DRAČIA PERLA - Labyrint

Ren ťahal Moniku na koniec chodby, kde prudko zastavil pri mrežiach. Pustil jej zápästie, zobral zo steny najbližšiu fakľu a s vrzgotom otvoril dvere, ktoré odhalili točité schody vedúce do podzemia. Monika sťažka prehltla pri pohľade na desivú tmu, ale potom nasledovala Rena, ktorý sa bez váhania vybral dole.

Dievčina sa jednou rukou pridržiavala studenej steny a opatrne našľapovala na kamenné schody nasledujúc oranžové svetlo Renovej fakle. Po chvíli na moment zastavila, zdvihla pohľad od schodov, aby sa jej prestala krútiť hlava, potom rýchlo pokračovala, aby Rena nestratila z dohľadu.


Keď schody konečne ubudli, Monike celkom odľahlo a pretrela si oči. Pocítila, že sa ochladilo. Položila svoj oranžovočierny batoh na posledný schod a začala sa v ňom prehrabávať.

„Čo robíš?“ pozrel na ňu prekvapene Ren.

„Je tu chladno,“ odvetila a vytiahla svoj čierny kabát, ktorý pred veselicou napchala do tašky. Kým si ho obliekala, Ren fakľu namieril do chodby pred nimi, ale jej svetlo nedokázalo preťať temnotu. Ešte predtým, než si Monika hodila batoh späť na chrbát, vytiahla z jeho horného vrecka baterku a objavila tam aj svoje digitálne hodinky. Napadlo jej, že by sa im mohli hodiť na orientáciu, a nasadila si ich na zápästie pod náramok od Tomena. Keď rozsvietila display hodiniek, ukazovali čas 22:49.

„Už si hotová?“ pozrel na ňu Ren a Monika si rýchlo nasadila tašku na chrbát. Keď sa postavila vedľa Rena, zapla baterku, ktorá okamžite osvetlila chodbu. Muž sa zatváril udivene, ale spokojne, potom sa vybrali do hlbín labyrintu.

Čím ďalej postupovali, tým väčší nepokoj Monika pociťovala. Síce steny chodby vyzerali stabilne, ale vzduch bol pomerne riedky a vlhký. Ešte k tomu museli dávať pozor na každý krok, lebo zem pokrývalo blato.

„Ako ďaleko je Severný kmeň?“ spýtala sa nervózne Monika, keď nadobudla dojem, že z chodby neubúda.

„Podzemím by to malo trvať menej ako na povrchu, ale neviem presne.“

„A ako ďaleko je to na povrchu?“ dožadovala sa aspoň nejakej odpovede dievčina.

„Deň cesty,“ odvetil Ren, pričom na ňu pozrel kútikom oka. Nezatvárila sa nadšene, len mimovoľne začala prikyvovať hlavou, pričom sledovala, či na ňu niečo nevyskočí z temnoty.

Prešli veľký kus cesty, kým dorazili k prvému rázcestiu. Ren pri výbere cesty ale vôbec neuvažoval, len plynule pokračovali ďalej. No Moniku jeho rozhodnosť neupokojovala, chodby za nimi pohlcovala temnota, cez ktorú nevidela ani svojimi dračími očami, a znervózňovalo ju, že tu dole nemala ako využiť svoju moc.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Ren a Monika sa zľakla, keď jeho hlas preťal jej panické myšlienky.

„Samozrejme,“ povedala trasúcim sa hlasom a znovu sa obzrela po okolí. Cítila sa ako v strašidelnom dome – v neustálom napätí – s tým rozdielom, že tu neboli šípky s nápisom VÝCHOD.


Vtom došli do časti labyrintu, kde bola akási kruhová sieň so siedmimi možnými cestami.

„Už sme v tretine cesty,“ usmial sa Ren. Potešilo ho, že sa nestratili, a Monike tiež trochu odľahlo. Rozsvietila si hodinky a uvidela čas 01:13. Pozrela za seba na cestu, ktorou prišli, a začala odhadovať, koľko kilometrov mohli prejsť. Usúdila, že po sťaženom blatnatom teréne, ktoré ich dosť spomaľovalo, mohlo ísť o šesť kilometrov.

Keď pomyslela na to, že ich ešte čaká dvakrát toľko, zmocnila sa jej únava. Už takto bola v neustálom napätí, nevedela, ako dlho to ešte vydrží.

Z vrecka na boku batohu si vytiahla fľašu s vodou a napila sa. Ponúkla aj Rena, ktorý ju s ďakovným prikývnutím prijal. Na to, že vedel, ako dlho môže ich cesta labyrintom trvať, podľa Moniky nebol vôbec pripravený. Na chrbte mal pripevnenú akurát svoju sadu zbraní a ešte vzadu na opasku nejakú malú kapsu – ale to bolo všetko.

Monika ho však ďalej neriešila, mala už i bez toho dosť rušný deň. Obed predsa ešte mala s kamarátmi v pizzerii a teraz stála niekde hlboko v podzemí v úplne inom svete. Toto fakt nečakala, keď sa ráno zobudila.

„Tadeto,“ ozval sa Ren a okamžite pokračovali jednou z ciest. Lenže stačilo prejsť pár krokov a už aj narazili na slepú uličku.

„Tomu nerozumiem,“ odsekol Ren a skúmal vo svetle fakle stenu oproti, no keď nič nenašiel, zmätene sa vrátil do kruhovej siene, kde sa letmo obzrel. „Možno som to mal počítať z druhej strany,“ odvetil a už si to mierili do ďalšieho z podchodov.


No po asi dvadsiatich minútach ich cesta zaviedla zase späť do kruhovej siene. Ren naštvane dupol a začal si niečo mrmlať popod nos.

Monika sa zatiaľ pomaly prechádzala po miestnosti. V tejto priestrannej sieni sa cítila uvoľnenejšie a začala i trochu nakúkať do jednotlivých podchodov. Pri jednom sa jej zdalo, že niečo zazrela, a zavolala na Rena.
„A prečo nevyskúšame proste tie ostatné?“ a nečakajúc na mužovu odpoveď, pomaly vošla do chodby. Ani nebola ďaleko od vchodu, keď začula, ako niečo cvaklo! Ledva sa stihla pozrieť hore, kde sa svetlo jej baterky odrazilo od akéhosi kovu, Ren ju schmatol za batoh a odtiahol z cesty.

„Pre toto! Keď vyberieš nesprávnu cestu, narazíš akurát na pasce!“ vyhrešil ju Ren. Monika si až vtedy uvedomila, že na mieste, kde pred chvíľou stála, bola zabodnutá celá rada ostrých hrotov, ktoré spadli zo stropu. Prekvapene vytreštila oči a pristúpila bližšie k svojmu spoločníkovi, ale ten sa okamžite vybral späť do kruhovej siene.

Dievčina ho poslušne nasledovala, ale keď zastavil v strede miestnosti a začal zase uvažovať, tak prešla k stene. Najprv sa o ňu len oprela a čakala, čo Ren vymyslí, no potom si dala dole tašku, pritisla ju k stene a z jej spodku vytiahla plášť na batoh, ktorý naň nemotorne natiahla. Následne tašku s pokojným srdcom hodila obalenou stranou na zem a sadla si na ňu.

Keď pozrela na hodinky, zistila, že už sa skoro hodinu nepohli. Čím dlhšie sedela Monika na svojom batohu, tým viac ju začala zmáhať únava. Malo to jednu výhodu, jej strach pomaly ustupoval. No rýchlo ju prestalo baviť hľadieť na nehybného Rena a začala si naťahovať tvár, aby nezaspala. Robila rôzne grimasy, keď zistila, že potrebuje na záchod. Vstala, že si odskočí do slepej uličky, ktorá vyzerala bez pascí.

„Ty si sa nepoučila?“ sykol skrz zuby Ren, keď periférne zazrel, ako vedľa neho prešla.

Monika zastavila a podráždene odsekla: „Potrebujem si odskočiť, snáď na to môžem využiť tú chodbu, kde nič nebolo.“

Ren sa od nej odvrátil a pokračoval v rozmýšľaní. Monika to zobrala tak, že jej to dovolil, a šla do slepej uličky.


