DRAČIA PERLA - Výmena stráží

Svetlo kvetov cheng vedľa princovej postele vrhalo svoje matné oranžové svetlo na chlapcovu tvár. Vyzeral tak nevinne a bezmocne, že jeho bolesť priam trhala Monikino srdce. Vtom si Lucius znovu otvoril temné oči a dievčina sa prestrašene otočila k Olymu. „Čo mám teda robiť?“ opýtala sa s rozrušeným úsmevom.

„Vidíš tie police?“ ukázal na tmavé steny Oly. Monika musela najprv zaostriť, aby zistila, kam to ukazuje, ale potom si všimla úzke drevené police, ktoré sa tiahli okolo miestnosti vo výške očí. Dievčina mu následne rýchlo kývla na znak, že vidí a okamžite podišla ku krabiciam, ktoré dali s Renom do rohu miestnosti.

„Dávaj ich tesne vedľa seba, aby sa všetky zmestili,“ začula za sebou Olyho ďalší pokyn, keď začala dávať kvetináče na policu. Liečiteľ znovu podišiel k Luciusovi a položil si ruku na jeho čelo. „Pôjdem k vozu pre svoju tašku s liekmi. Určite tam bude niečo, čo by ti mohlo zmierniť bolesť,“ povedal princovi, ktorý len pozrel bokom. Nemienil priznať, že má bolesti, ale Oly ho už dobre poznal.

Liečiteľ sa na neho súcitne usmial a otočil sa na odchod. „Hneď som späť,“ pozrel ešte rýchlo na Moniku, ktorá len ticho prikývla a pokračovala vo vykladaní kvetov.

Keď Oly opustil miestnosť, vzduch v izbe priam zhustol a Monika cítila na chrbte prenikavý diabolský pohľad. Bolo to akoby sa jej chlapec pozeral priamo do duše, ktorú sa snažil spútať svojou temnotou. Dievčine sa zdalo, že tiene, tvorené z matného svetla sviečok a kvetov cheng, sa stali strašidelnejšie a cítila sa nesvoja.

Vtom do izby vošiel Ren s ďalšou krabicou a Monika sa zľakla - kvety cheng v debnách i na poličkách zablikali.

„Čo to bolo?“ opýtal sa princ podozrievavo a Ren pohotovo zareagoval.

„To len tie kvety reagujú na seba,“ odvetil stroho a podišiel k dievčaťu. „Čo to malo byť?“ precedil skrz zuby tak, aby to Lucius nemal šancu počuť.

Monika len ťažko vydýchla so zopnutými perami a Ren pozrel nenápadne na chlapca v honosne veľkej posteli. Cítil to isté, čo ona - z Luciusa sálala zvláštna krvilačnosť. Vtedy sa do miestnosti vrátil i Oly a Ren trochu váhavo odišiel.

Ren si pred dverami znovu nenápadne premeral stráže a v hlave sa snažil zhodnotiť ich bojové schopnosti podľa stavby ich tela. Ten väčší, čo stál napravo, s popáleninami od princa, bol dobre stavaný, ale zároveň bol pomalý - ani na princa nedokázal rýchlo reagovať. Naopak, v tom druhom mužovi sa Ren nedokázal vyznať. Vyzeral mlado, stavbou tela ako on sám, takže toho vyhodnotil ako toho nebezpečnejšieho z dvojice.

Keď sa Ren preplietol cez plnú kuchyňu, v jednom momente sa mu zdalo, že medzi výpomocou zazrel i Ninu. Pohľad ale rýchlo odvrátil, nemohol na ňu ani len náhodou pútať pozornosť. Stačil mu jeden problém a to, že Monika zase stráca nad sebou kontrolu, bolo viac než dosť. Na druhú stranu ju ale chápal, princ ich oboch priam vyzýval k boju celým svojím bytím, lebo potreboval dokázať svoju nadradenosť. A kvôli tomu, že bol kráľovniným bratom, tak jeho energia pôsobila na Moniku silnejšie.

Ren pri voze neisto zastavil, napadlo mu, že by mohol Monike vziať ten alkohol, ktorý ju predtým upokojil, ale trochu sa obával, že to tentokrát môže v prítomnosti princa skončiť zle. Po chvíli však naskočil do vozu, pohľadal fľašu s nedopitou tekutinou a vložil si ju do jednej z dvoch krabíc, ktoré si následne zobral na ruky.

Pri princovej komnate mu ten mladší zo stráží otvoril dvere a Ren mu vďačne prikývol. Popritom si všimol, že mal muž v očiach zvláštny chápavý pohľad a drsné ruky ako robotník. To Rena prekvapilo, pretože chlapov z nižších vrstiev si kráľovná brala do stráže iba zriedka.

Ren podišiel s krabicami k Monike a položil ich k jej nohám. Letmo pozrel na Olyho, ktorý drtil bylinky pri Luciusovej posteli, a vybral zo spodnej krabice fľašu s alkoholom, ktorú podal Monike.

Dievčina sa na neho pozrela s neuveriteľnou úľavou, akoby celý čas čakala na zázračnú tekutinu, ktorá predstavovala spásu pred tým strašným tlakom na duši. Bez váhania si teda od neho zobrala alkohol a stiahla celý jeho zvyšný obsah.

Renovi vyskočilo obočie od prekvapenia, keď to Monika vypila s takou rýchlosťou a len sťažka na konci vydýchla. Rýchlo od nej zobral fľašu a schoval ju späť do debny, v ktorej ju priniesol. Následne sa zvrtol na päte a šiel pre ďalšie krabice.

***

Napriek tomu, že už Monika nepociťovala vďaka alkoholu tak intenzívny tlak ako predtým, tak jej práca ubiehala pomerne pomaly. Večerná výmena stráží neprichádzala a to už jej Ren prepašoval do izby i burinu, ktorú mala podľa plánu rozvetviť v stenách hradu.

Oly svoj čas trávil pri Luciusovej posteli, kde mu poctivo pripravoval odvar na zmiernenie bolesti. No Monika mu to nezazlievala, mala pocit, že Rinku chce pre princa urobiť, čo ešte stihne, lebo potom Luciusa už nikdy neuvidí. Dievčina pri tej myšlienke zosmutnela. Oly si budoval svoj život na území Ohnivého draka už takmer rok a po dnešku ho stratí.

Monika žila v Prahe už druhým rokom a predstava, že by musela nadobro opustiť svoj nový domov, nových kamarátov, bez možnosti návratu, ju priam ubíjala. Vedela, že Oly sem bol poslaný len ako špeh, ale keď teraz videla jeho ustarostené pohľady, ktoré venoval princovi, vedela, že mu na ňom skutočne záleží. A nešlo len o Luciusa, ale i o obyvateľov z okolia, ktorí Rinkuho spoznali ako liečiteľa. Tá predstava, že sa v ich očiach taký dobrý láskavý muž stane len obyčajným zradcom, ju bolela.

Keď mala Monika skoro dve steny vyložené žiarivými kvetmi cheng, zvonku začula zvuky a započúvala sa.

„...áno, samozrejme. Veď je s ním liečiteľ a hneď tu bude výmena. Toto je pre vás,“ vtom začula ťažké kroky odchádzajúce od dvier a dnu vošiel Ren. Venoval dievčine pevný pohľad a pochopila, že nastal čas.

„Mon, choď popreskladať krabice vo voze, aby sa tam mohli dávať už tieto prázdne. Len sa to tu hromadí. Ja si zoberiem na starosť vykladanie v izbe,“ povedal Oly, ktorý sa postavil od princa a dievčina mu na to prikývla. Síce bola najprv prekvapená zo svojej novej prezývky, no rýchlo jej došlo, že Rinku nechcel použiť jej celé meno, pretože o nej už možno Lucius počul od svojej sestry.

Monika rýchlo podišla ku krabici s burinou, ktorú si dala bokom, a prikryla ju prázdnou, aby nebol vidieť jej obsah. Ren si tiež zobral nejaké prázdne debny a odišli z izby.

Na koridore nebol okrem nich nikto, ale za rohom začuli približujúce sa kroky, a tak Ren rýchlo naznačil Monike, nech prekĺzne do vedľajšej komnaty, kým nie je neskoro. No keď dievčina pribehla ku dverám, zistila, že sú zamknuté. Lomcovala dverami kým to šlo, ale kroky za rohom boli čoraz hlasnejšie a musela od nich rýchlo uskočiť, aby nevyzerala podozrivo. Keďže cítila, že je celá červená v tvári, schovala sa za krabice, aby si to prichádzajúci muži nevšimli. Tak sa zdalo, že im o nich predošlá stráž povedala, lebo ich nezastavili a Ren im len kývol hlavou na pozdrav.

Monika veľmi znervóznela a tá chvíľka, kým prešli už menej nahustenou kuchyňou, keďže už bolo po večeri, jej prišla ako večnosť.

Keď došli k vozu, Monika okamžite zložila krabice na jeho kraj a chytila sa za hlavu. „Čo budeme teraz robiť?“ šepla zúfalo.

„Budeš musieť rozvetviť tú burinu niekde inde,“ uvažoval nahlas Ren.

„A kde? Tu?“ opýtala sa bez hlasu, keď vedľa nich prešli stráže.

„Tuto to nepôjde, tadeto chodí hliadka odkedy sme prišli. Budeš sa musieť obzrieť na chodbe pred kuchyňou, tam som stráže nevidel.“

„To sa mám akože prechádzať po hrade a hľadať, kde nájdem prázdnu miestnosť?“ vybafla na neho rozčúlene Monika.

„Máš lepší nápad?“ nedal sa Ren a začali po sebe zazerať. No po chvíli od neho dievčina odtrhla pohľad a zložila si ruky na hrudi.

„Tak poď, musíme ísť,“ odvetil jej spoločník a pritiahol si k sebe Monikine prázdne krabice. Hornú položil bokom a dal na ňu jednu plnú s kvetmi cheng. „Ty si zober jednu plnú,“ poručil dievčine a ona podráždene poslúchla.

Následne sa vrátili do hradu, ale keď prešli kuchyňou na pozdĺžnu chodbu, stiahli sa na kraj. Ren položil svoje krabice na zem, zobral si zase hornú debnu a ukázal Monike, nech mu dá tú svoju plnú na vrch.

„Skús sa niekde schovať s tou burinou, zatiaľ tu nikto nie je a princ si myslí, že si vo voze,“ povedal Ren a vybral sa na odchod.

„Geniálny nápad! Ak aj niečo nájdem, ako ma potom sakra nájdete vy?!“ kričala za ním Monika takmer bez hlasu a nahnevane si zobrala svoju krabicu s burinou.

Chodba pred kuchyňou bola temná. Neboli na nej žiadne okná a dokonca i svietniky boli oveľa ďalej od seba, než na koridore Luciusovej komnaty. Monikine srdce divoko búšilo, keď sa snažila tváriť, že splýva so stenou, ku ktorej sa panicky tisla.

Vedela, že sa bude musieť snažiť vykecať z prípadných stretnutí so strážami a už si v hlave pripravovala rôzne klamstvá. Chcela použiť tú najjednoduchšiu výhovorku na svete - stratila sa. K tomu plánovala nahodiť psie oči a prípadne trochu zvádzať ako pri hlavnej bráne. Jediný problém bol ten, že pochybovala, že jej niekto uverí. Veď na to aby sa stratila, keď koridor s Luciusovou izbou je skoro pri kuchyni, by musela byť veľký debil.

Nevedela, čo má urobiť a vtom si všimla, že sa ocitla na akejsi úzkej chodbe - ona sa naozaj stratila!

Monika s panickými myšlienkami plných nadávok zastavila keď sa neďaleko nej otvorili dvere a zadkom von pomaly vyšla kuchárka, s ktorou sa Oly dohadoval pri ich príchode. V momente, keď sa žena otočila k dievčine s veľkou ťažkou misou v rukách, ostali obe zarazene civieť.

„Čo ty tu robíš?“ spýtala sa kuchárka. Monika úplne zmrzla, vôbec nevedela, čo má robiť. 

 Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie