DRAČIA PERLA - Labyrint
Ren ťahal Moniku na koniec
chodby, kde prudko zastavil pri mrežiach. Pustil jej zápästie, zobral zo steny
najbližšiu fakľu a s vrzgotom otvoril dvere, ktoré odhalili točité schody
vedúce do podzemia. Monika sťažka prehltla pri pohľade na desivú tmu, ale potom
nasledovala Rena, ktorý sa bez váhania vybral dole.
Dievčina sa jednou rukou
pridržiavala studenej steny a opatrne našľapovala na kamenné schody nasledujúc
oranžové svetlo Renovej fakle. Po chvíli na moment zastavila, zdvihla pohľad od
schodov, aby sa jej prestala krútiť hlava, potom rýchlo pokračovala, aby Rena
nestratila z dohľadu.
Keď schody konečne ubudli,
Monike celkom odľahlo a pretrela si oči. Pocítila, že sa ochladilo. Položila
svoj oranžovočierny batoh na posledný schod a začala sa v ňom prehrabávať.
„Čo robíš?“ pozrel na ňu
prekvapene Ren.
„Je tu chladno,“ odvetila a
vytiahla svoj čierny kabát, ktorý pred veselicou napchala do tašky. Kým si ho
obliekala, Ren fakľu namieril do chodby pred nimi, ale jej svetlo nedokázalo
preťať temnotu. Ešte predtým, než si Monika hodila batoh späť na chrbát,
vytiahla z jeho horného vrecka baterku a objavila tam aj svoje digitálne
hodinky. Napadlo jej, že by sa im mohli hodiť na orientáciu, a nasadila si ich
na zápästie pod náramok od Tomena. Keď rozsvietila display hodiniek, ukazovali
čas 22:49.
„Už si hotová?“ pozrel na ňu
Ren a Monika si rýchlo nasadila tašku na chrbát. Keď sa postavila vedľa Rena,
zapla baterku, ktorá okamžite osvetlila chodbu. Muž sa zatváril udivene, ale
spokojne, potom sa vybrali do hlbín labyrintu.
Čím ďalej postupovali, tým
väčší nepokoj Monika pociťovala. Síce steny chodby vyzerali stabilne, ale
vzduch bol pomerne riedky a vlhký. Ešte k tomu museli dávať pozor na každý
krok, lebo zem pokrývalo blato.
„Ako ďaleko je Severný kmeň?“
spýtala sa nervózne Monika, keď nadobudla dojem, že z chodby neubúda.
„Podzemím by to malo trvať
menej ako na povrchu, ale neviem presne.“
„A ako ďaleko je to na
povrchu?“ dožadovala sa aspoň nejakej odpovede dievčina.
„Deň cesty,“ odvetil Ren,
pričom na ňu pozrel kútikom oka. Nezatvárila sa nadšene, len mimovoľne začala
prikyvovať hlavou, pričom sledovala, či na ňu niečo nevyskočí z temnoty.
Prešli veľký kus cesty, kým
dorazili k prvému rázcestiu. Ren pri výbere cesty ale vôbec neuvažoval, len
plynule pokračovali ďalej. No Moniku jeho rozhodnosť neupokojovala, chodby za
nimi pohlcovala temnota, cez ktorú nevidela ani svojimi dračími očami, a
znervózňovalo ju, že tu dole nemala ako využiť svoju moc.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Ren
a Monika sa zľakla, keď jeho hlas preťal jej panické myšlienky.
„Samozrejme,“ povedala
trasúcim sa hlasom a znovu sa obzrela po okolí. Cítila sa ako v strašidelnom
dome – v neustálom napätí – s tým rozdielom, že tu neboli šípky s nápisom
VÝCHOD.
Vtom došli do časti labyrintu,
kde bola akási kruhová sieň so siedmimi možnými cestami.
„Už sme v tretine cesty,“
usmial sa Ren. Potešilo ho, že sa nestratili, a Monike tiež trochu odľahlo.
Rozsvietila si hodinky a uvidela čas 01:13. Pozrela za seba na cestu, ktorou
prišli, a začala odhadovať, koľko kilometrov mohli prejsť. Usúdila, že po
sťaženom blatnatom teréne, ktoré ich dosť spomaľovalo, mohlo ísť o šesť
kilometrov.
Keď pomyslela na to, že ich
ešte čaká dvakrát toľko, zmocnila sa jej únava. Už takto bola v neustálom
napätí, nevedela, ako dlho to ešte vydrží.
Z vrecka na boku batohu si
vytiahla fľašu s vodou a napila sa. Ponúkla aj Rena, ktorý ju s ďakovným
prikývnutím prijal. Na to, že vedel, ako dlho môže ich cesta labyrintom trvať,
podľa Moniky nebol vôbec pripravený. Na chrbte mal pripevnenú akurát svoju sadu
zbraní a ešte vzadu na opasku nejakú malú kapsu – ale to bolo všetko.
Monika ho však ďalej
neriešila, mala už i bez toho dosť rušný deň. Obed predsa ešte mala s kamarátmi
v pizzerii a teraz stála niekde hlboko v podzemí v úplne inom svete. Toto fakt
nečakala, keď sa ráno zobudila.
„Tadeto,“ ozval sa Ren a
okamžite pokračovali jednou z ciest. Lenže stačilo prejsť pár krokov a už aj
narazili na slepú uličku.
„Tomu nerozumiem,“ odsekol Ren
a skúmal vo svetle fakle stenu oproti, no keď nič nenašiel, zmätene sa vrátil
do kruhovej siene, kde sa letmo obzrel. „Možno som to mal počítať z druhej
strany,“ odvetil a už si to mierili do ďalšieho z podchodov.
No po asi dvadsiatich minútach
ich cesta zaviedla zase späť do kruhovej siene. Ren naštvane dupol a začal si
niečo mrmlať popod nos.
Monika sa zatiaľ pomaly
prechádzala po miestnosti. V tejto priestrannej sieni sa cítila uvoľnenejšie a
začala i trochu nakúkať do jednotlivých podchodov. Pri jednom sa jej zdalo, že
niečo zazrela, a zavolala na Rena.
„A prečo nevyskúšame proste
tie ostatné?“ a nečakajúc na mužovu odpoveď, pomaly vošla do chodby. Ani nebola
ďaleko od vchodu, keď začula, ako niečo cvaklo! Ledva sa stihla pozrieť hore,
kde sa svetlo jej baterky odrazilo od akéhosi kovu, Ren ju schmatol za batoh a
odtiahol z cesty.
„Pre toto! Keď vyberieš
nesprávnu cestu, narazíš akurát na pasce!“ vyhrešil ju Ren. Monika si až vtedy
uvedomila, že na mieste, kde pred chvíľou stála, bola zabodnutá celá rada
ostrých hrotov, ktoré spadli zo stropu. Prekvapene vytreštila oči a pristúpila
bližšie k svojmu spoločníkovi, ale ten sa okamžite vybral späť do kruhovej
siene.
Dievčina ho poslušne
nasledovala, ale keď zastavil v strede miestnosti a začal zase uvažovať, tak
prešla k stene. Najprv sa o ňu len oprela a čakala, čo Ren vymyslí, no potom si
dala dole tašku, pritisla ju k stene a z jej spodku vytiahla plášť na batoh,
ktorý naň nemotorne natiahla. Následne tašku s pokojným srdcom hodila obalenou
stranou na zem a sadla si na ňu.
Keď pozrela na hodinky,
zistila, že už sa skoro hodinu nepohli. Čím dlhšie sedela Monika na svojom
batohu, tým viac ju začala zmáhať únava. Malo to jednu výhodu, jej strach
pomaly ustupoval. No rýchlo ju prestalo baviť hľadieť na nehybného Rena a
začala si naťahovať tvár, aby nezaspala. Robila rôzne grimasy, keď zistila, že
potrebuje na záchod. Vstala, že si odskočí do slepej uličky, ktorá vyzerala bez
pascí.
„Ty si sa nepoučila?“ sykol
skrz zuby Ren, keď periférne zazrel, ako vedľa neho prešla.
Monika zastavila a podráždene
odsekla: „Potrebujem si odskočiť, snáď na to môžem využiť tú chodbu, kde nič
nebolo.“
Ren sa od nej odvrátil a
pokračoval v rozmýšľaní. Monika to zobrala tak, že jej to dovolil, a šla do
slepej uličky.
Po tom, čo vykonala potrebu, a
už si s baterkou v ústach zapínala nohavice, na stene oproti uvidela čosi
zelené. Bolo to dosť nízko, predtým si to vôbec nevšimla. Vybrala si baterku z
úst a podišla bližšie k stene. Čupla si k fľaku a oprášila stenu, čím odhalila
zelenou nakreslené oči. Začala stenu prášiť na ďalších miestach, pričom
odhalila kruhový výrez s piatimi otvormi. Už sa ho chcela dotknúť a otočiť, keď
svoju ruku zastavila. Po tom, čo sa stalo v druhej chodbe, už nemienila
riskovať.
„Ren?!“ zavolala von z chodby
a po chvíli k nej podišiel muž s otráveným výrazom. „Pozri,“ ukázala na stenu,
pri ktorej čupela, ešte predtým, než stihol niečo podráždene odseknúť.
Ren si k nej čupol a v očiach
mu svitla nádej. „Ako si to našla?“ spýtal sa pohľadom skúmajúc kruhový výrez.
„Uvidela som tie zelené oči
nad tým,“ ukázala na kresbu, ale Ren nič nevidel. Pozrel na Moniku, v jej
očiach sa zračila moc Zeleného draka.
„Už chápem, vidíš to len ty,“
zamrmlal, potom si do otvorov strčil prsty a otočil doprava. Vtom sa stena
vedľa nich, ktorá bola na konci chodby, začala odsúvať. Ren sa usmial a Monika
rýchlo vyskočila na nohy.
„Skočím si pre tašku,“ a už sa
hnala do siene. Keď však posvietila po okolí, nikde svoj batoh nevidela.
„Ren?“ zavolala do chodby a
muž k nej podišiel. „Presunul si mi niekde batoh?“ spýtala sa prestrašene a
ďalej baterkou hľadala svoju tašku.
Ren sa pohotovo obzrel, akoby
očakával nejaký útok, potom schmatol Moniku za zápästie. „Nie sme sami,“ šepol
a rýchlo ju ťahal späť do chodby, kde otvorili priechod.
Keď prešli na druhú stranu,
chodba sa za nimi akoby na povel zatvorila. Monike za rozbúšilo srdce a začala
hľadať na stenách rovnaké točidlo ako bolo na druhej strane. Lenže nikde nič
nebolo, už nebolo cesty späť. A akoby to nestačilo, Renove slová ju rozrušili
oveľa viac.
„Ako si to myslel, že nie sme
sami?“ spýtala sa ho potichu, bála sa, že ju niekto začuje. No Ren jej
neodpovedal a Monika sa naštvala. Prišla o batoh s vodou a rôznymi užitočnými
vecami iba pre to, že jej niečo tajil!
Vyskočila teda na nohy a s
baterkou mu zasvietila do tváre. „Ren?! Ako si myslel, že nie sme sami?!“
„Nesvieť mi s tým do očí,“
bránil sa a Monika sklopila svetlo, no zavládlo akurát ticho.
„Kvôli čomu nechcel Elion, aby
sme sem chodili? Čo tu je?!“ spýtala sa už skoro hystericky, ale Ren ju odbil.
„Nič, s čím si neporadím,“ a
na to sa vybral rovno po chodbe, akoby nič.
„Na to som sa nepýtala! O čo
ti sakra ide?! Tajil si mi, že chceš do labyrintu a teraz toto?! Prečo?! Ja
tomu nerozumiem,“ skočila mu do cesty Monika.
Ren si vzdychol a rozhodol sa
priznať farbu: „Neviem, čo tu je.“
„Ale prosím ťa,“ zatiahla
neveriacky.
„Cestu som zistil predtým, než
sme vyrazili. Preto som ti nepovedal, že pôjde o labyrint, lebo som ťa nechcel
vystrašiť s tým, že mi cestu zaspieval chlapec, ktorého som odchytil blízko
mojej izby.“
„Čože?“ nechápala Monika.
„V dedine máme takú tradíciu,
že sa deťom pred spaním spieva jedna taká... trochu, možno desivá báseň. Jej
cieľom je ich udržať v posteli a zároveň má v sebe zakomponovanú únikovú cestu
z dediny, pre prípad núdze.“
Monika zbledla pri pomyslení,
že Ren terorizoval nejaké dieťa pri svojej izbe, aby mu zaspievalo hororovú
uspávanku, ktorá ich akurát uväznila v podzemí. Ale radšej si zahryzla do
jazyka, lebo by neovládla prúd nadávok, ktoré jej prechádzali hlavou.
Ren videl, že jeho slová
Monika ledva predýchala, a tak pokračoval: „Báseň je o dvoch chlapcoch, ktorí
musia ujsť obludám do podzemia. Hovorí o tom, aké pasce využili aby sa striasli
netvorov a bezpečne dorazili do Severného kmeňa. Končí tým, že ich celý čas
niekto pozoroval, ale nehovorí už o tom kto, alebo čo to je. Fakt neviem, čo za
obludu sa tu môže skrývať, ale poradím si s ňou,“ dodal hladiac jej upokojujúco
do očí.
Monike chvíľu trvalo, kým to
celé prehrýzla, ale potom si prekrútila oči a vzdychnúc prikývla, že mu teda
verí. Ren tiež prikývol a vybrali sa ďalej. Cesty späť už aj tak nebolo.
Monika vedľa Rena ticho
kráčala a stále sa mračila. Teraz, bez batohu, jej prišlo, že postupujú o
trochu rýchlejšie, ale aj tak ľutovala, že ho nemá.
„Ale vieš... mohol si mi
povedať pravdu,“ zatiahla smutne.
„Nevedel som, ako zareaguješ,“
odpovedal úprimne.
„A čo by som ti ako povedala?
Že nemôžeme ísť labyrintom? Že trvám na tom, aby sme šli na povrchu? Že radšej
privediem celú tvoju dedinu do nebezpečenstva, lebo sa bojím, že tu strávime
večnosť?“ Ren na ňu otázne pozrel kútikom oka a Monika pokračovala. „No nebudem
ti klamať. Bojím sa toho, že tu strávime večnosť. Cesta za nami sa zatvorila a
moje schopnosti sú nám tu k ničomu. Už žiadne ďalšie znaky totiž na stene
nevidím. Ale tvoju dedinu by som neohrozila.“
Rena to v duchu potešilo a
oľutoval, že k Monike nebol úprimný, ale radšej nič nepovedal.
Zavládlo ticho. Monike bilo
srdce od strachu a úzkosti, ale snažila sa tváriť pokojne. Odkedy prešli tajným
prechodom ubehla ďalšia hodina. Došli zase k rázcestiu, ale tu Ren zastavil,
lebo nevedel, ktorou cestou sa vybrať.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho
po chvíli unavene Monika.
„Tu nemajú byť tri cesty, len
dve,“ pozrel na ňu nechápavo a to ju prebralo. V hrudi cítila napätie, jej
srdce sa zase silne rozbúšilo a ignorovala svoje vyčerpanie.
„Čo teraz?“ spýtala sa zúfalo.
Keď Ren videl, že už Monika
dlho na nohách nevydrží, nemohol otáľať. „Skúsime to tadeto,“ vybral jednu z
ciest a dievčina ho neisto nasledovala.
„Nehovoril si, že si nemôžeme
len tak náhodne vybrať cestu?“
„Áno, na nesprávnej ceste budú
pasce, musíme si dávať pozor,“ a vytiahol si šabľu, ktorú mal pripevnenú na
chrbte. Tiež ho začala zmáhať únava a trochu sa obával, že by nezareagoval
včas, kebyže sa neprichystá.
Ren teraz držal v ľavej ruke
fakľu a v pravej šabľu, pričom očami prečesával okolie. Monika sa držala tesne
pri ňom a svojou baterkou zavesenou na zápästí mierila pred seba. Zrazu mala
taký veľmi zlý pocit, že sa ňu niekto hľadí... zozadu.
„Ren,“ vyslovila priškrtene,
ale nechápal, o čo jej ide.
„Hmm?“ spýtal sa sústredene na
cestu vpredu.
„Ren,“ povedala znovu. Vtom
začuli ťažký dych, ktorý preťal ticho. Ren si až vtedy uvedomil, čo chcela a
obaja sa naraz zhrozene otočili. To, čo uvideli, obom vyrazilo dych. Vyzeralo
to ako veľký široký deformovaný pes, z ktorého kvapkalo blato, až sa zdalo,
akoby bolo monštrum z toho blata tvorené. Renova prvá reakcia bola, že hodil
šabľu priamo medzi oči zvieraťa. Neminul, ale jeho zbraň začala pomaly skĺzať
skrz tvár tvora až spadla na zem a zviera sa bez problémov znovu zocelilo.
To Ren nečakal! Schmatol
Moniku za ruku a okamžite sa s ňou rozbehol na druhú stranu. Chodbou sa ozval
rev zvieraťa podobný medveďovi a vyrazilo to za nimi.
Monika cítila, ako ju pichlo v
srdci, ale nemohla sa poddať bolesti, lebo by ich to zviera roztrhalo. Bez
toho, aby si to uvedomila, siahla do moci Zeleného draka a zrazu ona bola tá,
ktorá ťahala Rena. Lenže to im nepomohlo, obluda im bola tesne v pätách a zrazu
po nich skočila. Zubami sa zahryzla priamo do Renovej nohy a ten bolestivo
vykríkol.
Bol to len okamih, ale keď v
nohe zacítil zuby obludy, pustil Monikinu ruku a nechal, aby ho obluda strhla k
sebe. Renovi spadla fakľa na zem a zhasla vo vodnatom bahne. Monika sa vtedy s
desom v očiach otočila a videla, ako tvor hodil Rena o stenu. Začula zvuk
puknutia kostí a pocítila súcitnú bolesť, ktorá trhla jej telom.
„Nie!“ skríkla Monika a zviera
zastavilo. Zdvihlo svoje žlté oči k dievčine a vyzeralo to, akoby čakalo na
ďalší povel. Monika tomu nerozumela. Bola si istá, že toho tvora neovláda, ale
predsa z nejakého dôvodu prestal.
„Pusť ho,“ skúsila navrhnúť
psovi, pričom ľavú ruku vystrela pred seba a ukazovala ním upokojujúce gestá.
Na jej prekvapenie, zviera pomaly Rena pustilo a sadlo si.
„Čo? Ako si to urobila?“
spýtal sa Ren, pričom vykašlal krv. Keď zviera začulo jeho hlas, začalo vrčať.
„Neviem, ale nepokúšaj ho,“
šepla Monika a veľmi opatrne k Renovi podišla.
Chcela mu pomôcť vstať, ale
vtedy sa za ňou ozval naštvaný mužský hlas. „Baltazar! Čo to stváraš?! To ich
chceš pustiť?!“
Namáhavá to cesta, rozhodně nic příjemného.. Muselo se tam docela blbě dýchat.. Chudák Ren, snad to nebude nic vážného.. Zajímalo by mě, jak to, že jej Monika jakoby ovládla.. Velmi dobré pokračování!!
OdpovedaťOdstrániť[1]: To, prečo ju poslúchal prezradím už v budúcej časti
OdpovedaťOdstrániťZaujímavá časť, čakala som tam dole všeličo, ale pekelného psa tvoreného blatom veru nie
OdpovedaťOdstrániť[3]: Á, ty máš tušenie... tak to si buď čítala pozorne, alebo len hádaš . Schválne, som zvedavá, či sa budúci týždeň objaví v tvojom komentári či si sa trafila!
OdpovedaťOdstrániť[4]: Tak to som aj ja zvedavá : D
OdpovedaťOdstrániťJeeej zvieratko. Bojím sa trochu, kto bude jeho majiteľ. O.o xD
OdpovedaťOdstrániťSakra, zapomněl jsem, že pokračování až v pátek. Tak hold musím počkat.
OdpovedaťOdstrániť[7]: Nie nezabudol si, tú správu som tam aktualizovala len dneska - prepáč Pokračovanie malo totiž byť dnes ale nejak som sa sekla po prvom odstavci - síce viem čo tam chcem napísať ale proste tie slová dať dokopy nejak nešlo - možno to teplo Ale v piatok to tu bude!
OdpovedaťOdstrániťdobreee, tak toto bola pecka fakt! ja hned idem na pokračko, takto to nepredýcham
OdpovedaťOdstrániť