Po tom, čo vykonala potrebu, a už si s baterkou v ústach zapínala nohavice, na stene oproti uvidela čosi zelené. Bolo to dosť nízko, predtým si to vôbec nevšimla. Vybrala si baterku z úst a podišla bližšie k stene. Čupla si k fľaku a oprášila stenu, čím odhalila zelenou nakreslené oči. Začala stenu prášiť na ďalších miestach, pričom odhalila kruhový výrez s piatimi otvormi. Už sa ho chcela dotknúť a otočiť, keď svoju ruku zastavila. Po tom, čo sa stalo v druhej chodbe, už nemienila riskovať.

„Ren?!“ zavolala von z chodby a po chvíli k nej podišiel muž s otráveným výrazom. „Pozri,“ ukázala na stenu, pri ktorej čupela, ešte predtým, než stihol niečo podráždene odseknúť.

Ren si k nej čupol a v očiach mu svitla nádej. „Ako si to našla?“ spýtal sa pohľadom skúmajúc kruhový výrez.

„Uvidela som tie zelené oči nad tým,“ ukázala na kresbu, ale Ren nič nevidel. Pozrel na Moniku, v jej očiach sa zračila moc Zeleného draka.

„Už chápem, vidíš to len ty,“ zamrmlal, potom si do otvorov strčil prsty a otočil doprava. Vtom sa stena vedľa nich, ktorá bola na konci chodby, začala odsúvať. Ren sa usmial a Monika rýchlo vyskočila na nohy.

„Skočím si pre tašku,“ a už sa hnala do siene. Keď však posvietila po okolí, nikde svoj batoh nevidela.

„Ren?“ zavolala do chodby a muž k nej podišiel. „Presunul si mi niekde batoh?“ spýtala sa prestrašene a ďalej baterkou hľadala svoju tašku.
Ren sa pohotovo obzrel, akoby očakával nejaký útok, potom schmatol Moniku za zápästie. „Nie sme sami,“ šepol a rýchlo ju ťahal späť do chodby, kde otvorili priechod.

Keď prešli na druhú stranu, chodba sa za nimi akoby na povel zatvorila. Monike za rozbúšilo srdce a začala hľadať na stenách rovnaké točidlo ako bolo na druhej strane. Lenže nikde nič nebolo, už nebolo cesty späť. A akoby to nestačilo, Renove slová ju rozrušili oveľa viac.

„Ako si to myslel, že nie sme sami?“ spýtala sa ho potichu, bála sa, že ju niekto začuje. No Ren jej neodpovedal a Monika sa naštvala. Prišla o batoh s vodou a rôznymi užitočnými vecami iba pre to, že jej niečo tajil!

Vyskočila teda na nohy a s baterkou mu zasvietila do tváre. „Ren?! Ako si myslel, že nie sme sami?!“

„Nesvieť mi s tým do očí,“ bránil sa a Monika sklopila svetlo, no zavládlo akurát ticho.

„Kvôli čomu nechcel Elion, aby sme sem chodili? Čo tu je?!“ spýtala sa už skoro hystericky, ale Ren ju odbil.

„Nič, s čím si neporadím,“ a na to sa vybral rovno po chodbe, akoby nič.

„Na to som sa nepýtala! O čo ti sakra ide?! Tajil si mi, že chceš do labyrintu a teraz toto?! Prečo?! Ja tomu nerozumiem,“ skočila mu do cesty Monika.

Ren si vzdychol a rozhodol sa priznať farbu: „Neviem, čo tu je.“

„Ale prosím ťa,“ zatiahla neveriacky.

„Cestu som zistil predtým, než sme vyrazili. Preto som ti nepovedal, že pôjde o labyrint, lebo som ťa nechcel vystrašiť s tým, že mi cestu zaspieval chlapec, ktorého som odchytil blízko mojej izby.“

„Čože?“ nechápala Monika.

