Sebapoškodzovanie - ako som sa mu vyhla

Od začiatku týždňa som sa snažila vymyslieť čo vám chcem povedať, keď som "dostala slovo"... Čítala som vaše články k tejto téme. Veľa ktorý z vás mali veľmi zaujímavý prístup... popisovali ste rôzne vtipné príbehy, či ste sa len vyjadrili k tomu jak si dokážete/nedokážete "vziať slovo".

To čo som ale ja chcela, bolo naozaj niečo povedať. Inšpirovať čitateľa aby napríklad hľadel na svet pozitívnejšie, ale po tom ako som preklikala viaceré blogy, tak som na veľa miestach viedla opísanú bolesť zo života, sebapoškodzovanie, depresiu...

Uvedomila som si, že nemá zmysel písať o tom, že život je krásny, lebo nie je! No zároveň nie je taký zlý akým si ho často robíme.

Preto teraz, keď mám slovo, chcem povedať len jednu vec. To čo človek potrebuje k tomu aby prežil, aby mal silu ísť ďalej v ťažkých chvíľach, je SEN, ktorý čaká za rohom. Nejaká realistická túžba, na ktorú sa môže sústrediť, a ktorej naplnenie sa stane tak dôležitým, že nenechá ostatných aby sa mu postavili do cesty.

Ako toto súvisí so sebapoškodzovaním? Jednoducho, keď si ublížite, dávate moc do rúk ľuďom naokolo... Môžu vás súdiť, ohovárať ešte viac alebo poslať na liečenie,...

Keď som bola na základnej škole, mala som to dosť ťažké. Pre nestranného pozorovateľa sa mohlo zdať, že som mala dobrý život. Rodičia ma mali radi a vždy sa snažili, aby sme so sestrou mali čo potrebujeme i napriek tomu, že sme nemali veľa peňazí. Lenže každý deň som bola nejakým spôsobom šikanovaná, buďto v škole alebo susednými deťmi z paneláku. Dôvody boli rôzne, či už to, že som ryšavá, alebo nemám dosť dobré oblečenie... proste si vždy niečo našli.

Jediná vec, ktorá ma poháňala vpred bola, že to skončí a pôjdem na strednú. Napriek tomu som veľakrát uvažovala nad samovraždou, či sebapoškodzovaním, lebo som často prestávala veriť, že to naozaj raz skončí - bola som totiž na normálnej základke, 9 ročnej a pripadalo mi to ako večnosť. Niekedy to fakt nešlo vydržať, ale neublížila som si, lebo by som dala moc ostatným naokolo aby mi vzali sen. Nikdy som sa ani zámerne neporezala, lebo som na strednej chcela začať s čistím štítom a to, že by mi videli na hodinách telesnej výchovy rany na rukách, by tomu fakt nepomohlo.

Samozrejme ten sen by sám o sebe v tých fakt ťažkých depresívnych stavoch nepomohol, keby som zároveň nešportovala a nevydala zo seba tú ťarchu. No jednoznačne, SEN je základ, bez neho je ťažké sa udržať.

Komentáre

  1. Souhlasím s tebou, krásně si to napsala.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. [1]: A máš nejaký sen, ktorý ťa poháňa? Nejaký dobrý dôvod na to, aby si s tým prestala? Lebo len to, že s tým chceš prestať ti vždy vydrží len určitú dobu...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Mít sen je jednou z hlavních životních priorit.. To pak člověk prekousne kdeco..

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Také jsem se kdysi řezala, ale velmi brzy jsem toho nechala...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. [2]: Ano mám nějaký ty sny. A věřím že to vše zvládnu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ja chodím na základku a stále ma šikanujú. Najhoršie to bolo na prvom stupni. Bolo od teba veľmi múdre rozhodnutie sa nerezať, ani ja to nerobím. Mne osobne to nepomáha, ale nikoho neodcudzujem. Keď mi niekto pokazí deň, myslím len na ľudí, čo mi za to stoja a na to, ako prídem domov, pustím si anime, nejakú dobrú pesničku, zahrám si fnaf (pre mňa je to adrenalín xD), alebo moje najobľúbenejšie budem písať na blog a tešiť sa na komentáre. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. [7]: Přesně tak, taky to tak vidím. Já odmítám se vzdát, budu bojovat dokuď budu moct :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Líbí se mi tvůj přístup a jsem ráda, že jsi s tím nikdy nezačala. Zhruba v tom věku mezi základkou a střední jsem se cítila stejně, ale mou motivací nezačít si ubližovat byla má rodina. Nechtěla jsem jim ublížit a zklamat je.Líbí se mi myšlenka SNU, ale myslím, že je to jen dočasné řešení. To, co ve výsledku člověka vytáhne ze sraček, je totiž jen a pouze VŮLE jít si za svým snem. Vidina snu, která ti visí před nosem, tě bude jeidně deptat, pokud nenajdeš sílu se za ním vydat a cokoliv tě bude držet zpátky. A toje, řekla bych, problém většiny lidí.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. [9]: No jasne, súhlasím, že k snu treba vôľa... Mňa motivovalo to, že odídem zo základky

    OdpovedaťOdstrániť
  10. S článkem musím souhlasit. Lidé, co mají reálné (!) sny, mají také určitě pestřejší život a navíc takový hnací motor dopředu, který je potřebný ve chvílích smutku nebo starostí.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára