlávali dym, ale okamžite zaútočili na nepriateľa.
Keď sa z domu tackali tí
najslabší a s hrozným trhaným kašľom sa zastavili vo dverách hlavného domu, Ren
sa rozvinul z klbka, v ktorom si na zemi bránil hlavu. Odľahlo mu, že ho ľudia
neudupali k smrti, a vyskočil na nohy.
„Ren?“ oslovil ho známy hlas a
on sa k nemu otočil.
„Mami!“ pribehol k žene
nadšene a objal ju okolo pása. Matka sa k nemu so slzami v očiach sklonila a
spoza jej chrbta vykukol Luis.
„Ako si si poradil s
Hourénom?“ spýtal sa ho Ren, nepúšťajúc svoju mamu.
„Nebol tam,“ povedal nervózne
Luis a pozrel sa na dvoch Hourénov, ktorí ležali mŕtvi neďaleko nich.
Renom premkol hrozný pocit a
pozrel hore na útes. Uvidel niečo, od čoho mu stuhla krv v žilách. Stál tam
tretí Hourén, pričom v jednej ruke držal Kaia pod pazuchou. Jeho matka sa tam
tiež pozrela a s hrôzou skríkla, keď obluda skopla z útesu druhé malé telo.
Chlapci presne vedeli, čo to
znamená – Zaid bol mŕtvy. Ani jeden z nich sa nebol schopný pohnúť, až keď sa
Hourén otočil na odchod.
„Má Kaia,“ vyslovil tíško Ren,
a keď to začula jeho matka, okamžite sa rozbehla k vodopádom.
„Na čo čakáte?!“ skríkol Luis
so slzami v očiach na mužov, ktorí rozdýchavali otravu dymom. „Potrebujeme vašu
pomoc!“ ale napriek tomu, že chceli, nemali dosť síl na to, aby stáli rovno,
nieto ešte prenasledovali Houréna lesom.
Ren zobral krátky meč od
jedného z mužov a rozbehol sa za matkou spolu s Luisom.
Prebehli na druhú stranu vody
a potom sa vyštverali hore na útes. V diaľke uvideli Renovu matku, ktorá prenasledovala
obludu. Ren ešte nikdy v živote necítil taký strach. Bál sa o svoju mamu,
nevedel, čo chce urobiť, keď Houréna dobehne, a priam sa klepal pri predstave,
že by ju stratil.
Chlapci museli nabrať na
rýchlosti, lebo sa im začala strácať, ale nedokázali tak rýchlo bežať a po
chvíli im úplne zmizla. Dobehli na miesto, kde ju posledný krát videli, a
panicky sa obzerali, kam mohla zmiznúť. Bolo to, akoby sa zastavil čas a vo
svete existovalo len utrpenie a strach. Renovi sa krútila hlava a Luis ho chcel
podoprieť, lebo videl, že začal trhane dýchať, ale jeho ruku odbil.
Vtom začuli ženský výkrik a
Ren mal pocit, že mu niekto bodol nôž do srdca. Jeho nohy zrazu vážili tonu a
zdalo sa mu, že beží strašne pomaly k matkinmu hlasu.
Pred jeho očami sa vynorili
postavy. Najprv ani nedokázal spracovať, čo vidí, len mu začali tiecť slzy po
tvári.
Obrovský Hourén držal jednou
rukou Renovu mamu za hlavu kúsok nad zemou a v podpazuší druhej ruky zvieral
plačúceho Kaia. Vyzeralo to, že žena už nedokáže pohnúť končatinami. Jej telo
sa len mimovoľne mykalo. Keď obluda viac zovrela svoje prsty, ktoré sa jej
zaryli do lebky, spod jeho prstov začala tiecť ženina krv.
Ren sa bez váhania rozbehol so
srdcervúcim krikom k Hourénovi, ktorý sa k nemu otočil s úsmevom. Jeho matku
odhodil na zem ako handrovú bábiku a vystrel sa pred ním, aby ho viac
provokoval.
Luis sa pri útoku snažil
rozmýšľať, neodhalil svoju prítomnosť oblude. Namiesto toho spravil väčší oblúk
a postupným schovávaním za stromami sa dostal až za Houréna.
Ren sa rozbehol s útokom k
oblude, ale tá jeho meč len s úsmevom chytila rukou. Ukazovala mu tak svoju
nadradenosť i to, že je proti nemu len slabý chlapec. Netvor následne schmatol
Renov meč silnejšie a priam odhodil chlapca z jeho druhého konca. Obluda sa
rozosmiala. Vtom mu zozadu do krku skočil Luis a vrazil mu dýku priamo do
tepny. Hourén ešte chvíľu stál na nohách, schmatol chlapca na ramenách a veľkou
silou ho šmaril do neďalekého stromu. Luis dopadol tak nešťastne, že sa mu
zlomil väz a jeho mŕtve telo ostalo vykrútene ležať pri strome.
Obluda padla na kolená,
vypľula krv a zložila sa na zem. Kai začal strašne plakať, lebo sa nedokázal
vyslobodiť spod Hourénovho zovretia, ale Ren bol v šoku a nepočul ho. Dunelo mu
v ušiach, keď pozrel na kamarátovo mŕtve telo. Pomaly sa postavil a opatrne
podišiel k svojej matke. Otočil ju na chrbát so slzami v očiach a šťastne
vzdychol – ešte žila.
„Mami,“ vyslovil tíško a
pohladil ju roztrasene po vlasoch.
„Ren,“ usmiala sa na neho a
vykašlala krv. Ren sa na to nemohol pozerať, ale nedokázal ani odvrátiť
pohľad... boli to posledné momenty jeho mamy.
„Je Kai v poriadku?“ keď sa ho
to spýtala, začala v ňom vrieť zlosť. Hnevalo ho, že na jeho brata matka myslí
vo svojich posledných chvíľach. „Nežiarli,“ usmiala sa žena a Ren sa na ňu
prekvapene pozrel. „Máš to ťažké,“ a znovu vykašlala krv. Ren nechcel, aby
rozprávala, nechcel, aby sa vyčerpala, prial si iba jediné, aby bola v
poriadku.
„Vo vás dvoch budem žiť
ďalej,“ usmiala sa na neho, keď jej so slzami v očiach zvieral ruku.
Ren si zrazu uvedomil, že
pohľad jeho mamy ostal po tých slovách prázdny a zovretie jej ruky povolilo.
Chlapec skríkol a temný les rozozvučali jeho srdcervúce vzlyky.
Keď už od únavy nemohol ani
plakať, začul bratov nárek a bezducho sa zdvihol.
Hourén ležal na boku, pričom
jeho brata zvieral pod hornou rukou. Nebolo teda ťažké Kaia vyslobodiť, ale
malý chlapček toho sám nebol schopný. Keď bol voľný okamžite sa vrhol okolo
bratovho pásu a tuho ho objal. Ren sa síce navonok usmial, ale v srdci cítil
prázdnotu. Vtom na neho Kai zdvihol oči plné sĺz, oči, ktoré sa tak veľmi
podobali na tie, ktoré mala ich mama.
Screenshot komentárov zo starého blogu:
Pekná časť a dobre rozpísaná :) Som zvedavá, čo bude Kai zač :)
OdpovedaťOdstrániť*Sayka potrebuje plačúceho smajlíka.*
OdpovedaťOdstrániť[1]: Ďakujem za pochvalu :)
OdpovedaťOdstrániť[3]: podarilo sa ti to, ja som ho nesmierne lutovala v tejto časti :( chudáčik uplne :( okey, teším sa
OdpovedaťOdstrániťChudák Ren. ;( Fakt krásne nepísaná časť :3
OdpovedaťOdstrániťSuper část, chudák Ren ..bože Jsem rád, že ses tak rozepsala. Těším se na pokračování.
OdpovedaťOdstrániť[5]: Ďakujem
OdpovedaťOdstrániť