moje-farby

Monika videla, že k nim bežia nejakí dedinčania, ale väčšina z nich zastavila v bezpečnej vzdialenosti. Z davu vystúpil len jeden odvážlivec, muž s tmavšou pokožkou, ktorý nevyzeral oveľa staršie ako Monika. Mal na sebe voľnú zelenú tuniku a hnedé nohavice. Čiernovlasý mládenec sa nevyznačoval krásou, mal obyčajný výzor, ale predsa keď k Monike pristúpil, cítila, že z neho sála zrelosť a múdrosť. Mladý muž si čupol k Monike a skúmavo si dievčinu pokrytú bahnom premeral hnedými očami. Všimol si jej zvláštny odev a zvedavo sa spýtal: „Kto si?“ Rukou pritom naznačil bojovníkom s oštepmi, ktorí poručili Monike aby si kľakla, nech ustúpia. Tí síce trochu zaváhali, ale potom poslúchli. Monika namiesto odpovede v sebe vyvolala moc Zeleného draka a jej oči nabrali prenikavú jasnozelenú farbu. Mladíka to prekvapilo, pohotovo sa postavil a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. „Vítam ťa v Severnom kmeni, Zelený drak.“    Jeho prístup Moniku potešil, spustila...

Vtom sa obraz pred Monikinými očami rozplynul a ona tam ostala stáť so slzami na krajíčkoch. Ešte stále cítila, ako jej telom prechádza Renova bolesť. Nemohol mať viac ako desať rokov a prežil takúto hrôzu. „Stačilo ti to ako dôkaz?“ otočila sa po chvíli k Sainovi so zlomeným hlasom. Na jednu stranu vyzeral muž spokojne, nasýtene, na druhú mal sklamanie v očiach, lebo vedel, že teraz bude musieť Rena pustiť. Bez slova teda mávol rukou a ocitli sa znovu v jeho komnate, kde pustil Monikino zápästie. Stena okolo Renovho tela sa začala rozpúšťať a po chvíli tvrdo dopadol tvárou na zem. Monika si k nemu okamžite čupla, odopla mu zbrane z chrbta a otočila ho. Vyzeral veľmi zle, bol strašne studený a bledý. Monika mu pozrela na ranenú nohu, ktorá mu stále pomaly krvácala. Unavene si vzdychla a sústredila sa na to, aby ho uzdravila, ale nevládala. Pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 4:35. Chytila sa za hlavu a snažila sa niečo vymyslieť, ale bolo to ťažké, mozog jej už nesp...

Monika sa obzerala okolo seba, ale okrem hmly nič nevidela. Dokonca ani jej baterka nebola schopná preťať závoj hustého tmavého dymu. Sain sa ale tváril nadšene, bol vo svojom živle a konečne sa mohol nakŕmiť. „Tak sa na to pozrime,“ a mávol pred sebou rukou. Vtom sa hmla okolo nich začala formovať do rôznych tvarov, až uvideli prekrásnu ženu, ktorá stála na schodoch hlavného domu v dedine Zeleného draka. Budova vyzerala o dosť novšie, než ako ju videla Monika, ale ináč bola nezameniteľná. Žena mala veľmi jemné črty tváre, dlhé hnedé vlasy spletené do voľného vrkoča a malé tmavohnedé oči. Moniku svojím výzorom úplne uchvátila. „Kto to je?“ spýtala sa tíško, akoby sa bála, že ju žena začuje. „Nemusíš šepkať, je to len spomienka,“ uškrnul sa na ňu Sain. „Neviem, kto to je, ale toto je prvá zaujímavá spomienka tvojho bojovníka,“ a vydal zvuk, ako keď si človek pochutnávaná na jedle. „Toto chcem vidieť,“ dodal nadšene. Moniku trochu zmrazilo, ak mu tá spomienka tak chutí,...