„V dedine máme takú tradíciu, že sa deťom pred spaním spieva jedna taká... trochu, možno desivá báseň. Jej cieľom je ich udržať v posteli a zároveň má v sebe zakomponovanú únikovú cestu z dediny, pre prípad núdze.“

Monika zbledla pri pomyslení, že Ren terorizoval nejaké dieťa pri svojej izbe, aby mu zaspievalo hororovú uspávanku, ktorá ich akurát uväznila v podzemí. Ale radšej si zahryzla do jazyka, lebo by neovládla prúd nadávok, ktoré jej prechádzali hlavou.

Ren videl, že jeho slová Monika ledva predýchala, a tak pokračoval: „Báseň je o dvoch chlapcoch, ktorí musia ujsť obludám do podzemia. Hovorí o tom, aké pasce využili aby sa striasli netvorov a bezpečne dorazili do Severného kmeňa. Končí tým, že ich celý čas niekto pozoroval, ale nehovorí už o tom kto, alebo čo to je. Fakt neviem, čo za obludu sa tu môže skrývať, ale poradím si s ňou,“ dodal hladiac jej upokojujúco do očí.

Monike chvíľu trvalo, kým to celé prehrýzla, ale potom si prekrútila oči a vzdychnúc prikývla, že mu teda verí. Ren tiež prikývol a vybrali sa ďalej. Cesty späť už aj tak nebolo.


Monika vedľa Rena ticho kráčala a stále sa mračila. Teraz, bez batohu, jej prišlo, že postupujú o trochu rýchlejšie, ale aj tak ľutovala, že ho nemá.

„Ale vieš... mohol si mi povedať pravdu,“ zatiahla smutne.

„Nevedel som, ako zareaguješ,“ odpovedal úprimne.

„A čo by som ti ako povedala? Že nemôžeme ísť labyrintom? Že trvám na tom, aby sme šli na povrchu? Že radšej privediem celú tvoju dedinu do nebezpečenstva, lebo sa bojím, že tu strávime večnosť?“ Ren na ňu otázne pozrel kútikom oka a Monika pokračovala. „No nebudem ti klamať. Bojím sa toho, že tu strávime večnosť. Cesta za nami sa zatvorila a moje schopnosti sú nám tu k ničomu. Už žiadne ďalšie znaky totiž na stene nevidím. Ale tvoju dedinu by som neohrozila.“

Rena to v duchu potešilo a oľutoval, že k Monike nebol úprimný, ale radšej nič nepovedal.

Zavládlo ticho. Monike bilo srdce od strachu a úzkosti, ale snažila sa tváriť pokojne. Odkedy prešli tajným prechodom ubehla ďalšia hodina. Došli zase k rázcestiu, ale tu Ren zastavil, lebo nevedel, ktorou cestou sa vybrať.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho po chvíli unavene Monika.

„Tu nemajú byť tri cesty, len dve,“ pozrel na ňu nechápavo a to ju prebralo. V hrudi cítila napätie, jej srdce sa zase silne rozbúšilo a ignorovala svoje vyčerpanie.

„Čo teraz?“ spýtala sa zúfalo.

Keď Ren videl, že už Monika dlho na nohách nevydrží, nemohol otáľať. „Skúsime to tadeto,“ vybral jednu z ciest a dievčina ho neisto nasledovala.

„Nehovoril si, že si nemôžeme len tak náhodne vybrať cestu?“

„Áno, na nesprávnej ceste budú pasce, musíme si dávať pozor,“ a vytiahol si šabľu, ktorú mal pripevnenú na chrbte. Tiež ho začala zmáhať únava a trochu sa obával, že by nezareagoval včas, kebyže sa neprichystá.

Ren teraz držal v ľavej ruke fakľu a v pravej šabľu, pričom očami prečesával okolie. Monika sa držala tesne pri ňom a svojou baterkou zavesenou na zápästí mierila pred seba. Zrazu mala taký veľmi zlý pocit, že sa ňu niekto hľadí... zozadu.

„Ren,“ vyslovila priškrtene, ale nechápal, o čo jej ide.

„Hmm?“ spýtal sa sústredene na cestu vpredu.

„Ren,“ povedala znovu. Vtom začuli ťažký dych, ktorý preťal ticho. Ren si až vtedy uvedomil, čo chcela a obaja sa naraz zhrozene otočili. To, čo uvideli, obom vyrazilo dych. Vyzeralo to ako veľký široký deformovaný pes, z ktorého kvapkalo blato, až sa zdalo, akoby bolo monštrum z toho blata tvorené. Renova prvá reakcia bola, že hodil šabľu priamo medzi oči zvieraťa. Neminul, ale jeho zbraň začala pomaly skĺzať skrz tvár tvora až spadla na zem a zviera sa bez problémov znovu zocelilo.

To Ren nečakal! Schmatol Moniku za ruku a okamžite sa s ňou rozbehol na druhú stranu. Chodbou sa ozval rev zvieraťa podobný medveďovi a vyrazilo to za nimi.

Monika cítila, ako ju pichlo v srdci, ale nemohla sa poddať bolesti, lebo by ich to zviera roztrhalo. Bez toho, aby si to uvedomila, siahla do moci Zeleného draka a zrazu ona bola tá, ktorá ťahala Rena. Lenže to im nepomohlo, obluda im bola tesne v pätách a zrazu po nich skočila. Zubami sa zahryzla priamo do Renovej nohy a ten bolestivo vykríkol.

Bol to len okamih, ale keď v nohe zacítil zuby obludy, pustil Monikinu ruku a nechal, aby ho obluda strhla k sebe. Renovi spadla fakľa na zem a zhasla vo vodnatom bahne. Monika sa vtedy s desom v očiach otočila a videla, ako tvor hodil Rena o stenu. Začula zvuk puknutia kostí a pocítila súcitnú bolesť, ktorá trhla jej telom.

„Nie!“ skríkla Monika a zviera zastavilo. Zdvihlo svoje žlté oči k dievčine a vyzeralo to, akoby čakalo na ďalší povel. Monika tomu nerozumela. Bola si istá, že toho tvora neovláda, ale predsa z nejakého dôvodu prestal.

„Pusť ho,“ skúsila navrhnúť psovi, pričom ľavú ruku vystrela pred seba a ukazovala ním upokojujúce gestá. Na jej prekvapenie, zviera pomaly Rena pustilo a sadlo si.

„Čo? Ako si to urobila?“ spýtal sa Ren, pričom vykašlal krv. Keď zviera začulo jeho hlas, začalo vrčať.

„Neviem, ale nepokúšaj ho,“ šepla Monika a veľmi opatrne k Renovi podišla.


Chcela mu pomôcť vstať, ale vtedy sa za ňou ozval naštvaný mužský hlas. „Baltazar! Čo to stváraš?! To ich chceš pustiť?!“   

Prvá časťPredošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov zo starého blogu:

Komentáre

  1. Namáhavá to cesta, rozhodně nic příjemného.. Muselo se tam docela blbě dýchat.. Chudák Ren, snad to nebude nic vážného.. Zajímalo by mě, jak to, že jej Monika jakoby ovládla.. Velmi dobré pokračování!!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. [1]: To, prečo ju poslúchal prezradím už v budúcej časti

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zaujímavá časť, čakala som tam dole všeličo, ale pekelného psa tvoreného blatom veru nie

    OdpovedaťOdstrániť
  4. [3]: Á, ty máš tušenie... tak to si buď čítala pozorne, alebo len hádaš . Schválne, som zvedavá, či sa budúci týždeň objaví v tvojom komentári či si sa trafila!

    OdpovedaťOdstrániť
  5. [4]: Tak to som aj ja zvedavá : D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Jeeej zvieratko. Bojím sa trochu, kto bude jeho majiteľ. O.o xD

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Sakra, zapomněl jsem, že pokračování až v pátek. Tak hold musím počkat.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. [7]: Nie nezabudol si, tú správu som tam aktualizovala len dneska - prepáč Pokračovanie malo totiž byť dnes ale nejak som sa sekla po prvom odstavci - síce viem čo tam chcem napísať ale proste tie slová dať dokopy nejak nešlo - možno to teplo Ale v piatok to tu bude!

    OdpovedaťOdstrániť
  9. dobreee, tak toto bola pecka fakt! ja hned idem na pokračko, takto to nepredýcham

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára