DRAČIA PERLA - Šelma z tieňov

Monika s desom v očiach hľadela na netvora, ktorý sa bavil na bolestivých výkrikoch svojej obete. Pohľadom zablúdila na neďaleký krík, odkiaľ trčali nohy mŕtveho dievčatka. Znovu si vybavila ten moment, keď telom maličkej preletel oštep. Monikine kolená sa roztriasli a cítila, ako v nej začala vrieť moc Zeleného draka. Nechápala, prečo Ren zabil to dievčatko – prečo jej nedal šancu záchrániť ju?

„Načo mám potom v sebe túto silu?“ šepla Monika pre seba a Ren na ňu pozrel kútikom oka. Sila Zeleného draka okolo nej vírila a bola viditeľná dokonca i voľným okom. Nebol teda jediný, kto jej venoval pohľad. I Hourén pred bránou videl tú energiu a ťažko prehltol, pretože mu došlo, čo to je.

„Monika? Čo robíš?“ spýtal sa jej opatrne Ren a na to tá sila pohasla. Zavládlo ticho, pri ktorom sa nikto v okolí neopovážil nadýchnuť. Vtom Monika zdvihla hlavu a zem sa zatriasla. Všetci muži sa na pevnosti niečoho rýchlo chytili a Hourén dole pri ranenom bojovníkovi pevne zovrel oštep, ktorý mal ranený muž zabodnutý v nohe. Vtedy zo zeme pod obludou vystúpili korene, ktoré Houréna schmatli ako chápadlá. Monika videla svojimi jasnozelenými očami, ako niektoré obludy na okolí nepokojne vyskočili zo svojich skrýš, mieriac si to k svoju druhovi, lenže vtom sa konáre všetkých stromov na leme lesa medzi sebou splietli a vytvorili pevnú sieť.

Houréni začali kričať ako zvieratá a snažili sa predrať vytvorenou bariérou. Muži na pevnosti pritom len s údivom sledovali, čo sa deje pred ich očami. Zo strany sa zrazu vyrútilo pár oblúd, ktorým sa podarilo presekať hustou bariérou konárov. Monika ich periférne zahliadla a jej ruka automaticky vyletela do strany. Konáre stromov akoby na jej povel schmatli príšery a privinuli si ich ku kmeňom. Tí, ktorým sa podarilo vyhnúť ich smrteľnému objatiu, schmatli nohy korene, čo prerazili zem – všetkých pochytala. Ďalší Houréni sa potom už neopovážili vyliezť z lesa. To, ako po telách ich druhov pomaly postupovali korene smerom hore a začali ich dusiť, ostatných dostatočne odradilo.

Ren pozrel na Moniku a zdesil sa pri jej sklenenom pohľade. Očami stále sledovala Houréna, ktorý predtým týral raneného bojovníka. V pohľade obludy sa zračil strach, myslel si, že ho čaká rovnaká smrť ako ostatných, ale Monika pre neho plánovala niečo úplne iné. Spustila ruku a pristúpila bližšie ku kraju pevnosti.

„Dostaneš, čo si zaslúžiš, ale nie odo mňa,“ šepla potichu. Jej slová počul len Ren, ktorý k nej stál najbližšie a telom mu prešli zimomriavky – šla z nej hrôza.

Monika uprela pohľad na výzbroj obludy a svojím jasnozeleným pohľadom hľadela na temnú energiu, ktorá obklopovala jeho brnenie.

„Cítim, že tam ešte stále si. Preber sa a budeš sa môcť POMSTIŤ,“ šepla z pevnosti a napriek tomu, že to povedala potichu, to posledné slovo zarezonovalo kosťami brnenia veliteľa Hourénov. Sila, ktorá v nich bola – temný tieň – otvoril oči. Monika rozprestrela pred seba prsty a Ren sa na ňu s očakávaním pozrel. Dievčina pevne stisla zuby k sebe a na tvári sa jej objavil sústredený pohľad. Cítila, ako jej do chrbta seká bolesť, ale neprestávala. Vtom všetci uvideli, o čo sa snažila. So silou Zeleného draka vytiahla duchov z kostí brnenia Houréna a pred ich očami sa spojili do jednej bytosti. Muži na pevnosti, ale i obludy v lese, sa zdesene pozreli na tvora tvoreného z temnoty, ktorý nabral podobu trojmetrovej šelmy.

Hourén, ktorého korene priviazali k zemi, sa snažil vyslobodiť. Trhal sebou, napínal svaly, ale nevedel sa pohnúť. Šelma tvorená z tieňov pomaly otočila pohľad k Monike a niektorí muži na pevnosti sa roztrasene schovali. Jediný pohľad na tvora a pocítili dych smrti. Ren sa znovu pozrel na Moniku a na tvári sa mu zračil zvláštny obdiv. Srdce mu bilo vzrušením a strachom zároveň.

Monika sa vyčerpane uškrnula na šelmu a mierne prikývla. Bolo to akoby jej dala zvolenie. Tvor tieňov sa pomaly otočil k Hourénovi priviazanému k zemi a skočil mu špicatými zubami po krku. Nakoľko tvor bol z tieňov, nezahryzol sa mu do fyzického tela, zuby sa mu zaryli do jeho duše a roztrhal ho z vnútra. Svedkom tohto útoku zovrelo srdce. Houréni sa báli pohnúť, takýto krik svojho druha ešte nepočuli. Keď nevládne telo obludy padlo na zem, šelma z tieňov zdvihla hlavu a obzrela sa po lese.

Nový vodca Hourénov, so zvláštnym brnením poskladaným z malých kostí, dal príkaz na ústup a so svojimi druhmi sa stiahol hlbšie do lesa. Neodišli úplne, ale dúfali, že sú mimo dosah ženy s mocou Zeleného draka.

„Monika?“ pristúpil k nej po chvíli opatrne Malen a ona na neho otočila pohľad, ale takisto k nim pozrela i šelma pred bránou. Veliteľa striaslo, ale nedal na sebe poznať strach, no zrazu nevedel, čo povedať. Monika pozrela na svoju šelmu a zavládol zvláštny pokoj. Bolo to akoby sa vzduch očistil od zla a citeľne sa ľuďom uľavilo. Šelma sa pomaly rozplynula – našla svoj večný pokoj.

Monika potom oslovila Malena, ale pohľad stále upierala na miesto, kde zmizla jej šelma. „Veliteľ, už môžete otvoriť bránu,“ povedala a vybrala sa dole z pevnosti. Muži, okolo ktorých prechádzala, sa jej stránili a priam uskakovali z cesty.

Malen dal bojovníkom okamžite rozkaz, aby išli pre telo mŕtveho dievčatka a pre jej otca, potom pristúpil k Renovi, ktorý s údivom hľadel na odchádzajúcu Moniku.

„Ren,“ oslovil ho veliteľ, „musíš nájsť svojho brata a to rýchlo. Len krv v jeho žilách spúta moc draka.“

„Čože? Ako to myslíš?“ pozrel na neho nechápavo Ren.

Malen si ho chvíľu premeriaval, rozmýšľal, či mu to má vysvetliť, ale potom ho zamrzelo, že tie slová vôbec vyslovil a rýchlo to zahovoril: „Len daj na Moniku pozor, nech ju tá moc nezničí. Nie ona je právoplatný dedič, tá sila ju môže zmeniť.“

Veliteľ mu položil ruku na plece, vážne mu pozrel do očí, a keď Ren zmätene prikývol, tak sa vybral dole za svojimi mužmi.

Ren následne pozrel smerom, ktorým sa vybrala Monika. Zdalo sa mu, že mierila k jazeru a rozhodol sa, že pôjde za ňou.

***

Keď však dorazil na miesto, kde ju našiel pred veselicou, nevidel ju. Všimol si, že dvere do svätyne sú otvorené a vošiel. Po tom, čo si jeho oči zvykli na tmu v miestnosti, uvidel ju stáť pri vytesávanom oltári.

„Monika? Čo tu...?“ ale nedokončil otázku, lebo mu okamžite skočila do reči.

„Prečo si zabil to dievčatko?“ spýtala sa naštvane otočiac k nemu. Chcel jej odpovedať, ale ona zúrivo pokračovala. „Mohla som ju zachrániť! Načo som sa naučila používať moc Zeleného draka, ak mi nedáš šancu ju použiť na nič dobré?!“

„Bola to pasca, nestihla by si zareagovať,“ odvetil jej vecne.

„Odkiaľ to vieš? Odkiaľ?! Nedal si mi šancu! Nedal si JEJ šancu!“ hovorila hystericky.

Ren sa naštval a pristúpil k nej: „Viem čoho sú Houréni schopní, videl som to na vlastné oči! Kebyže jeden z nich hodí oštep, tak by tá malá len trpela!“

„A ty si myslíš, že si jej akože pomohol?“ odsekla Monika s iróniou v hlase.

„Ušetril som ju trápenia,“ povedal presvedčene Ren.

„ZABIL SI JU! Bolo to ešte dieťa! Mohla som jej pomôcť!“ a hlas sa jej zlomil.

„Houréni boli poschovávaní v lese. Nemohla si vidieť, ktorý z nich presne zaútočí, aby si ho spútala! Tá malá by dostala ranu. Aby sa do nej trafili, mierili by určite na jej trup... ochrnula by.“

„Ale žila by,“ šepla Monika so slzami v očiach.

„V tvojom svete sa tak možno žiť dá, ale nie tu!“ Pozrel na ňu vážne Ren a už pokojnejším hlasom pokračoval: „Taká rana by ju poznačila na celý život a bola by len otázka času, aké zviera ju roztrhá skôr.“

Monika vydýchla cez nos, snažiac sa potlačiť svoje slzy a hnev.

„Keby žila, v tomto svete by len trpela. Naopak, druhá možnosť by bola, že sa ju nepodarí zachrániť a Houréni by ju týrali pred našimi očami. Žiadny z mužov by sa na to dlho nebol schopný pozerať, otvorili by bránu, aby ju zachránili a zomrelo by veľa dedinčanov, veľa detí.“

Monika pozrela do boku na vytesávaný oltár a prešla prstami po jeho ryhách. Bola stále naštvaná, ale nevedela, čo mu na to povedať. Ren jej po chvíli položil ruku na plece a ona k nemu zdvihla pohľad.

„Po tom, čo si pred chvíľou predviedla, si Houréni dobre rozmyslia, či znovu zaútočia.“

„Len sa stiahli hlbšie do lesa. Počkajú než odídeme za tvojím bratom a potom zaútočia. Možno to skúsia i na nás,“ dodala so smútkom v hlase.

„Nemusia vedieť, že sme preč,“ usmial sa na ňu Ren a Monika nechápavo zažmurkala.

„Použijeme podzemné chodby vedúce do najsevernejšieho kmeňa.“

„Čože? Chodby?“ spýtala sa prekvapene Monika, ale to už Ren vybehol zo svätyne.

Dievčina sa za ním rýchlo rozbehla a keď už bola vedľa neho, pokračoval.

„Áno, takto to bude najlepšie. Houréni si budú myslieť, že tu si a nezaútočia. Budeme môcť pokojne odísť,“ tešil sa Ren zo svojho plánu cestou k hlavnému domu.


Keď dorazili na nádvorie, veselica už doznievala. Hudba už nehrala a dedinčania sa roztrúsene rozprávali vo viacerých menších skupinkách. Ren prudko zastavil vo veľkých dverách hlavného domu a otočil sa k Monike.

„Rýchlo si pozbieraj veci a hlavne,“ pozrel na ňu zvláštne a s ohrnutým nosom dodal, „sa prezleč.“ Na to ju obišiel a Monika sa naštvane vyrútila do svojej izby.

„To je debil! Chápem, že sa musím prezliecť, ale mohol to povedať aj normálne!“ šomrala pre seba pričom sa prezliekala.

Ledva si pretiahla cez hlavu biele tričko, Ren jej prekĺzol do komnaty.

„Čo to sakra robíš? Ešte nie som hotová!“ štekla naňho, lebo na sebe ešte nemala nohavice – stála pred ním len v tričku a nohavičkách.

„Tak si švihni, potrebujeme vyraziť čo najskôr,“ šepol a otočil sa k dverám, aby jej dal trochu súkromia.

„Prečo sa zrazu tak ponáhľaš?“ spýtala sa ho podozrievavo a celá červená v tvári si natiahla zelené turistické nohavice.

„Nechcem strácať čas,“ odvetil jej akoby nič, ale nepresvedčil ju. Monika sa zamračila na jeho chrbát, zobrala svoj batoh zo zeme a pristúpila k nemu.

