moje-farby

Netvor pozrel na Moniku s opovrhnutím na tvári, pričom sa uškrnul, a začal niečo kričať. Uvedomila si, že jeho pohľad smeroval za ňu, do podchodu. Čakal na Houréna, ktorého bezvládne telo ležalo na druhej strane. Po chvíli vykrikovania netvor zneistel a prešiel vedľa dievčiny, akoby tam ani nestála. Každučký kúsok Monikinho tela volal, aby bežala preč. Veď vôbec netušila, ako sa jej toho druhého podarilo zabiť. Teraz už také šťastie nemusela mať. Pri pohľade na Rena zahnala svoje panické myšlienky a podišla k nemu. Muž vyzeral veľmi zle, ledva dýchal a bol celý od krvi. Vtom začula zlosťou presýtené kroky netvora, ktorý sa k nej blížil a nenápadne siahla pod Renov kabát, odkiaľ vytiahla dýku so širokou trojuholníkovou čepeľou. Keď zastavil tesne za ňou, Monika sa zvrtla v drepe a prebodla mu z celej sily topánku. Obluda s revom padla na koleno a dal jej facku chrbtom ruky, čo Moniku položilo na zem. Hourén si vytiahol z nohy dýku a pokúsil sa postaviť, ale keď na nohu polož...

Monika pocítila na nohách chlad a otvorila oči. Zaspala na sedacom vaku tak, že hlavu mala položenú na kraji dvojpostele. Do izby už prenikali studené lúče slnka a uvedomila si, že je ráno. Zdvihla pohľad a s desom zaregistrovala prázdnu posteľ, kde predtým ležala Lucia. Akoby na zavolanie – vo dverách sa objavil Ren. „Kde je Lucia?“ dožadovala sa okamžite odpovede. „V kuchyni, robí jedlo,“ povedal ležérnym tónom a vo fúzoch sa mu na moment objavil úsmev. Monika sa rozžiarila a okamžite vyskočila na nohy. Prešla chodbičkou do kuchyne, kde neisto zastavila a hľadela na svoju kamarátku, ktorá si pri dreze mazala tousty s maslom. Po chvíli sa k nej Lucia otočila a Monika ju vrúcne objala. „Si v poriadku?“ opýtala sa nesmelo, pričom sa jej tisli slzy do očí. „Áno, už nemám nutkanie nikoho zabiť,“ odvetila a Monika ju so smiechom pustila. Lucia sa potom otočila späť k príprave jedla a jej kamarátka si medzitým sadla k malému jedálnemu stolu, chrbtom k prázdnem...

Od začiatku týždňa som sa snažila vymyslieť čo vám chcem povedať, keď som "dostala slovo"... Čítala som vaše články k tejto téme. Veľa ktorý z vás mali veľmi zaujímavý prístup... popisovali ste rôzne vtipné príbehy, či ste sa len vyjadrili k tomu jak si dokážete/nedokážete "vziať slovo". To čo som ale ja chcela, bolo naozaj niečo povedať. Inšpirovať čitateľa aby napríklad hľadel na svet pozitívnejšie, ale po tom ako som preklikala viaceré blogy, tak som na veľa miestach viedla opísanú bolesť zo života, sebapoškodzovanie, depresiu... Uvedomila som si, že nemá zmysel písať o tom, že život je krásny, lebo nie je! No zároveň nie je taký zlý akým si ho často robíme. Preto teraz, keď mám slovo, chcem povedať len jednu vec. To čo človek potrebuje k tomu aby prežil, aby mal silu ísť ďalej v ťažkých chvíľach, je SEN, ktorý čaká za rohom. Nejaká realistická túžba, na ktorú sa môže sústrediť, a ktorej naplnenie sa stane tak dôležitým, že nenechá ostatných aby sa...

Ubehlo pár tichých minút, kým sa Monika spamätala a zvrtnutím na päte vyšla na chodbičku. Tam z jednej zabudovanej skrine vyhrabala lekárničku a trochu nesvoja sa potom vrátila do svojej izby. S tichým výdychom si následne sadla na kraj dvojpostele tak, aby bola čo najbližšie k Renovi. Bola z neho nervózna, ale chcela pre neho aspoň niečo urobiť. „Podaj mi ruku,“ povedala, čím ho vytrhla z utrápených myšlienok. Muž letmo pozrel na otvorenú lekárničku vedľa nej a bez slova poslúchol. Keď mu Monika dala dole z rany zakrvácané vreckovky, s prekvapením na neho pozrela, ale on už zase hľadel von oknom. Rana na jeho ruke už nekrvácala a bola skoro zavretá – hojil sa rýchlejšie, než normálny človek. Dievčina následne vybrala z lekárničky dezinfekciu. Renova ruka sa pri čistení namočenou vreckovou mierne mykla, ale na tvári sa mu neobjavila žiadna bolestivá reakcia. Vonku už sadla tma a z okna otvoreného na ventilačku vstupoval do izby chladný vzduch. Monika sa vtedy zahľadel...

Z dreveného držiaku na nože vytiahla ten najväčší a telom jej prešiel ukľudňujúci pocit. Už sa necítila vyčerpaná, naopak, energiou priam sršala! Nebola vôbec mimo, jej myseľ bola jasná a nespochybňovala svoje rozhodnutie – zabiť Rena. Prešla na chodbu, kde počula, ako sa Monika pred dvermi ich bytu rozpráva so susedou. Snažila sa starú pani Ivičičovú presvedčiť, že schody, z ktorých Jaro zletel, nie sú životu nebezpečné a netreba volať správcovi. Dievčina s nožom v ruke potichu prešla chodbou vedľa zavesených kabátoch, kde pomedzi iné, viseli i Renove zbrane, ktoré mal predtým na chrbte. Lucia ho totiž úpenlivo poprosila, aby si ich dal dole, nech s nimi náhodou nezničí sedačku. Ren práve skúmal škody v obývačke, ktoré napáchali únoscovia a čupel chrbtom k dverám, keď sa za ním objavila Lucia. Na tvári sa jej vykreslil široký úsmev, kvôli takej úžasnej príležitosti a bez váhania zaútočila! Ale Ren útok vycítil a urobil kotrmelec cez jedno rameno, čím sa vyhol kuchy...