moje-farby

Ren ťahal Moniku na koniec chodby, kde prudko zastavil pri mrežiach. Pustil jej zápästie, zobral zo steny najbližšiu fakľu a s vrzgotom otvoril dvere, ktoré odhalili točité schody vedúce do podzemia. Monika sťažka prehltla pri pohľade na desivú tmu, ale potom nasledovala Rena, ktorý sa bez váhania vybral dole. Dievčina sa jednou rukou pridržiavala studenej steny a opatrne našľapovala na kamenné schody nasledujúc oranžové svetlo Renovej fakle. Po chvíli na moment zastavila, zdvihla pohľad od schodov, aby sa jej prestala krútiť hlava, potom rýchlo pokračovala, aby Rena nestratila z dohľadu. Keď schody konečne ubudli, Monike celkom odľahlo a pretrela si oči. Pocítila, že sa ochladilo. Položila svoj oranžovočierny batoh na posledný schod a začala sa v ňom prehrabávať. „Čo robíš?“ pozrel na ňu prekvapene Ren. „Je tu chladno,“ odvetila a vytiahla svoj čierny kabát, ktorý pred veselicou napchala do tašky. Kým si ho obliekala, Ren fakľu namieril do chodby pred nimi, ale jej...

Monika s desom v očiach hľadela na netvora, ktorý sa bavil na bolestivých výkrikoch svojej obete. Pohľadom zablúdila na neďaleký krík, odkiaľ trčali nohy mŕtveho dievčatka. Znovu si vybavila ten moment, keď telom maličkej preletel oštep. Monikine kolená sa roztriasli a cítila, ako v nej začala vrieť moc Zeleného draka. Nechápala, prečo Ren zabil to dievčatko – prečo jej nedal šancu záchrániť ju? „Načo mám potom v sebe túto silu?“ šepla Monika pre seba a Ren na ňu pozrel kútikom oka. Sila Zeleného draka okolo nej vírila a bola viditeľná dokonca i voľným okom. Nebol teda jediný, kto jej venoval pohľad. I Hourén pred bránou videl tú energiu a ťažko prehltol, pretože mu došlo, čo to je. „Monika? Čo robíš?“ spýtal sa jej opatrne Ren a na to tá sila pohasla. Zavládlo ticho, pri ktorom sa nikto v okolí neopovážil nadýchnuť. Vtom Monika zdvihla hlavu a zem sa zatriasla. Všetci muži sa na pevnosti niečoho rýchlo chytili a Hourén dole pri ranenom bojovníkovi pevne zovrel oštep, ktorý ...

Monika pozbierala všetky svoje sily a rýchlo vybehla za Renom a veliteľom. No zadýchaná dievčina s červenými líčkami nepozrela na nich, jej pohľad totiž okamžite zaujal priestor pred pevnosťou. Srdce jej už takto búšilo ako o závod ale po tom, čo uvidela les, tak jej skoro vyskočilo z hrude. So silou Zeleného draka v očiach totiž videla nielen krásny žltý prúd energie okolitých stromov, ale i nespočetné množstvo temnej energie. Mala pocit akoby na ňu hľadela jej nočná mora. Temnota naberala tvar duchov zvierat, z ktorých kostí si Houréni spravili výzbroj. Monika cítila, ako cez tie kosti stále prúdi život, no zároveň, ako ho odčerpávajú Houréni – svoju korisť takto ešte stále zabíjali. „Čo vidíš?“ spýtal sa opatrne Malen Moniky po tom, čo uvidel jej jasnozelené oči. „Pevnosť je kompletne obkľúčená. Je ich strašne veľa,“ šepla zdesene. „Malen, prečo sme zastavili? Dole je to dievčatko s raneným, musíme ich pustiť dnu,“ podišiel k veliteľovi jeden z jeho bojovníkov. ...

Ren sa vyčítavo pozrel na veliteľa dediny Zeleného draka. Vedel, že ho možný útok Hourénov trápil viac, než to na sebe nechal poznať. Lenže Malen nahodil ďalší falošný úsmev, ignorujúc Renov prísny výraz. „Dlho si nebol doma chlapče, Frída sa na teba už teší a určite z vás bude nadšená,“ povedal s tajomným úsmevom. Ren chcel protestovať, ale vtedy k veliteľovi pristúpil nejaký bojovník a Malen dvojici kývol, nech odídu. Ren nebol nadšený z odbitia, ale poslúchol a otočil sa aj s Monikou v pätách na odchod. Keď zliezli z pevnosti, Ren sa vybral skrz stred dediny k asi o kilometer vzdialenej veľkej stavbe, ktorá sa vynímala nad ostatné domčeky. Príbytky dedinčanov mali obdĺžníkovú kôlovitú konštrukciu, kde priestor medzi kôlmi bol vyplnený prútmi a ohádzaný hlinou. Všetky domčeky pôsobili milým starým dojmom a Monike sa to tam veľmi páčilo. Dvojica kráčala bez slova, bok po boku, na širokej vyšliapanej prašnej ceste. Monika si pritom udivene obzerala okolie a čím boli...