„Musíš brať tú vec so sebou?“ ukázal hlavou na jej oranžovočiernu tašku.

„Čo sa ti na nej nepáči?“ opýtala sa obranným tónom.

„Púta pozornosť,“ zamrmlal, no rýchlo to zahovoril, „drž sa za mnou a nezaostávaj.“


Ren rýchlo vykĺzol z izby a Monika šla okamžite za ním. Držali sa tesne pri stene a snažili sa byť čo najnenápadnejší. Vtom Ren zahol do jedných z dverí na chodbe, ale Monika ho nestihla nasledovať, lebo sa pred ňou objavil Elion.

„Monika, aké prekvap...“ no nedokončil vetu, lebo ho Ren schmatol za košeľu a vtiahol do miestnosti, v ktorej pred chvíľou zmizol. Monika za nimi rýchlo vkĺzla a zatvorila dvere. Vtedy si uvedomila, že neboli v miestnosti, ale na akejsi chodbe.

„Ren? Čo to stváraš?“ pozrel na neho prestrašene blonďák. Pohľadom hľadal odpoveď i u Moniky, ale tá len zdvihla ramená na znak, že netuší, o čo mu ide.

„Mlč!“ odsekol prísne Ren. „Nevidel si nás, zmizni,“ dodal so zdvihnutým prstom, a potom ho pustil. No pohľadom mu stále naznačoval, že mu ublíži, ak ho neposlúchne.

„Poď,“ poručil Monike a tá ho so vzdychnutím nasledovala.

„Kam to idete?“ pobehol za nimi Elion.

„Nič ťa do toho. Malenovi som nechal odkaz v mojej izbe, predaj mu to, keď už o ňom vieš.“

Elion vtom šokovane zastavil.

„Dúfam, že sa nechystáte do podzemia,“ šepol mladík a jeho tvár zbledla, čo Moniku donútilo zastaviť. Ren naštvane vzdychol a vrátil sa k nim.

„Prečo?“ spýtala sa opatrne Monika a na to ju Ren schmatol za zápästie.

„Poď! Na toto nemáme čas,“ odsekol podráždene, ale ona sa mu vytrhla zo zovretia a pristúpila k Elionovi.

„Prečo by sme tam nemali ísť?“ spýtala sa ho znovu Monika ignorujúc Rena, ktorý vedľa nej naštvane fuňal.

„Čo ti povedal, že tam je?“ pokrútil hlavou Elion.

„Podzemné chodby, ktoré vedú k najsevernejšiemu kmeňu,“ odvetila vecne dievčina.

„Chodby? Vážne?“ pozrel na Rena opovrhujúco Elion, akoby tým chcel povedať, že Monike klamal.

„Poviete mi už konečne, o čo ide?!“ vybafla teraz naštvane Monika.

„O nič nejde, bude to v poriadku,“ povedal Ren mávnuc rukou.

„O nič? Tam dole je labyrint! Nestačí sa tam vyznať, sú tam rôzne pasce a ktovie čo tam teraz žije!“ naliehal Elion, chcel aby si to rozmysleli.

„Bude to v poriadku,“ zopakoval Ren, schmatol znovu Moniku za zápästie a už ju ťahal dole chodbou.


„Ren! Monika! Nechoďte tam! Je to nebezpečné!“ ozýval sa za nimi Elionov hlas. No na Renovej tvári sa zračilo odhodlanie, ktoré v slabom svetle faklí vyvolávalo v Monike rešpekt. Nemienil sa nechať odradiť od svojho plánu, aj keď vedel, že ich cesta labyrintom nebude jednoduchá.

Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov - sú síce teraz skoro všetky vcelku, ale chýbajú tam smajlíky 🙊:

Komentáre

  1. Skvelá časť plná napätia a krásne som si ju vedela vizualizovať :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ty ale umí člověka napínat!!...Tak jen, aby se tam dole neztratili... .. Opět velice povedená část!!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [3]: Napínanie čitateľa - to je moje Ďakujem za pochvalu

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ohoho vedie ich Ren priamo do nebezpečenstva. To bude ešte zaujímavé.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Mne sa páčila ta myšlienka, že ho ona nechcela priamo zabiť ale chcela, aby sa pomstil. A páčilo sa mi aj, ako chcela bojovať za to dievča ale..kričať mi na Renuška tss!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára