DRAČIA PERLA - Obluda za bránou

Monika pozbierala všetky svoje sily a rýchlo vybehla za Renom a veliteľom. No zadýchaná dievčina s červenými líčkami nepozrela na nich, jej pohľad totiž okamžite zaujal priestor pred pevnosťou. Srdce jej už takto búšilo ako o závod ale po tom, čo uvidela les, tak jej skoro vyskočilo z hrude.

So silou Zeleného draka v očiach totiž videla nielen krásny žltý prúd energie okolitých stromov, ale i nespočetné množstvo temnej energie. Mala pocit akoby na ňu hľadela jej nočná mora. Temnota naberala tvar duchov zvierat, z ktorých kostí si Houréni spravili výzbroj. Monika cítila, ako cez tie kosti stále prúdi život, no zároveň, ako ho odčerpávajú Houréni – svoju korisť takto ešte stále zabíjali.

„Čo vidíš?“ spýtal sa opatrne Malen Moniky po tom, čo uvidel jej jasnozelené oči.

„Pevnosť je kompletne obkľúčená. Je ich strašne veľa,“ šepla zdesene.

„Malen, prečo sme zastavili? Dole je to dievčatko s raneným, musíme ich pustiť dnu,“ podišiel k veliteľovi jeden z jeho bojovníkov.

Malen mal hrču v hrdle. Vedel, že ak bránu neotvoria, tak tú malú s raneným otcom Houréni nemilosrdne zabijú. Ale ako hľadel na jej otrhané telíčko, nemal to srdce aby vydal rozkaz, ktorý by viedol k jej smrti. V tom momente malým krehkým telom dievčatka preletel dlhý oštep, ktorý sa ostrým koncom zabodol do zeme. Maličká umrela okamžite a muž, ktorého podopierala, ťažko padol na zem. Každý na okolí sa zhrozil, keď dieťa ostalo napichnuté stáť na jednom mieste.

„Ren?“ pozrel na neho zhrozene chlap, ktorý stál vedľa Malena a kebyže sa mu veliteľ nepostaví do cesty, tak by po Renovi zlostne skočil.

Monika ťažko vydýchla a na tvári sa jej zračila hrôza. Periférne videla, že oštep hodil práve Ren, ale kým na neho nepozrela, mohla to zapierať. Zrazu sa z neďalekých kríkov ozval prenikavý smiech a vystúpil z nich netvor. Bol oveľa väčší než Houréni, ktorých videla Monika vo svojom svete. Mohol mať niečo vyše dvoch metrov a mal na sebe výzbroj z obrovských zvieracích kostí, ktorá mu pokrývala takmer celé telo. Malými červenými očami začal prečesávať vrchol pevnosti a medzi hlavami mužov hľadal toho, kto mu prekazil jeho plán útoku.

„Pôsobivý hod,“ povedal po chvíli Hourén hľadiac hore. Pristúpil k telu maličkej a vytiahol oštep spolu s ňou zo zeme. V jeho veľkých rukách vyzerala ako bábika napichnutá na špáradlo. Monike prišlo nevoľno, keď jej telo strhol zo zbrane a hodil bokom ako odpad.

„Ak pekne poprosíš, možno ťa pustia dnu,“ odsekol pobavene Hourén ranenému mužovi, ktorý ležal pri jeho nohách. Keď muž nič nepovedal, zabodol mu netvor oštep do ruky. Bojovník skríkol od bolesti a Ren zaťal päste – prúdil v ňom hnev.

Hourén pomaly potočil oštep v rane muža, následne ho vytiahol a zabodol pre zmenu do nohy. Na obludu vtom nejakí bojovníci z pevnosti vystrelili šípy, ale tie len narazili do hrubých kostí brnenia a padli na zem. Netvor sa sám pre seba uškrnul a zabodol zbraň do mužovej druhej nohy.

Ren na to násilím vytrhol z ruky najbližšieho bojovníka oštep a svoj hod namieril na raneného muža pri nohách obludy. No tentokrát Hourén chytil zbraň ešte vo vzduchu. Nemienil dovoliť, aby mu zabil i túto návnadu.

Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie

Screenshot zo starého blogu: